Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Spočiatku som mala pocit, že nálepka "MeToo" knihe len uškodí: príbeh pseudovzťahu 15-ročnej Vanessy a jej 42-ročného učiteľa je predsa oveľa komplikovanejší a hlbší. Lenže ono je to možno naopak, možno práve opis toho, čo kniha ponúka, môže pomôcť pochopiť dôležitosť celého hnutia: ako veľmi sa obťažovanie na obeť podpíše a ako sa tej traumy nejde zbaviť ani po rokoch, ako veľmi nepochopené sú tvrdenia "ale veď ona to chcela, ona s tým súhlasila, mohla sa brániť" a ako veľmi pred tým všetkým spoločnosť zatvára oči...
Ty krásna, temná Vanessa možno porovnať s Lolitou, samotná kniha sa v príbehu viackrát objavuje. Povedzme si narovinu, štýl tejto knihy je omnoho menej poetickejší, zato viac temnejší, explicitnejší a predsa len modernejší.
Kniha bola napísaná v roku 2018 a je to poznať, najmä pri kapitolách, ktoré sa venujú tipom, ako obmedziť používanie plastov - zdá sa mi, že mnoho z nich je dnes už všeobecne známych, v niektorých oblastiach sme dokonca zašli už aj ďalej a poznáme mnoho ďalších vychytávok. Čo je ale vlastne super, ako sme za tie dva roky pokročili. (Veľmi dobrý krok je, že Absynt ku knihe v slovenskom preklade pridáva aj tipy na slovenské akvivalenty spomínaných výrobkov či iniciatív.)
Okrem tipov na redukciu odpadu v domácnosti autor ponúka aj návody na to, ako svoj aktivizmus potiahnuť ešte ďalej a teda ako ohľadom konkrétnych enviro problémov konktaktovať príslušné úrady či zodpovedných, ako zorganizovať vlastnú eko akciu, vytvoriť petíciu či napísať tlačovú správu.
A ak by ste sa z ničoho z týchto tipov neišpirovali prakticky, kniha ponúka aj množstvo faktov, ktoré viete napríklad použiť ako argumenty v debatách s ľuďmi, ktorí problematiku plastov nepovažujú za problém, takže prečítať si ju sa určite oplatí.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Edouard Luis nás vo svojej autobiografii vezme do chudobnej časti Francúzska, kde vyrastal v deväťdesiatych rokoch - kde vyrastal ako homosexuál v prostredí plnom toxickej maskulinity.
Eddy svoje spomienky nepodáva chronologicky, svoj život vykresľuje pomocou náhodných príhod, ktoré nám pomôžu vytvoriť si obraz o všadeprítomnej chudobe, o bolesti z toho "byť iný" i o komplikovaných vzťahoch s rovesníkmi, ktoré počas dospievania okúsil.
Tieto zážitky nijak neprikrášľuje, sú surové, doplnené autentickým jazykom vidieka. Rozprávanie vo viacerých momentoch odkazuje na súčasnosť, napovedá, že sa mu z tohto prostredia podarilo dostať a vybudovať si nový šťastnejší život, všetko to však podáva len v náznakoch, Koniec Eddyho nehovorí ten šťastný príbeh, práve naopak.
Za mňa zaujímavé a šokujúce čítanie podané svojským štýlom, záverečná báseň o začiatku jeho štúdia na strednej škole ma však príliš nebavila.
Nemám rada, keď sa v knihách mladé postavy vyjadrujú a premýšľajú až priveľmi vyspelo, no Ferrante napísala Klamársky život dospelých tak, že jej to všetko odpúšťam. Tak ako pri Neapolskej ságe sa jej podarilo vykresliť príbeh so všetkým, čo k tomu patrí: prostredie vyššej i nižšej vrstvy v Neapole, rodinné drámy, hľadanie lásky, túžba po uznaní, túžba niekam patriť... S postavou Giovanny nemusíte so všetkým súhlasiť, nemusíte ju chápať, no aj tak jej držíte prsty, lebo niečim vám skrátka pripomína seba dospievajúcu - v ničom konkrétnom a predsa to tam je.
Za mňa zatiaľ najlepšia Ferrante.
New York, osamelosť, psychické problémy, boliestky z minulosti, snobský a pózersky svet, to všetko zmixovala kniha Môj rok pokoja a odpočinku do jedného originálneho námetu (i keď trochu pripomínal moje obľúbené knihy Klub bitkárov a Sklenený zvon). Ako celok sa kniha čítala dobre, počiatočné nadšenie však po čase vystriedala istá monotónnosť. Trochu ma mrzí, že na strane 208 (z 300) som si pomyslela, že je jasné, kam to celé smeruje - a nemýlila som sa.
Na krátke knihy zvyknem pozerať trochu nedôverčivo, a inak to nebolo ani v tomto prípade. To, prečo má táto kniha tak málo strán som však pochopila už po pár stranách: Helle Helle má veľmi svojský štýl písania, nazvala by som ho úsporným. Na prvý pohľad sa zdá, že sa až príliš venuje nepodstatným detailom, tie dôležitejšie veci zhrnie veľmi rýchlo a o tom azda najdôležitejšom sa dovtípite len medzi riadkami...
... čo by možno bolo zaujímavé, keby som nemala pocit, že to aj tak bolo celé len o chlapoch a akejsi sofistikovanej nude.
Nuž áno, existujú aj lepšie napísané knihy, svojou formou však určite neurazí (aj bez prihliadania na to, že autor je autista). Dôležitejší je však jej obsah - teda, že autor je výnimočný autista a v autobiografickom rozprávaní spomína na svoje detstvo, dospievanie a ranú mladosť, opisuje (snaží sa vysvetliť) spôsob, akým rozmýšľa napríklad o číslach či cudzích jazykoch, no predovšetkým nám dokazuje, že aj on ako človek s autizmom dokáže viesť pomerne normálny život.
Kniha je písaná chronologicky a sprevádza nás Danielovým životom postupne, trochu mi tam však chýbajú niektoré konkrétne, podľa mňa celkom zlomové udalosti ako napríklad samotná diagnostika autizmu. Ako celok sa číta dobre a celkom pútavo, avšak ani nie tak kvôli tomu, že by svoje rozprávanie nejako gradoval alebo nás pripravoval na nejaké prekvapivé zvraty (ktoré tam naozaj ani nie sú), ale jednoducho preto, že on sám a jeho príbeh sú zaujímavé a inšpirujúce. A to vlastne vôbec nie je málo.
Prečo spíme by sa dalo vyčítať viacero vecí. Od tých formálnych ako gramatické a štylistické chyby a preklepy (nehovoriac o tenšom papieri a zlej väzbe, kvôli čomu vyzerá kniha po prečítaní naozaj hrozne) a asi aj obsahové: nedá sa vyhnúť pocitu, že niektoré výskumy svoje zistenia príliš zovšeobecňujú a generalizujú. Napriek tomu jej bez rozmýšľania dávam päť hviezdičiek.
Prečo spíme je totiž knihou, ktorá má v poslednom čase najviac ovplyvnila: pripomenula mi situácie, kedy bol môj spánkový režim veľmi veľmi zlý, no zároveň mi dala množstvo rozumných a dobre podaných dôvodov, prečo to už nikdy nechcem zopakovať. Spánok rozoberá z viacerých uhlov, autor všetko uvádza v kontexte vedeckých výskumov (vlastných i tých od iných vedcov), vysvetľuje na príkladoch, trochu aj zdvíha varovný prst a poučuje - čo mi však tentoraz vôbec neprekážalo. O tom, že by sme mali spať osem hodín denne totiž počúvame od detstva, ale prečo vlastne, prečo osem hodín a čo sa stane, ak na to budeme kašlať už veľa nevieme.
Update po troch mesiacoch:
Prvotné prísne dodržiavanie ôsmich hodín spánku po čase trochu opadlo, aj nepríjemné myšlienky vždy keď som spala menej sa trochu zmiernili... presvedčenie, že na tých 7-8 hodín denne treba naozaj dbať ostáva.
Oproti Všetci by sme mali byť feminist(k)ami je z knihy - alebo teda minimálne z niektorých jej častí - trochu viac cítiť nigérijské pozadie autorky aj nigérijskú adresátku, napriek tomu je kniha ako celok prínosná pre ženy i mužov po celom svete. Možno povedať, že 15 rád, ktoré kniha obsahuje, vám nemusia povedať nič nové, čo ste dosiaľ netušili. Chimamanda Ngozi Adichie má však veľký dar, talent, vďaka ktorému dokáže priamo a úderne pomenovať veci,ktoré podvedome viete, akceptujete, žijete... no takto sformulované vám to začne dávať ešte väčší význam. Alebo vám to ponúkne cenné argumenty do debaty. Skrátka kniha, ktorú prečítate za pár minút, no potrebujete ju mať v knižnici.
Pri čítaní som si poznačila "anotácia môže byť trochu zavádzajúca" - keď som si ju však opätovne prečítala, zistila som, že je naopak dosť explicitná. Napriek tomu z môjho už-nie-úplne-young-adult pohľadu tam nejde ani tak o to dospievanie, o to, že Noah je gay, že Jude je pekná, ani o tú ich vysnívanú strednú školu a vlastne ani o smrť ich mamy až tak nie. Všetko je to podstatnou časťou príbehu, ale celková myšlienka a pocit z knihy je o niečo iný, intenzívnejší. Viac zameraný na súrodenecké-dvojičkovské puto, na bolesť a osamelosť, ktorú môžu prežívať, aj keď sú spolu, na hľadanie samého seba.
YA žáner veľmi nevyhľadávam, ale toto bolo fakt dobré. Okrem toho, že z toho šli emócie, je príbeh zaujímavo dobrodružný, aj z neho cítiť ťažobu, aj dobrý humor tam nájdete. Kapitoly sú písané na striedačku z pohľadu Noaha a Jude, každý má svojskú formu, pri ktorej som celý čas uvažovala, či ma baví alebo nie, no povedzme, že je to jedna z vecí, ktorá robí tú knihu výnimočnou.
Bod dolu dávam za to, že na môj vkus to celé skončí dosť predvídateľne a idylicky.
