Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tie preškrtnuté večierky, randenie, kamaráti, práca a život na obálke, tie tam veru nie sú náhodne. Všetko to v príbehu Dolly Alderton nájdete. Aj tú lásku, no hlavne tie párty. A nie každému sa to musí páčiť. Ak sa však povznesiete nad nekonečné večierky a pochabosti, nájdete tu nevšednú autobiografiu mladej úspešnej ženy, ktorá si to, čo pre ňu láska vlastne znamená musela všelijako odžiť. Je to jedinečné, je to mimoriadne vtipné, ale je to trochu aj niečo na pomedzí Sexu v meste, Bridget Jonesovej a seriálu Girls, tak sa na to pripravte.
Nestáva sa mi, že by moje hodnotenie knihy zmenilo prečítanie doslovu, ale pri Posledných dňoch noci to tak bolo: autor tam totiž opisuje zdroje, z ktorých pri príbehu čerpal a bod po bode objasňuje, čo z napísaného je fikcia (oveľa menej ako by ste možno čakali). Zaslúžil si tým môj rešpekt a zároveň ma navnadil, aby som si o vzťahoch Edison-Westinghouse-Tesla prečítala / pozrela niečo viac, čo hodnotím ako plus.
Mimochodom, neviem, či by som niekedy bola predpokladala, že raz budem čítať knihu o objave žiarovky, a že to bude naozaj napínavé čítanie! Aby som však bola úprimná, forma oproti príbehu dosť zaostáva, a tak od toho nečakajte úplny pôžitok či umelecký zážitok z čítania, je to formulované dosť jednoducho, najmä myšlienkové pochody hlavného hrdinu sú pomerne redundatné a knihe by v niektorých pasážach nezaškodilo trochu viac svižnosti. Príbeh napriek tomu funguje dobre a by som si to pozrela aj sfilmované.
Murakami hovorí o behu, aj keď hovorí o písaní (v knihe Spisovateľ jako povolání), takže - predvídateľne - pri rozprávaní o behu často odbehne aj k písaniu.
V knihe je niekoľko zaujímavých príbehov, zopár podnetov na zamyslenie (napríklad aj počas behu), ale Murakamiho nebeletristickej tvorbe akosi neviem prísť na chuť. Na prečítanie príjemné, ale môj prístup k behu (ani k písaniu) to nijak zvlášť nezmenilo, neobohatilo.
Príjemná zbierka pozorovaní o živote na Floride, ktorá poteší najmä tých, ktorým je Amerika srdcu blízka - i keď to nebol zámer autorky, tá to podávala profesionálne žurnalisticky a objektívne, prevažuje opis tých kladných stránok života za veľkou mlákou.
Niektoré skutočnosti a príhody sa opakujú vo viacerých kapitolách, čo môže trochu vyrušovať.
Je to naozaj nádherný magický príbeh (i keď neviem, či vám naozaj zmení pohľad na život, ako to sľubuje druhá časť vety na obálke), trošku rozprávkový, trošku možno aj zo života. Pri čítaní niektorých častí sa vám smútok zarýva pod kožu ako aljašský mráz, ale je to vlastne hrozne príjemné, iné časti sú zas pekne hrejúce, aj keď tušíte vo vzduchu akúsi prichádzajúcu ťažobu, no a napokon to celé zanechá veľmi dobrý, priam nežný pocit na duši. Je to taká kniha, ktorá sa dobre číta pred spaním - hovorím, ako rozprávka.
Dcéra snehu mi inak trochu pripomenula Kde raky spievajú, a to nielen hlavnou hrdinkou, záhadným dievčaťom z lesa, ale aj takou príjemnou melanchóliou. Opisov prírody tu však nájdete omnoho menej, to mnohých poteší, ja by som ich pokojne prijala.
Počtom zavraždených postáv môže Ikabog pokojne konkurovať poslednému dielu Harryho Pottera, neviem si teda úplne predstaviť, pre deti v akom veku je táto kniha určená. Napriek tomu je však príbeh milý, žiadna z udalostí a postáv nie je zbytočná, autorka opäť vytvorila časť sveta s vlastnými pravidlami. Celý čas je vám aj tak trochu jasné, kam sa to bude uberať, no aj tak s nadšením otáčate stranu za stranou. Mne osobne však dosť prekážal výber mien postáv a miest - chápem, že to malo opodstatnenie, no prišlo mi to chaotické, ťažko zapamätateľné.
Pekné, priam poetické čítanie. Kniha býva označovaná ako prvá kniha s témou Brexitu, v riadkoch i mimo nich sa však toho dočítate omnoho viac: od nezvyčajného vzťahu hlavnej hrdinky a jej staručkého suseda, cez pop-art, súčasnú popkultúru, byrokraciu až po snové motívy a prúdy vedomia. Naozaj pekné.
"Je to dobre napísané, je to vtipné, ale nemá to ani hlavu, ani pätu," píše sa niekde v úvode knihy, v rámci príbehu v príbehu, ktorý celý dej rámcuje, a hodnú chvíľu máte pocit, že touto vetou zhrniete pocity z celej knihy, ktorá sa zdá byť až príliš - priam nasilu? - absurdnou. Ten druhý (alebo ten hlavný) dej však postupne začína celému dávať zmysel, priam rozmer, a z prapodivnej novely sa stáva niečo, čo vás dokáže chytiť za srdce, priam rozcitlivieť. Porovnanie s Penou dní je veľmi trefné, dokonca ma to bavilo ešte o čosi viac.
Medzi to najlepšie, čo som kedy čítala to asi nezaradím, ale ako taká zaujímavá jednohubka je zo celkom fajn.
Už chápem, prečo o tejto knihe a o Michelle Obama vo všeobecnosti hovorilo toľko ľudí ako o inšpiratívnej - lepšie slovo na opis Môjho príbehu nenájdem.
V knihe nás sprevádza svojim životom od detstva, cez štart jej kariéry a založenie si rodiny až po úlohu prvej dámy Spojených štátov. Nenústredí sa pritom (dokonca ani v poslednej časti) až tak na politiku a verejný život, inšpiruje v osobných ambíciách, túžbe po vzdelaní a naplnení v práci, ale aj zladení pracovného a osobného života a manželstve s ambicióznym mužom.
Okrem toho je napísaná veľmi ľahko a príjemne, taká tá kniha, ktorú už keď večer pred spaním odkladáte, neviete sa dočkať, ako v nej budete na druhý deň pokračovať.
Chcela som to nazvať milým čítaním, no prívlastok milé sa mi k téme Covid-19 akosi nehodí. A predsa, 19 známych i menej známych Slovákov opísalo prežívanie prvej covidovej vlny s neobyčajnou ľahkosťou, nádejou. Viem, že správ o covide máme už za posledný rok všetci akurát tak plné zuby, mnohí sa cielene ďalším správam vyhýbame, ale toto čítanie je úplne iné. Aj keď miestami, v kontexte posledných mesiacov počas druhej vlny, sú niektoré časti úsmevné, ale takým tým boľavým spôsobom.
- Alena Koščálová
- Alžbeta Mižigárová
- Dávid Králik
- Dominik Graňák
- Eva Mosnáková
- Jana Kirschner
- Katarína Olíková
- Lucia Plaváková
- Ľudmila Kolesárová
- Mário Gešvantner
- Mirka Ábelová
- Monika Kompaníková
- Pavol Čekan
- Peter Hámor
- Sylvia Ondrisová

















