2021

Nuž, kde začať.... Už je to vyše mesiaca, odkedy som sa rozlúčila s týmto majstrovským dielom a stále nenachádzam tie správne slová. Nerozumiem, ako to, že som doteraz na prečítanie Pána Prsteňov ani nepomyslela (a takisto na Hobbita), alebo, ak chcete viac klišé, nerozumiem, ako som bez tejto knihy mohla žiť. Ak by ste predo mnou povedali "Pán Prsteňov", "Hobit", alebo meno akejkoľvek postavy pred pol rokom, nič by to pre mňa neznamenalo, v hlave by sa mi nič nevybavilo... A teraz? Teraz mi pomaly každá druhá, náhodná vec pripomína niečo z tejto úžasnej trilógie - stačí, že uvidím obyčajný prsteň a hneď pociťujem toľko "nostalgie", toľko lásky, dojatia a zmiešaných pocitov... Po dočítaní Havranieho cyklu od Maggie Stiefvaiter, ktorý mi takisto neskutočne "pomotal hlavu" som si povedala, že túto sériu už určite nič neprekoná... A potom prišiel Tolkien a presvedčil ma o presnom opaku. Iste, určite bude ešte veľa, veľa kníh, ktoré ma ohúria a "zapíšu sa mi do srdca", ale Pán Prsteňov, to bolo niečo... Už nikdy nebude existovať kniha tak perfektná ako Pán Prsteňov (aspoň čo sa týka fantasy fikcie), a nikdy nebudú natočené tak dokonalé filmy... Nikdy. Tolkienovi sa dokonca podarilo prekonať J.K.Rowlingovú a jej Harryho Pottera, a to na plnej čiare (za mňa jednoznačne). Doteraz si pamätám, ako ťažko sa mi čítali posledné strany (nie posledných 5, ale vyše 50)... A keď už som prišla na úplne poslednú stranu, vôbec, ale že vôbec sa mi nechcelo veriť, že už je to za mnou, a trvalo mi to ešte pekne dlhú dobu, kým som sa z toho celého spamätala... Veď Tolkien vytvoril svet tak jedinečný, neprekonateľný.... A dokonca aj teraz, po vyše mesiaci sa toľkokrát pristihnem pri tom, ako za tým všetkým smútim... Skoro všetci, od takého Pippina (môj favorit, haha), cez Sama (ach, strašné zlatíčko) až po Gandalfa mi chýbajú tak veľmi, ako to pri fiktívnych postavách hádam ani nie je možné... A aj keď mi prečítať tých vyše 1000 strán netrvalo práve najkratšie, po dočítaní som mala milión chutí zas otvoriť knihu na prvej strane a objavovať Stredozem odznova... K Pánovi Prsteňov sa určite ešte vrátim, a verím, že to bude čoskoro. Stále som sa považovala za fanúšika fantasy, ale teraz, keď sa tak spätne pozriem... Nerada vravím, že fanúšik toho a toho bez takej a takej knihy ani nie je fanúšik, lebo každý môže mať rád, čo chce, ale....Ja by som sa asi mala skryť do kúta hanby, lebo kým nezažijete Pána Prsteňov, nezažijete tento žáner tak, ako sa patrí. Viem, niekomu možno táto moja nekonečná recenzia príde klišé, hlúpa....Tiež sa čudujem, čo so mnou dokáže urobiť jeden príbeh, jedna kniha, tri filmy... No naozaj....Na jednej strane, Pána Prsteňov iste netreba nikomu predstavovať....Ale sú takí, ktorí videli len filmy... Dajte šancu aj knihe. Verte mi. Je tam mnoho vecí, ktoré vo filmoch vôbec neboli, a mnoho vecí je pozmenených....A možno Vás to po prečítaní vezme tak, ako to vzalo mňa. ;) PS: Ak váhate, či si prečítať aj "appendices" na konci knihy, choďte do toho, lepšie spoznáte Stredozem, aj niektoré postavy... Ja som si najprv tiež nebola istá, myslela som, že sa budem nudiť...Ale dala som tomu šancu, a neľutujem. A myslím, že už nebudem ľutovať žiadne rozhodnutie, čo sa týka diel od Tolkiena... Lebo Tolkien to s písaním jednoducho VIE. Ach.... Vďaka Bohu za takých spisovateľov... A vďaka Bohu za tak fantastické knihy.

Hľadala som knihu, ktorou by som sa nemusela lúskať týždne, jednak preto, že by si to nevyžadoval jej počet strán, no hlavne preto, že by mi napínavý dej a kopa otázok nedovolili pustiť ju z rúk. Verity tieto moje "požiadavky" splnila...sčasti. Krátka kniha, to áno. Slovné spojenie "psychologický TRILER" napísané na prednej strane obálky je už však diskutabilné. Verity nebola tým, čím som si predstavovala, že bude (aj keď som nevedela, čo presne čakám). V prvom rade, ako čitateľ, ktorému romantika z času na čas neprekáža, no priamo ju nevyhľadáva, som mala klásť väčšiu pozornosť na "psychologický triler s VEĽKOU dávkou romantiky". Pretože tej romantiky tam bolo. Fakt. VEĽA. ?Toľko, že ono to ani nebol "triler s dávkou romantiky", ale skôr "romantika s (žiaľ, nie veľkou) dávkou trileru. :D Vlastne, jediná romantická kniha, ktorú som v živote prečítala, mala menej romantických scén ako toto- Colleen Hoover teda očividne na chvíľu prešla na iný žáner, no svojho "pôvodného" sa vôbec nevzdala. Kniha sa akoby skladá z troch "častí" (žiadne spoilery!): 1. Lowen (hlavná postava) upratuje Veritin bordel, sedí pred prázdnym PC a tvári sa, že píše, zatiaľ čo škúli po Jeremym (Veritinom manželovi), akože, "aby našla inšpiráciu" (jasné, Lowen, poznáme sa). 2. Lowen číta Veritinu autobiografiu, ktorú z veľkej časti tvorí...romantika. Kapitoly s autobiografiou ale samozrejme slúžia najmä na to, aby čitateľ čo najlepšie spoznal jej autorku. A veru, poviem Vám...žiadne dobré dojmy sa nekonali. 3. Tri-štyri razy sa v knihe odohrajú scény, ktoré príbehu podávajú záchranné koleso, keď sa utápa vo vlnách romantických momentov. Ku koncu knihy sa ma počas jednej takejto scény dokonca zmocnil strach, lebo, skrátka, stalo sa niečo, čo sa potenciálne NEMOHLO stať, a síce nešlo o nič nevysvetliteľné, bola som taká, že "hm, to mi nevychádza"... :D Dobré, dobré, tak to má byť, nie? No nie je tých scén nejako málo...? Na Verity som čítala viacero recenzií typu "nebolo to až také psycho, no ja tento žáner bežne/vôbec nečítam, možno to tak má byť"...Nie! Táto kniha nedefinuje slovo psychotriler! Neviem, nechcem tu ťahať Sebastiana Fitzeka, nakoľko zatiaľ čo jeho viacerí označujú za "kráľa psychotrileru", Colleen Hoover je vraj "kráľovná lásky", čo teda veľmi nejde dokopy...a toto je autorkin debut...Ono to nebola ZLÁ kniha, možno som len nemala mať také vysoké očakávania. Čítala sa mi rýchlo, a koniec bol prekvapivý, i keď to nebolo nič "extra", no ajtak by som rada vedela, ako to spisovateľka vlastne myslela; čo je správna odpoveď... Na jedno prečítanie bola Verity fajn. Ak však hľadáte psychotriler, ktorý Vám vážne nedá spať, prípade sa s týmto žánrom chcete zoznámiť, skúste sa radšej poobzerať po (Fitzekových :D) iných knihách.

Žiarenie a Doktor Spánok sú dve takmer úplne odlišné diela, najmä čo sa týka atmosféry, a porovnávajú sa mi ťažko. Žiarenie nám popri pohľade na to, ako sa Jack Torrance postupne chytá do pasce hotela Pekná vyhliadka poskytuje typické hororové prvky. Doktor Spánok sa zas viac zameriava na samotné "nadanie" a mne by sa skôr hodilo zaradiť ho do žánru sci-fi. Dan zisťuje, čo všetko ešte so svojou mysľou dokáže, mnohokrát aj vďaka talentovanej Abre, ktorá sa od detstva musí pasovať s viacerými, nám doposiaľ neznámymi, schopnosťami. Spolu s ňou prichádzajú na scénu členovia Pravého uzla, ktorí v knihe predstavujú najväčšie zlo, a samozrejme, sledujeme Dana Torrancea, ako sa dostáva "tam, kde to alkoholici nazývajú dno", odráža sa od neho a začína žiť vskutku slušný život po tom, čo si nachádza prácu v hospici. ...ak by som si mala vybrať, vyhralo by u mňa pokračovanie. Ibaže... "Steven, nie, čo to robíš, toto predsa nie si ty!" Táto veta mi počas čítania behala hlavou. Nanešťastie, dosť často. Pretože toto ozaj NEBOL King. Teda, bol, ale...nebol. Dialógy. Milujem Kingov štýl písania a v každej knihe, čo som od neho zatiaľ prečítala, boli dialógy postáv vždy skrátka "namieste". Až doteraz. Pri niektorých scénach som sa cítila, akoby som čítala skôr dobrodružný príbeh pre deti, než knihu od kráľa hororu... Čo je vlastne dosť...smutné. :D Záporné postavy, členovia Pravého uzla...Klobučníčka Rose, už len ona sama mala toľko POTENCIÁLU! Bola mocná, veľmi mocná, všetci boli...Tá moc však zostala nevyužitá. A to ma, spolu s dialógmi, hoci sa mi to neľahko pripúšťa, veľmi nemilo prekvapilo. Ja si nemôžem pomôcť, ono mi ten dej miestami strašne pripomínal filmy Sám doma. Fakt... :D Čo na Doktorovi Spánku ale oceňujem, je (na rozdiel od Žiarenia) málo opisov, ktoré by narúšali atmosféru, tým pádom sa kniha čítala rýchlo a ľahko, pozorovať Pravý uzol ma bavilo (rozhodne by som sa chcela dozvedieť viac o ich schopnostiach, o tom, ako sa dostali na svoje "pozície"...!)... A nebyť tých pár "múch", samotná zápletka by si plný počet hviezdičiek zaslúžila. PS: Doktor Spánok sa dá čítať aj bez toho, aby ste si prečítali predošlú knihu, nakoľko všetko dôležité je vysvetlené. :)

Sklamanie z druhého dielu Žatvy smrti, ktoré som na základe niektorých recenzií očakávala, neprišlo. Práve naopak, pridávam sa k tým, ktorým sa Nimbus páčil ešte viac ako Kosec. :) Útržky denníkov, ktoré nás v prvej časti trilógie zoznamujú s fungovaním Spoločenstva koscov, nahradili monológy/myšlienkové pochody Nimbusa - vďaka nim sa zas dozvedáme viac o svete, v ktorom sa dej odohráva, o tom, ako Nimbus vníma ľudí, a samozrejme, bližšie spoznávame samotnú (takmer) všemocnú umelú inteligenciu... Hra na mačku a myš, ktorej účastníkmi sa nedobrovoľne stávajú kosci Curie, Anastázia a Lucifer (Rowan) už na začiatku knihy do deja prináša viac akcie, a teda aj napätia, ako bolo v Koscovi (za čo som bola veľmi rada), a tiež vytvára ponurú atmosféru - tá v Nimbusovi panuje po celý čas... Postavy, ktoré v prvom diele už vystupovali dostávajú viac priestoru (počas čítania som si stihla veľmi obľúbiť Curie, z ktorej som v Koscovi mala zozačiatku zmiešané pocity, v tejto knihe sa však stala hádam aj mojou najobľúbenejšou...nie, nie je to pre to, že mi tak veľmi pripomína Galadriel z Pána Prsteňov... :D)...Navyše, okrem toho, že na scénu prichádza aj viacero nových postáv, mi Nimbus zodpovedal na niekoľko otázok ohľadom "podivínov" a Tonistov, ktoré som mala počas čítania predošlej časti, nakoľko tam sa im autor až tak nevenoval... Za to palec hore... A ten koniec...! Ešteže som hneď mala pripravené pokračovanie...A vreckovky.

Táto kniha by sa mohla volať - Vypitvaní. :D Asi si domyslíte, prečo. Navyše ten, kto už od Fitzeka niečo čítal vie, že autor sa vo svojich dielach často venuje témam, ktoré sú možno tak trochu tabu...alebo ich skrátka len nevyťahujete pri každej príležitosti a pri každom.... A veruže sa mi kniha miestami čítala dosť ťažko (chýbalo málo a bola by skončila na zemi po náraze do steny)....Preto ak si chcete otestovať, akú silnú máte povahu, Izolovaní sú tou správnou voľbou. Alebo, ak hľadáte dobrý čitateľský zážitok. :) Sebastian Fitzek (spolu s Michaelom Tsokosom) mi dal presne to, v čo som dúfala: štýl písania mi sadol, postavy som si stihla obľúbiť, už pri prvej kapitole som rozmýšľala, prečo sa stalo to, čo sa stalo a ako to celé súvisí so zvyškom príbehu, dej bol pútavý, krátke kapitoly vždy zakončené vetou, ktorá Vás núti čítať ďalej, to je za mňa veľké plus... A hoci ma po zvratmi preplnenej Terapií a absolútne nečakanom rozuzlení v Pacientovi prekvapilo, že v tomto prípade sa s čitateľom Fitzek nezahráva AŽ tak, ako by som bola čakala (asi v polovici knihy nás zoznámi s hlavným podozrivým, a aha ho!, pán spisovateľ si tentoraz nevymýšľa, ono tá postava je v tom vážne zapletená :D), prvky detektívky sú vydarené a ku koncu bola jedna scéna tak prekvapivá, to som sa až musela pozastaviť a zamyslieť, ako to, že mi to nedošlo počas čítania... A tá pointa...Že daňové podvodníctvo je v Nemecku (a iste nie len tam) trestané prísnejšie ako násilie páchané na ženách...O to smutnejšie to je, keď si uvedomíte, že toto nie je fikcia... Sebastiana Fitzeka teda oficiálne pridávam na zoznam obľúbených autorov...A keď mi dôjdu moje knižné zásoby, určite bude jedným z prvých (ak nie prvým) autorov, po ktorých siahnem.

A dosť. Stačilo. Najbližšie, keď do rúk vezmem knihu od Sebastiana Fitzeka, už nebudem veriť NIČOMU, žiadnemu tvrdeniu o takej či onakej postave, nebudem veriť ani jednému slovku, ktoré bude hocijakou postavou vyrieknuté, až kým sa nedostanem na poslednú stranu. Basta. Tento "pán" spisovateľ by totiž pokojne mohol vytvoriť príbeh, v ktorom by boli hoc len dvaja hlavní podozriví - beztak by som neuhádla, ktorý z nich za tým celým stojí. Okrem Pacienta som zatiaľ od Fitzeka čítala ešte Terapiu (bola výborná, určite si ju prečítajte! :)) - knihu, ktorá autora preslávila. Keď sa nad tým tak zamyslím, tieto dve diela sú si skutočne v niektorých smeroch podobné - nezvestné dieťa, dej sa (čiastočne) odohráva za dverami psychiatrickej liečebne, dokonca aj počasie bolo rovnaké... No napriek tomu, že príbeh o unesenom Maxovi Berkhoffovi vo mne bude rezignovať ešte nejakú tú chvíľu a vyvrcholenie sa mi zdalo trochu viac prekvapujúce ako v druhej spomínanej knihe, musím priznať, že keď porovnám Pacienta a Terapiu, Terapia u mňa zožala väčší úspech...Ak by však Pacient bol mojou prvou knihou od Fitzeka, od jeho ďalších (psycho)trilerov by ma to neodradilo. Na prvý pohľad pomerne jednoduchý obsah skrýva príbeh s o niečo komplikovanejšou zápletkou, než by ste možno odhadovali, a hľadanie zmiznutého syna hlavného hrdinu, Tilla Berkhoffa, ani zďaleka nie je jedinou témou, ktorou sa budete musieť prelúskať. Ako je spomenuté v obsahu, Till sa stane pacientom na psychiatrickej klinike, aby sa dozvedel pravdu. No čo ak už len samotné pátranie po pravde nie je vôbec také jednoduché, ako si predstavoval? Prečo sa mu toľko faktorov stavia do cesty? A hlavne, koľko toho bude musieť pretrpieť, aby dosiahol svoj cieľ? Pred čitateľom sa okrem týchto rozprestiera mnoho iných otázok, ktoré sú "dávkované" postupne, a vedzte, že aj keď si budete myslieť, že už poznáte odpovede na všetky z nich, Fitzek "udrie" znova a všetko sa obráti o 180 stupňov. ;) Jediná vec, ktorá sa mi na knihe trochu "nepozdávala" bolo, že dej sa poriadne rozbehol až niekde po prvej polovici (plus-mínus strana 150) a dovtedy mi chýbalo také to "jooj, ešte jedna kapitola a idem spať, vážne už iba jedna - a nakoniec odspím až po dočítaní celej knihy" :D, čo sa mi tak páčilo na tej Terapii...Ale okej, uznávam, nudiť som sa nenudila, Fitzekovi sa opäť podarilo ma pekne zmiasť, po rozuzlení mi aj tentoraz, ľudovo povedané, úplne odpálilo dekel, a posledná kapitola ma dokonca aj trošičku dojala...(navyše, kreatívny "krátky triler s nápaditým názvom - poďakovanie" na konci tiež pobavil i potešil :)). Nad prečítaním tejto knihy popremýšľajte iba v prípade, že ste rodič (pokiaľ ste citlivý rodič, popremýšľajte trochu hlbšie). Takže, v konečnom dôsledku, kúpu neľutujem... A čo sa Sebastiana Fitzeka a jeho diel vo všeobecnosti týka, Pacientom určite nekončím, nakoľko titul najúspešnejšieho a najpredávanejšieho nemeckého autora psychotrilerov isto nezískal len tak, pre nič za nič, a veru aj u mňa sa mu už latku podarilo nastaviť celkom vysoko.