Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
prial by som si viac paperbackov od slovenských vydavateľstiev :)
Obľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
451 stupňov Fahrenheita (z r. 1953) je podobne ako Orwellova 1984 (z r. 1949) ďalšou skvelou antiutópiou. Obe diela možno vnímať ako vizionárske a súčasnému čitateľovi sa môžu javiť svojimi odkazmi až desivo aktuálne. Nečudujem sa preto, že sa aj Bradburyho kniha radí medzi klasiky a aj keď ju mnohí poznáte a dozaista ste ju čítali, nedá mi ju nevychváliť.
.
V 451 F sa ocitneme vo svete, v ktorom sú knihy zakázané. Požiarnici v ňom nemajú prácu oheň hasiť, ale naopak všetky knihy spaľovať. V tomto svete ľudia prejavujú záujem iba o povrchnú zábavu a vyhýbajú sa rozširovaniu vedomostí. Sú len plytko nalepení na monitory a televízne obrazovky, aby prijímali prázdne informácie a živili v sebe iba masový konzum. Je to doba, v ktorej sa nemôže nič iné čítať a nieto ešte dozvedieť.
Jedným takýmto strážcom poriadku je požiarnik- spaľovač Montag. Spolu s manželkou Mildred tvoria prototyp vzorných občanov nevytŕčajúcich z davu. Z cenzurovanej každodennosti ho vyruší mladá otvorená myseľ susedky Clarisse, ktorá v Montagovi jednoduchými otázkami zaseje pochybnosti a my môžeme sledovať jeho prerod. (Postava Clarisse na mňa pôsobila trochu naivne a šablónovito, no zároveň nevyhnutne ako posol. Dôležitosť jej postavy mi pripomenula Morfea z Matrixu, ktorý pred Nea predložil modrú a červenú tobolku ako môžnosť výberu). Dej dopĺňa aj niekoľko ďalších postáv, ktoré zosobňujú názorové spektrum a ich charaktery robia relatívne jednoduchý príbeh efektívnym.
.
Bradbury nepomenuváva dobu, situácie ani režim. A ani nemusí. Interpretácia je na každom čitateľovi, no nepopierateľnými znakmi tohto nadčasového diela sú podnecovanie prehodnocovania, kritika totalitných režimov a kritika apatickej hlúpnucej spoločnosti.
Výborné.
Ak ste ešte nečítali, vrelo odporúčam.
Kniha ohňa je knihou prahnúcej zeme. Hovorí príbeh o horúcej dobe, v ktorej vzbĺkajúce ohne menia krajinu na mŕtvu čerň. Jej sadze zmývajú slzy bolesti a požiare zanechávajú popáleniny na tele a jazvy na duši.
.
Citlivý dej o rodinnej traume z gréckeho prostredia nesie výrazný ekologický odkaz. Životné prostredie sa mení pred očami a krajinu čoraz častejšie pustošia požiare, ktoré radikálne menia ľudské životy. Cez psychológiu hlavných postáv románu sa prehlbuje vnímanie prírody jednotlivcov a zároveň sa upriamuje pozornosť na obyvateľov ako celku. Pretože sme to my všetci, my ľudia, čo svojou činnosťou a zároveň nečinnosťou robíme zo seba páchateľov, ktorí držia v ruke zápalky.
Popri tejto nosnej téme príbeh poukazuje aj na ľudskú chamtivosť a bezohľadnosť developerského sveta a stále prítomnú nevysporiadanosť vzťahov gréckeho a tureckého národa.
.
Kniha ohňa je pre mňa prvá kniha od Christy Lefteri a desiatky strán trvalo, kým som si navykol na jej jazyk. Spočiatku sa mi táto kniha čítala kostrbato a trochu ma vyrušovali opakujúce sa emočné procesy v deji. Námet (ktorý je pre mňa silný a pokladám ho za dôležitý) a príbeh sa mi páčili veľmi ako aj dôverne vykreslená atmosféra. Tá sa mi ukladá do pamäte skrz knižný obraz tisícročného gaštanu, napoly zhoreného a napoly živého, rezistentného ako pamäť Zeme.
Veľmi poučné čítanie a uvedenie do obrazu pri niektorých geopolitických témach. O hraniciach nie len medzi krajinami a etnikami, ale najmä o hraniciach v nás samotných. Trpkosmutná realita.
.
Najviac ma zaujala kapitola o kilometroch plotov a múrov medzi Izraelom a Palestínou, kapitola najdlhšieho plota na svete (cca 4000 km) okolo celého Bangladéša a retrospektívna kapitola o našej európskej jazve, železnej opone, ktorá zanechala následky čo nás kvária dodnes.
Čítať o prvej zimnej expedícii z roku 1967 na aljašskú horu Denali/Mount McKinley, najvyššiu horu Severnej Ameriky (6190m), bolo ako sledovať dychberúci horský film Pavla Barabáša. Nečakal som, že príbeh, ktorý je istým spôsobom známy, ma dokáže tak živo udržať v neustálom napätí. Sugestívnosť pri čítaní umocnili aj zápisky z denníkov a fotoreprodukcie. Každou stranou som sa čoraz viac stával súčasťou 8-člennej skupiny horolezcov. Namiesto stanov, spacákov a jedla som s nimi niesol ohromný emočný náklad, pri ktorom akoby aj ten najmenší krok po ľadovci Kahiltna trval hodiny. Prekonávanie samého seba, túžba zdolávať nové miesta, nadobudnúť skupinovú jednomyseľnosť a schopnosť zdolávať komplikácie šialeného počasia sú len špičkou ľadovca príbehu. Tou najväčšou ukrytou výzvou boli nečakané straty toho najcennejšieho čo človek má a zároveň siahať na limity telesnosti a psychickej odolnosti.
.
Hory milujem, opätovne nachádzam lásku k lezeniu, no odhodlať sa na podobne odvážny počin ďaleko prevyšuje moje sny či túžby. Pri takýchto príbehoch, knihách či filmoch nachádzam najväčšiu fascináciu v tom, ako intenzívne môže byť uvedomenie človeka voči sebe samému a voči prírode. Túto extrémne čitateľnú dokumentárnu drámu o extrémne mrazivej výprave sa naozaj oplatí prečítať a verte mi, že ju aj prežijete.
Výborná viacúrovňová románová fikcia o literatúre.
Vyrozprávané príbehy rôznych sprostredkovateľov v rozvetvených častiach dali zabrať mojej pozornosti, no je to vystavané do skvelého celku.
.
Sarrova hlavná postava, taktiež senegalský spisovateľ Faye (Sarrove alter ego?), pátra po vzniku knihy Labyrint neľudskosti a existencii spisovateľa Elimana, ktorý ju napísal v 30 rokoch minulého storočia. Faye očarený géniom Labyrintu neľudskosti sa ponára do vlastného labyrintu myšlienok o autenticite knihy a záhadnom živote autora.
.
Kniha nesie filozoficko-úvahové roviny o hodnotnosti diela, inšpirácii pri tvorbe, originalite a o vplyve francúzskeho kolonializmu.
“Najtajnejšia spomienka ľudí” je zatiaľ naj čo som tento rok čítal a budem ju radiť k tohtoročným topkám.
