2022 Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
1. rozprávačský talent Neala Shustermana: Pri Poslovi som si uvedomila, do akej miery dokáže štýl písania (spolu s dialógmi) zlepšiť, alebo naopak pokaziť zážitok z čítania. Lebo ten Shustermanov... Krásny. Priam dokonalý. Jeden z mála, ktorý ma fakt "dostal", oslovil tak veľmi, že ho skrátka musím spomenúť. Už len kvôli tomu štýlu písania by som si prečítala ďalšiu knihu od Shustermana/prečítala Žatvu smrti odznova.
2. jedinečná zápletka + hlavná myšlienka: Originalita príbehu samozrejme nie je jediný element, vďaka ktorému je celá trilógia tak obľúbená, je to však niečo, čo mňa pri knihe vždy poteší - príbeh, pri ktorom si nemusíte hovoriť, že ste niečo podobné už čítali, alebo že sa daný spisovateľ len snaží napodobniť nejakého iného. Toľkokrát som musela prestať čítať, pozrieť sa do prázdna a uznanlivo prikývnuť, lebo to všetko, celý svet, bol tak perfektne a do detailov premyslený, toľko neobkukaných prvkov, "vynálezov", ten Shusterman vymyslel, to sa skrátka nedá, neobdivovať jeho fantáziu! A k tomu krásne (nie však klišé!) myšlienky, ktoré dotvárajú pointu príbehu a donútia čitateľa zamyslieť sa nad mnohým...to nikdy nie je na škodu.
3. (nenútený) humor: Veľmi milo prekvapil; tak ako originalita, aj humor je niečo, čo ma pri knihe vždy poteší. Ani ten nie je na škodu.
4. postavy: Hlavní hrdinovia, ktorí jednoducho majú rozum na správnom mieste a chcete s nimi tráviť čo najviac času? Záporák, ktorý robí všetko len preto lebo "môže a chce" (a pritom je na ňom niečo tak sympatické...prosím, povedzte mi, že ten Goddard nebol sympatický iba mne... :D)? Milujem! Nezabudnuteľný Nimbus, ten mi bol zo všetkých snáď najmilší, zbožňovala som úseky s jeho myšlienkami; stal sa bezpochyby jednou z najinteligentnejších a najlepších postáv, s akými som sa doposiaľ stretla... Citra, tej som fandila od začiatku, Rowana som si priala vídať viac, s koscami Curie a Faradayom sa mi ťažko lúčilo, Greyson aj Jeri mi prirástli k srdcu...
Okej, všetci mi prirástli k srdcu. A Curie s Faradayom neboli jediní, s ktorými sa mi ťažko lúčilo. Čo si budeme klamať.
*****
Mám za sebou teda ďalšiu YAzdu, ďalšiu knihu, ktorá mi dala dôvod milovať čítanie (je to klišé, no čistý fakt), a to vyššie vypísané sú (len niektoré) dôvody, prečo si podľa mňa Posol, spolu s celou Žatvou smrti, zaslúži všetku tú chválu, ktorú dostáva.
Keď som prvú časť, Kosca, brala v kníhkupectve z poličky, nemala som ani tušenia, že tieto knihy budú jednými z TÝCH...z tých, ktoré by som si vzala na opustený ostrov... Koniec, ktorý ma uchvátil, pri ktorom mi aj slzička upadla, ma ale definitívne presvedčil. Takže... Hej, beriem si ich na opustený ostrov. Všetky tri... A tak ako ďalších kníh od Shustermana, sa neviem dočkať ani Citry, Rowana, Goddarda...všetkých, na filmovom plátne!
Snáď sa mi podarilo vyjadriť, ako veľmi ma Žatva smrti bavila. Ďakujem, Neal Shusterman.
Sklamanie z druhého dielu Žatvy smrti, ktoré som na základe niektorých recenzií očakávala, neprišlo. Práve naopak, pridávam sa k tým, ktorým sa Nimbus páčil ešte viac ako Kosec. :)
Útržky denníkov, ktoré nás v prvej časti trilógie zoznamujú s fungovaním Spoločenstva koscov, nahradili monológy/myšlienkové pochody Nimbusa - vďaka nim sa zas dozvedáme viac o svete, v ktorom sa dej odohráva, o tom, ako Nimbus vníma ľudí, a samozrejme, bližšie spoznávame samotnú (takmer) všemocnú umelú inteligenciu...
Hra na mačku a myš, ktorej účastníkmi sa nedobrovoľne stávajú kosci Curie, Anastázia a Lucifer (Rowan) už na začiatku knihy do deja prináša viac akcie, a teda aj napätia, ako bolo v Koscovi (za čo som bola veľmi rada), a tiež vytvára ponurú atmosféru - tá v Nimbusovi panuje po celý čas...
Postavy, ktoré v prvom diele už vystupovali dostávajú viac priestoru (počas čítania som si stihla veľmi obľúbiť Curie, z ktorej som v Koscovi mala zozačiatku zmiešané pocity, v tejto knihe sa však stala hádam aj mojou najobľúbenejšou...nie, nie je to pre to, že mi tak veľmi pripomína Galadriel z Pána Prsteňov... :D)...Navyše, okrem toho, že na scénu prichádza aj viacero nových postáv, mi Nimbus zodpovedal na niekoľko otázok ohľadom "podivínov" a Tonistov, ktoré som mala počas čítania predošlej časti, nakoľko tam sa im autor až tak nevenoval... Za to palec hore...
A ten koniec...! Ešteže som hneď mala pripravené pokračovanie...A vreckovky.
Ak je toto dystopia, potom sa mi dystopia páči. :)
Vo svete už neexistujú žiadne choroby, chudoba, a svojím spôsobom ani nespravodlivosť, ľudia nevedia, aké je to cítiť dlhodobú bolesť a jediný spôsob, akým môže človek zomrieť, je "pod rukami" jedného z koscov. Navyše, aby toho nebolo málo, svet riadi umelá inteligencia - Nimbus, ktorý sa stará o to, aby tento perfektný svet zostal perfektným. No nie je to priam geniálny námet na knihu? Presne to som si myslela, keď som si prvýkrát prečítala obsah...a po prečítaní knihy s radosťou vyhlasujem, že námet nie je jediná vec, ktorá je na Koscovi (priam) geniálna; moje obavy z toho, že by Kosec mohol byť preceňovaný sa nenaplnili. :)
Neal Shusterman ma vrátil späť do (nie veľmi vzdialenej) doby, kedy som čítala takmer výlučne iba žáner YA, a teraz mám chuť opäť čítať takmer výlučne iba YA - Kosec bol pre mňa veľmi príjemným čítaním. Tým myslím, že na knihe by som vlastne ani nič nemenila.
Prvá polovica bola kľudnejšia, nie však nudná - autor nepoužíva žiadne zbytočné, zdĺhavé opisy, čo mi v tomto prípade vyhovovalo, vo všeobecnosti sa mi štýl písania veľmi páčil a kniha sa čítala ľahko... No potom už dej rýchlo napredoval a po tej prvej polovici, tam bol taký ZVRAT...! Až som sa zabudla nadýchnuť :D (musela som ísť hneď vygoogliť, či je to skutočne tak, lebo som vedela, že do konca knihy nevydržím)! Nuž a ku koncu knihy...to už moje pľúca nedávali... :D
Rozhodne si Kosca nenechajte ujsť, či do kategórie YA ešte spadáte, alebo už dávno nie, či ste žena, muž, mimozemšťan....
Táto kniha by sa mohla volať - Vypitvaní. :D Asi si domyslíte, prečo. Navyše ten, kto už od Fitzeka niečo čítal vie, že autor sa vo svojich dielach často venuje témam, ktoré sú možno tak trochu tabu...alebo ich skrátka len nevyťahujete pri každej príležitosti a pri každom.... A veruže sa mi kniha miestami čítala dosť ťažko (chýbalo málo a bola by skončila na zemi po náraze do steny)....Preto ak si chcete otestovať, akú silnú máte povahu, Izolovaní sú tou správnou voľbou. Alebo, ak hľadáte dobrý čitateľský zážitok. :)
Sebastian Fitzek (spolu s Michaelom Tsokosom) mi dal presne to, v čo som dúfala: štýl písania mi sadol, postavy som si stihla obľúbiť, už pri prvej kapitole som rozmýšľala, prečo sa stalo to, čo sa stalo a ako to celé súvisí so zvyškom príbehu, dej bol pútavý, krátke kapitoly vždy zakončené vetou, ktorá Vás núti čítať ďalej, to je za mňa veľké plus... A hoci ma po zvratmi preplnenej Terapií a absolútne nečakanom rozuzlení v Pacientovi prekvapilo, že v tomto prípade sa s čitateľom Fitzek nezahráva AŽ tak, ako by som bola čakala (asi v polovici knihy nás zoznámi s hlavným podozrivým, a aha ho!, pán spisovateľ si tentoraz nevymýšľa, ono tá postava je v tom vážne zapletená :D), prvky detektívky sú vydarené a ku koncu bola jedna scéna tak prekvapivá, to som sa až musela pozastaviť a zamyslieť, ako to, že mi to nedošlo počas čítania...
A tá pointa...Že daňové podvodníctvo je v Nemecku (a iste nie len tam) trestané prísnejšie ako násilie páchané na ženách...O to smutnejšie to je, keď si uvedomíte, že toto nie je fikcia...
Sebastiana Fitzeka teda oficiálne pridávam na zoznam obľúbených autorov...A keď mi dôjdu moje knižné zásoby, určite bude jedným z prvých (ak nie prvým) autorov, po ktorých siahnem.
