Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
“Niektoré knihy stačí ochutnať, iné prehltnúť, iba niekoľko málo je hodných prežutia a trávenia. Pri niektorých knihách si stačí pozrieť iba jej časť, niektoré stačí preletieť, a niekoľko málo treba prečítať starostlivo s plnou pozornosťou.”
In order for me to be offended, I must first value your opinion of me.
“Naše životy sú ako domy. Niekedy spadnú a majú prečo, inokedy spadnú úplne bezdôvodne.” Stephen King
"Jsme to, čím se rozhodneme být, děvče, jak necháš jiné rozhodovat o své ceně, jsi ztracena, protože nikdo nechce, aby jiní stáli za víc než on sám." (Bruna, Tetovaný)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Je nepredstaviteľné pomyslieť na to, že vás vlastný sused či niekto, koho považujete za priateľa, prenasleduje s mačetou v ruke a chystá sa zabiť vás a vašu rodinu bez mihnutia oka. Ešte nepredstaviteľnejšie je takýto útok prežiť sám a byť nútený žiť vedľa vraha vašich milovaných bez toho, aby ste čo i len pomysleli na pomstu.
Toto je realita, ktorú od rwandskej politiky zmierenia zažívajú Tutsiovia. Čítať ich výpovede bolo náročné, ale aj poučné. Dozvedela som sa, že Tutsiovia sú ľudia, ktorí sú hrdí na svoj pôvod a aj po genocíde nezanevreli na život, i keď počas neho stratili veľmi veľa. Títo ľudia musia mať v sebe neuveriteľnú silu - dokázali v sebe zapudiť zatrpknutosť a nespravodlivosť v mene vyššieho dobra - svojej krajiny, ktorá by bez poľnohospodársky založených Hutuov neprežila. Naučili si pomáhať, no nedôverovať.
Napriek tomu, že dávam tri hviezdičky, kniha Rybár je veľmi zaujímavý počin. Prvá polovica knihy ma vtiahla do príbehu - dvaja kolegovia, ktorých spojuje nešťastie v živote, nájdu akú takú radosť (alebo zabíjanie času) na rybách. Jedného dňa sa vyberú chytať ryby na Dutchman’s Creek - miesto, ktoré sa spája so strašidelným príbehom a veľa stratenými či zosnulými rybármi. Ako keby to nestačilo, naše dve hlavné postavy dostanú varovanie prečo tam nechodiť, v podobe obšírneho príbehu, ktorý je ale tiež len do polovice zaujímavý.
Autor ma namotával zo začiatku dosť dobre, v napätí som listovala stránky knihy, kým som sa nezasekla na strane číslo 174, kedy to už podľa môjho názoru začalo strácať šmrnc. A každou stranou ho bolo menej a menej. Nepáči sa mi, keď sa postave v knihe stane presne to, čo mu pár minút predtým opisoval nejaký típek v bistre, no aj to sa stáva a preto sa ďalších počinov od autora budem držať trocha ďalej.
Nikdy som nevidela také protichodné reakcie na dosť priemernú detektívku s nádychom tajomnosti. Najväčšie očakávania mi spravili práve recenzenti - niektorí tu opisujú knihu ako zlú, odpornú, dokonca najviac depresívnu knihu a ja sa pýtam - Čo je depresívne na tom čítať o ľuďoch čo majú depresiu? (mimo iného že tie ich "filozofické" úvahy o živote mi skôr miestami prišli na smiech...ach, tie deti). Dokonca, že patrí do smetiaka a ten komu sa páči má vyhľadať psychológa? Možno ten, komu sa nepáči, má vyhľadať psychológa, že prečo si kúpil knihu s týmto popisom, keď má očividne citlivý žalúdok. Kniha je proste priemerný detektívny príbeh o mladých depresívnych ľuďoch s bohatými skúsenosťami v sebapoškodzovaní,. Zrazu sa na scéne objaví ich nový idol, priam modla - jeho/ich meno je Hunger. Podľa opisu je jeho samotná hudba vás motivuje k spáchaniu samovraždy, tak veľmi sa nedá počúvať!
Švédsko zamorí vlna samovrážd a pri telách obetí a vrahov v jednom sa vždy nájde Hungerova kazeta. Náhoda? Pán Hurting a jeho kolegovia si myslia, že nie.
Hneď zo začiatku ma nás čaká úctyhodný počet postáv, ale po rozčítaní som nemala problém sa v nich orientovať. Názvy švédskych ulíc bolo asi to najhoršie na celej tejto knihe.
Idem podržať stranu pánu Kingovi, napriek tomu, že to nie je jedna z jeho najlepších kníh. Kniha má dvoch autorov, ťažko povedať, ktorý z nich písal ktorú pasáž, príbeh ide plynulo a mňa zaujala tajomná postava pána Farrisa a aj Gwendy - už len tým, že je to jedna z mála tínedžeriek, ktoré mi neliezli na nervy.
Príbeh nesie v sebe určité posolstvo - posolstvo o zodpovednosti a sebadisciplíne. Málokto z nás by s takým darom a bremenom zároveň dokázal zvládnuť náročné situácie ako práve Gwendy.
Prečítanú mám zatiaľ iba prvú časť. Verím, že toto bol skôr len úvod, akási Gwendina skúška, či do budúcna zvládne aj iné náročnejšie úlohy, a že pán Farris nepovedal posledné slovo.
Ako nadšenec fantasy a sci-fi sa čudujem sama sebe, že som na túto knihu nenatrafila skôr. Ako mnohí píšu, toto dielo je staršie, ale vek knihám nijako zásadne neubližuje ako som už zistila pri viacerých autoroch, skôr dozrievajú ako vínko.
Postapokalyptická situácia je vážna - ľudia prichádzajú o jeden zo svojich zmyslov - zrak, stávajú sa závislými na druhých, ktorí oň neprišli. Strata zraku nie je jediná katastrofa, ktorá sa hrnie na ľudí, tou druhou sú trifidi. Napriek tomu sa v tom celkom zmätku nájdu Bill a Jocelle, ktorí stoja pred vážnymi morálnymi a existenčnými otázkami.
Autor dobre vystihol mentalitu ľudí a ako by sa možno väčšina z nás správala i keď s rizikom zlého svedomia a zlých snov - ak ide o holé prežitie, len veľmi málo z nás by neostalo sebcami.
Kniha ponúka zaujímavé doplnenie histórie o epidemické nákazy, ktoré zdrvujúco zmenili chod dejín a nemalú časť ľudskej populácie preriedili. Kniha je rozdelená na tri časti podľa časových období - od najstarších epidémií cez novovek po 20. storočie. Za najlepšie kapitoly považujem tie, ktoré opisovali postoj kresťanov k epidémiám, Justiniánov mor a zánik šance na obnovenie Rímskej ríše, kapitoly o Napoleonovi či úplne posledná kapitola o Dženinskom syndróme.
Pre mňa nenáročné sci-fi, ktoré prekvapilo svojimi zvratmi aj hlbokými myšlienkami a úvahami o tom, čo znamená byť človekom.
Manuel sa prebudí v bielej miestnosti, je v kontakte iba s určitými osobami a jeho myseľ sa musí rozhodnúť čomu veriť. Garantujem, že po polke knihy nebude vedieť ani sám čitateľ komu a čomu veriť, no mne táto nevedomosť nevadila, naopak, pomáhala mojej fantázií počas čítania tvoriť rôzne teórie o tom, čo sa deje (mala som pár dobrých nápadov). S koncom som spokojná, určite sa chystám prečítať aj iné knihy od autora.
Sľubný začiatok - dvojica kamarátov na rybách objaví pozostatky stavby domu a rukopis jeho majiteľa. Rozprávač je cca päťdesiatnik, ktorý žije so svojou sestrou v dome, o ktorom sa v dedine vravia rôzne strašidelné povesti - že dom postavil sám diabol. Jedného večera rozprávač cestuje naprieč vesmírom a na inej planéte stretáva iné bytosti zoči voči. Neskôr ich stretáva už aj vo svojom svete, kde záhrada sa stane jeho bojiskom a dom cenou, o ktorú musí bojovať s netvormi.
Príbeh nie je zlý, no autor namiešal do (zo začiatku) fantasy príbehu priveľa sci-fi a sťažil tým už aj tak dosť ťažké čítanie.
Očami Cucuiho sa pozeráme na peklo, ktoré sa veľmi nelíši od normálneho sveta iba ak tým, že tam stretávate starých známych, ktorí majú ďalších starých známych a tí zasa svojich, ich osudy sú prepletené, ale to všetko sa im dá doslova vyčítať z tváre. Z tváre sa v pekle dajú čítať aj spomienky, ktoré nech sú už akékoľvek, nevyvolávajú žiadnu emóciu. V príbehu vystupuje mnoho postáv, autor nemal kedy v takej tenkej knihe rozpracovať charaktery, tak sa aspoň zahral s ich osudmi. Čítalo sa to prekvapivo ľahko, po dočítaní mám zmiešané pocity, myslím, že autor mohol rozvinúť svoju myšlienku pekla obšírnejšie a sústrediť sa na pár postáv, najlepšie Tekešiho, Júza a Nobutera.
Sľubný návrat do sveta série Žatva smrti a jeho postsmrteľného sveta v podobe poviedok. O tomto svete a o príbehoch zo života koscov by autor mohol písať do nemoty, svet dáva dostatočné možnosti na pestrosť príbehov o čom svedčí aj poviedka Spať, azda snívať.
Najlepšie poviedky: Smrť mnohých farieb; Ciriovia; Marťanská minútka, Vytrvalosť spomienky; Spať, azda snívať
