Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
prial by som si viac paperbackov od slovenských vydavateľstiev :)
Obľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
Kniha Wellness nie je o zdravom životnom štýle a relaxačných aktivitách. Wellness je inštitút placebo štúdií, v ktorom pracuje Elizabeth. Hlavnou úlohou je vymýšľanie alternatívnych príbehov a náhradných právd, ktorým ľudia uveria. Akési budovanie sebaklamu, viery a vytváranie dokonalej ilúzie pre lepší život. No čo ak v jednej z takýchto ilúzií žijeme my sami bez toho, aby sme si to uvedomovali?
Wellness prináša portrét partnerského vzťahu Jacka a Elizabeth, dvoch spriaznených dúší generácie X. V niekoľkých dekádach sa predostiera ich duálny svet a splýva v jeden obraz manželstva. Od momentu, keď sa ešte nepoznajú, iba latentne navzájom stalkujú, vypĺňajúc dni všemožnými predstavami o tom druhom, až po každodenný život bok po boku. Kariéra, stredný vek a tá najväčšia makačka - výchova dieťaťa. Čo sa deje potom ako vymizne magický filter zaľúbenia a prebudíte sa do reality, ktorá núti prehodnocovať všetky životné rozhodnutia? Nie je to ako placebo, ktoré stratí efekt akonáhle ho prekuknete a pominie viera v jeho fungovanie?
.
Príbeh z ulíc pulzujúceho Chicaga, s atmosférou 90. rokov a prelomu tisícročí, sprevádzal zrod internetu, náhla preinformovanosť a čoraz viac prítomná dezinformovanosť. Pretrvávajúca aktuálnosť niektorých rovín pôsobila absurdne a nádych irónie mal pre mňa skôr trpký dojazd. Wellness možno nie je žiadna intelektuálčina, no rozhodne žiadna plytčina. Práve naopak. Táto veľmi súčasná romanca je uveriteľná a komplexne vystavaná. Charaktery hlavných postáv skrz fragmenty ich minulostí a rodinných zázemí pôsobia ucelene a v priebehu rokov sa psychologicky vyvíjajú. Tieto znaky mi pripomenuli Franzenovu tvorbu a podobne ako pri ňom, aj pri tejto knihe mám pocit, že ide o priblíženie sa k veľkému americkému románu na úrovni novodobej klasiky, ktorá môže uspieť v širšom čitateľskom spektre.
Kniha sa mi čítala veľmi ľahko, čomu prispel prirodzený preklad Samuela Marca a prakticky sa nedala pustiť z ruky. Zhltol som ju v priebehu týždňa. Wellness odporúčam a už teraz viem, že pôjde rovno do mojich topiek tohto roka.
V osamení všetko vychádza na povrch. Nepatrné detaily života začnú na seba upozorňovať a všednostiam sa zvýraznia kontúry.
Každý telesný záchvev naberie na sile, kvapka z kohútika v dreze kričí a ojedinelé smietko na zemi z teba nespúšťa oči.
Plánky sú krátke príbehy o zaprášených kútoch prázdnych domov, starobe, smrti, zabudnutí, odcudzení, ľudských väzbách a o návratoch do minulosti. Príbehy ako drobné jabĺčka divých jabloní, ktoré sa rozkotúľané strácajú v tráve aby ich časom pohltila zem.
.
Poetický jazyk Janka Púčeka krásne rezonuje a moja čitateľská duša sa rozliala.
.
Pásmo textov/minipoviedok v štyroch celkoch, ktoré sa miestami nenápadne prepájajú.
Kto je Mandy?
Nenápadná pani zo štvrte, ktorú možno každý deň stretávate na ulici? Alebo suseda z toho istého vchodu, o ktorej nič neviete, až kým sa nepretnú vaše cesty? V jeden deň jej napríklad pomôžete vyniesť smeti a na druhý si na kľučke dverí do bytu nájdete pralinku Mon Chéri s odkazom: "Ďakujem". (To sa stalo mne) A možno v niektorý iný deň prehodíte bez ostychu pár slov a spoznáte sa. Tak, ako sa to stalo Alene a Mandy.
Pani Mária bola odjakživa Mandy, klaviristka a pamätníčka dvoch autoritárskych režimov. Kým nestretla Alenu Sabuchovú, mohla byť len ďalšou zdanlivo neviditeľnou staršou paňou zo susedstva. Mandy si však otvorila srdce, odomkla dvere do minulosti a Alena uchopila jej príbeh s nehou a eleganciou. Estetický text a starostlivo uložené vety premietali Mandin príbeh na plátno ako film. Dôverne zachytené časy v striedajúcich sa líniách minulosti doslova ožívali a atmosférou ma úplne pohltili.
"Bola so spomienkami opatrná. Niektoré si odkladala do mäkkej vaty, aby sa nepoškodili ako porcelánové kanvičky. Ale nechcelo sa jej k nim vracať, zdalo sa jej, že sa spomienkam pripisuje priveľká váha a čaká sa, že budú záchranným lanom v časoch, na ktoré by ľudia radšej zabudli."
Kniha 'Volajte ma Mandy' sa ma skutočne dotkla. Aj pár dní po dočítaní vo mne stále mäkko doznieva. Všímam si okolie, starších ľudí zo štvrte a premýšľam, aké životné príbehy v sebe nosia. Možno je tá citlivosť úmerná absencii po mojich starkých. Možno je to spôsobené len človečou zvedavosťou po ľuďoch, ktorí majú čo povedať.
Kiežby sa nám všetkým podarilo v sebe nájsť zvedavosť a záujem a osloviť nejakú pani Mandy, Boženu či pána Ladislava.
.
Knihu odporúčam všetkými desiatimi.
A mimochodom, Mandy sa číta s A. :)
Veronika González priniesla príbeh o rodinných vzťahoch, v ktorých sú si blízki vzdialenejší než cudzí ľudia. Román nazerá pod povrch ilúzie funkčnej rodiny a odkrýva traumy, klamstvá a násilie. Sú v ňom naakumulované negatívne stereotypné mechanizmy, ktoré by síce mohli pôsobiť ako klišé, no v skutočnosti často predstavujú toxickú a deštruktívnu skutočnosť. Autorka realistickým jazykom skvelo vymodelovala psychológiu príbehu z perspektív dvoch hlavných ženských postáv a mne samému sa počas počúvania udial "twist" pri vynášaní skorých rozsudkov a záverov.
.
Viac prezrádzať nechcem, anotácia je napokon celkom postačujúca. Na knihu však chcem upozorniť a zároveň si ju sem odložiť, lebo ju s najväčšou pravdepodobnosťou šupnem medzi tohtoročné topky. Odporúčam.
Kníh, ktoré svojím obsahom odkrývajú vytesňovanú časť histórie našej krajiny, treba ako soľ. Je potrebné ich čítať, hovoriť o nich iným a nenechávať zapadať prachom zabudnutia. Hana Kubátová na základe pamäte rodinných koreňov, príbehov preživších a práce s archívmi zmapovala zrod kresťanského nacionalizmu na Slovensku počas 2. svetovej vojny. Napísala výbornú knihu, ktorá prepája postavy v centre diania s tými, ktorí stáli na jeho okraji. Takýmto integrovaným spôsobom písania dejín sprostredkúva odbornosť cez príbehové spracovanie.
Opomínanie tejto časti našej histórie je citeľné dodnes. Keď sa u nás hovorí o zverstvách 2. s.v., nemeckom nacizme a Hitlerovi, často sa vynecháva Tiso a slovenský klerofašizmus. A tak podobne, ako to je napríklad pri potláčanej traume, aj táto krátkozraká rezistencia bráni vysporiadaniu sa s kolektívnou vinou. Aj v našich dedinách a mestách boli Slováci svedkami a účastníkmi vyvlastňovania a vysťahovania Židov, ktorých majetky si privlastnili. Udavačské listy a žiadosti o židovské majetky, často obsahovali hlas (frázy) propagandy. Takéto udania boli bežnou súčasťou totalitného a autoritárskeho režimu moci (podobne prítomné boli aj neskôr v komunizme), kedy aj človek z okraja spoločnosti, mohol výrazne ovplyvňovať životy iných a chod udalostí.
Na počiatku stála radikalizácia slovenskej politiky, Hlinkova slovenská ľudová strana, hľadanie identity pod záštitou Boha a Tisove upísanie sa Hitlerovi. Náboženstvo v režime fungovalo ako sprostredkovateľ nemeckej propagandy pre širší dosah, a naopak, implementovanie náboženstva v politike umocňovalo pozíciu náboženstva v spoločnosti (win-win). Samozrejme všetko sa dialo v protižidovskom kontexte "ohováraním" a kladením kresťanstva na piedestál. “Židovské zákony-spravodlivosť pre kresťanov.” Dehumanizácia v tomto modeli sa líši od rasového nacionalizmu, no následky toho kresťanského ostávajú zakorenené ešte dlho potom. Živenie kresťanských hodnôt zameraných na seba, namiesto lásky k blížnemu a orientovania sa na ostatných, počuť aj dnes a naďalej silno rezonuje v ultrakonzervatívnom spektre spoločnosti.
Súhlasím s autorkinou tézou, že kresťanský nacionalizmus bol jednou z koncepcií režimu. Láska, práca, disciplína boli v skutočnosti vyvražďovanie a genocída. Tiso bol a navždy bude zodpovedný za historickú vinu pre politický a morálno-spoločenský vplyv. Uplatňoval ho najmä na vidieku a prednostne na východnom Slovensku, ktoré udávalo regionálnu charakteristiku toho, čo sa dialo. Pretože je to práve o periférii, kde sa zdanlivo nič nedeje. Periférii, ktorá je závislá od toho čo sa odohráva v mestách.
Pritom je to naopak.
Tam, kde líšky dávajú dobrú noc, tam drieme najväčšia moc.
Riadky Zdrojového kódu otvárajú súkromie technologického inovátora, filantropa a jedného z najbohatších ľudí planéty na prelome 20. a 21. storočia. Prvá časť plánovanej trilógie memoárov Billa Gatesa poníma spomienky na detstvo, dospievanie a ranné roky jeho spoločnosti Microsoft. Je to príbeh skauta, ktorý sa týždne túla po horách a inokedy knihomoľa zašitého medzi regálmi knižnice. Zážitky zo školy, z programovacieho či divadelného krúžku, štúdia na Harwarde, až po uvedomenie si toho, čo chce v živote robiť.
Napriek privilegovanosti svojej rodiny s dobrým zázemím a predispozíciou na lepší život (biela vyššia-stredná trieda právnikov, bankárov či lekárov), nedostával nič zadarmo. Od mala mu boli vštepované silné morálne hodnoty, zmysel pre spravodlivosť a konanie dobra pre spoločnosť. Na týchto pevných základoch staval svoje osobnostné piliere popri neutíchajúcej túžbe po objavoch, poznaní a láske k prírode.
“Dobre žiť znamenalo žiť jednoducho, venovať druhým ľudom svoj čas i peniaze a najmä používať mozog a všeobecne sa zapájať do okolitého sveta.”
Tento odkaz jeho starej mamy ho sprevádza po celý život a povedal by som, že vystihuje celkovú náladu knihy.
"Zázrakom dospelosti je poznanie, že keď si odmyslíme všetky tie roky a znalosti, veľká časť toho, kým sme, bola prítomná už od začiatku. V mnohom naďalej ostávam tým osemročným chlapcom, ktorý sedí u starkej za jedálenským stolom, kým ona rozdáva karty. Zaplavuje ma rovnaké očakávanie, ako keď som bol pozorné dieťa, ktoré chcelo dať všetkému zmysel."
K Zdrojovému kódu ma pritiahla zvedavosť po avizovanom fascinujúcom portréte amerického života a musím povedať, že na mňa príbeh Gatesových začiatkov pôsobil prekvapivo príjemne, úprimne a cez pútavé rozprávanie tejto časti jeho života, som si ho celkom obľúbil.
Demon Copperhead je sociálny coming of age román o 10 ročnom medenovlasom chlapcovi, novodobom Davidovi Copperfieldovi Charlesa Dickinsa. Smutné okolnosti života nútia malého Demona predčasne dospieť a pasovať sa s problémami deravého spoločenského systému. Zneužívanie pestúnskej starostlivosti, chudoba a detská práca nesú nekonečný hlad. Hlad kváriaci brucho, no najmä dušu, prázdnu aj od absencie lásky. Krátkodobé šťastie je úmerné veľkosti sociálnych dávok, “Ale život bude hádam lepší neskôr”. Rokmi prichádzajúce rázcestia prinášajú mnohé úskalia a výzvy. Športový talent a momenty nádeje narušujú neistoty a závoslosti. Údel mladého osudu neraz visí nad priepasťou a ja som až do konca príbehu ostal v napätí, ako to s Demonom dopadne.
.
Veľmi pekná beletria, ktorú autorka stavia na Dickensovej kritike inštitučnej chudoby a jej škodlivých účinkoch na deti v spoločnosti.
Román mi pripomínal Suggieho Baina (Douglas Stuart), ale akosi irvingovsky odľahčenejšieho (Owen Meany). Podrezaný jazyk hrdinovho vnútorného hlasu s pribúdajúcimi rokmi silnie na expresivite, čo ma prv vyrušovalo, no neskôr zdorazňovalo autenticitu.
Ak ste mali blízko k spomínaným knihám, tak by ste ani tohto “ryšavého démona” nemali obísť a verím, že mu budete do poslednej strany držať palce.
“Som decko feťačky. Malý hnilý kúsok amerického koláča, pričom každý by ma najradšej zahodil.”
