Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Spočiatku som si hovorila, že to bude ten prípad “nie je to knihou, je to mnou”, keďže som od nej čakala niečo iné. Kniha má podtitul “Prevratná firemná kultúra, vďaka ktorej Netflix dobyl svet” a NAOZAJ sa venuje tej firemnej kultúre (hoci ja som čakala a stále si myslím, že sa tam aj tak predsa len pokojne mohlo vtesnať viac z histórie Netflixu).
Firemná kultúra je v Netflixe dôležitá vec (čo možno ľahko vyčítať z toho, že jej venovali celú knihu) a v zásade stojí na troch pilieroch: zamestnávajú len tých najlepších, snažia sa zbaviť zaužívaných formálnych pravidiel ako je počet dní dovolenky či preplácanie rôznych výdavkov a mimoriadne si zakladajú na feedbacku. Tieto tri témy sa v knihe preberajú a točia na troch úrovniach a na rôznych súvisiacich príbehoch ilustrujú, ako tieto pravidlá žiadnych pravidiel zavádzali a aké ovocie to prinieslo. To, že Netflix je v tomto zjavne jedinečný sa určite nedá uprieť, dokáže to tiež čitateľovi priniesť mnoho vecí na ďalšie zamyslenie. Tiež som sa nad mnohými vecami zastavila a premýšľala a musím skonštatovať, že za mňa je táto firemná kultúra v niektorých bodoch minimálne problematická, ak nie toxická.
Trošku úsmevné sa mi zdalo aj to, ako Netflix podľa vlastných slov zamestnáva tých najlepších z najlepších, no potom im ako školáčikom musí vysvetľovať, že neobmedzenú dovolenku si nemôžu čerpať všetci naraz v období najväčšieho návalu práce alebo že im firma nebude preplácať drahé večere s rodinou. Tiež mi trochu chýbala časť o boji s egom, ktoré, povedzme si, tým najlepším určite nechýba a nezdá sa mi reálne, že by jednoduchá spätná väzba zázračne fungovala v každej každej situácii a ľudia sa po vypočutí opačného názoru zmenili šibnutím čarovného prútika? Nehovoriac o tom, že podľa mňa väčšina z vecí nie je pre malé, stredné a možno ani všetky veľké firmy použiteľná a v našich podmienkach už vôbec.
Ak to nadľahčím, z knihy môžete mať pocit, že zamestnanci Netflixu nerobia nič iné, ako chodia po dovolenkách a veľa o tom rozprávajú, usporiadavajú mítingy, kde si navzájom dávajú feedbacky a sú informovaní o financiách firmy a chodia po pohovoroch do iných firiem, porovnávajú platy a otvorene o tom rozprávajú. Mňa osobne by však viac zaujala kniha o tom, čo v tej práci robia okrem toho a čo z Netflixu urobilo taký fenomén.
Jedna z najlepších kníh, aké som v poslednom čase čítala.
David Grossman je vynikajúci rozprávač, ktorý dal už aj tak silnému príbehu skvelú formu, rozpráva a dávkuje to veľmi svojským spôsobom, pričom vás drží v jemnom napätí z očakávaného. Je tam smutná, ťažká história, sú tam generačné boliestky, ktoré si trojica hlavných postáv nesie so sebou, je tam láska, vojna i umenie. Vera, Nina a Gilli sú silné ženy, ktoré príbuzenský vzťah spája i rozdeľuje, miestami ich možno obdivovať, miestami nimi budete chcieť zatriasť. A po celý čas sa budete pýtať “prečo?”, iným tónom, v iných kontextoch, smerovať to na iných ľudí. Nejde o príbeh, ktorého obsah sa dá ťažko prerozprávať, ale prečítajte si ho sami. Určite si zaslúži viac pozornosti.
Už typicky, stevenokingovsky, bola mojou najčastejšou myšlienkou pri čítaní "prečo si toto robím". A rovnako typická stevenokingovská schematickosť. A typicky veľmi nepríjemné pocity a myšlienky, jednu naozaj explicitne nechutná scéna, a hoci sa tam objaví aj nemalá dávka "duchariny", tie najhoršie pocity opäť vyvoláva práve ľudské konanie a myšlienky. A to všetko, hoci trochu očakávané, nie je vobec zlé.
Mínusom je za mňa občasné priveľmi rozvláčne opisy a scény a napokon príliš rýchly a taký, no povedzme nudný záver.
Mnohomnohomnohovrstvový príbeh s nevšedným spôsobom jeho vyrozprávania bola radosť čítať - teda až po tom, keď si na ten štýl zvyknete, pravda je, že spočiatku sa to môže zdať až priveľmi chaotické, no odporúčam nenechať sa tým hneď odradiť.
Knihe Zelené klamstvo možno vyčítať, že neprináša riešenia, niekedy ani druhú stranu mince, ono to však asi ani nebolo jej cieľom. Jej cieľom bolo upozorniť na greenwashing, na to, že pomyselná nálepka "eko" je dnes trendy záležitosťou, priam nevyhnutnosťou, ale často v skutočnosti nehovorí vôbec o ničom. Niekedy dokonca výrazné zavádza. Okrem termínu greenwashing navyše veľmi pravdepodobne pomôže precítiť a pochopiť aj pojem klimatická úzkosť - pretože pri čítaní knihy je veľmi ľahké začať sa tak cítiť.
Na knihu Jak na síte som počúvala len samé chvály - a myslím, že celkom oprávnene.
Hneď na úvod treba poznamenať, že to nie je žiadna príručka s radami o tom, ako sa stať influencerom na sociálnych sieťach - and i think that's beautiful :)
Jej prečítanie dobre padne začínajúcim aj mid social media manažérom, ktorí tam nájdu aj základné vysvetlenie fungovania jednotlivých sociálnych sietí, aj inšpiráciu na to, ako vytvárať vhodnú social media stratégiu a ako ju vyhodnocovať; no trúfam si povedať, že inšpirovať dokáže aj skúsených marketérov, minimálne príkladmi z praxe od mnohých značiek a ľudí, ktorí tie svoje siete robia fakt dobre.
Kto sleduje instagramové kórejské zápisky Dominiky Sakmárovej, toho asi neprekvapí, že jej zbierka poviedok z Taiwanu a Číny (a tak trochu aj zo Slovenska) sa číta veľmi ľahučko a príjemne a zároveň vyznieva veľmi inteligentne. Dominika je totiž všímavou pozorovateľkou, veci sa snaží dávať do kontextu a navyše dokáže svoje rozprávanie skvelo vypointovať. Celé je to navyše nevtieravo vtipné a mne osobne je takýto spôsob spoznávania vzdialených kultúr a krajin sympatickejší ako čítanie klasických cestopisov.
Malým mínusom u mňa bola tá záverečná čínska časť, kde mi trochu chýbal kontext toho, ako sa tam vlastne dostala, čo tam robila. Ono to možno tým poviedkam na pointe neuberalo, ale bola som zvedavá. :)
Verím, že čoskoro sa dočkáme aj rovnako milej knižky so zážitkami z Kórey.
Zaujímavo spracovaná reportáž o izraelsko-palestínskom konflikte, ktorá vám ukáže oba tábory, nevynáša súdy o tom, kto je v práve, kto je dobrý a kto zlý.
Treba sa ale pripraviť na to, že si z rozprávania odnesiete viac, pokiaľ sa už v téme orientujete alebo aspoň čo-to viete o udalostiach, ktoré toto územie do podoby, v akej sa s ním stretávate v knihe formovali. Ja som teda spočiatku knihy trochu tápala, trochu googlila, no a trochu ma sklamalo, že "úvod" do témy nájdete až v posledných kapitolách knihy.
Opäť zaujímavá absyntovská reportáž z miest nevídaných, málo preskúmaných. Taká, po ktorej mám chuť zažiť polárny deň i noc, a všetkým zaradom vysvetliť, prečo by to mali chcieť aj oni. Aj keď nemyslite si, takto idylicky tie príbehy teda nevyznievajú. Niektoré sú surové, iné poprášené zvláštnym smútkom a clivotou.
Olive Kitteridgeová u mňa nebola láska na prvý pohľad, ale zato náklonnosť a úprimný záujem na ten druhý.
Spočiatku som mala pocit - ktorému azda napomohli aj všetky tie ohlasy, ktoré sa ku mne dostávali - že pôjde o drobné úsmevné príhody mnohých obyvateľov z prostredia malého a pomalého mestečka. Ukázalo sa však, že tie príhody teda úsmevné neboli, práve naopak, boli to tie ťažšie životné situácie, ktoré však v jemne (ale naozaj len jemne!) sarkastickom podaní Elizabeth Strout plynú s neobyčajnou ľahkosťou.
Kniha je síce zbierkou poviedok, ktoré však tvoria celok. Výsek zo života Olive vytvárajú tie zásadné, ťažké momenty, okolo ktorých sú vystavané jednotlivé poviedky, ale i všetko, čo je nevyslovené-nenapísané medzi nimi. (V niektorých poviedkach sa Olive mihne/spomenie len tak náhodou... z toho som popravde mala celkom rozpačité pocity.) Dokonca aj doslov, ktorý vysvetľuje pozadie vzniku tejto i ďalších kníh Elizabeth Strout i kúsok jej vlastného príbehu mi k tomu akosi zapadol a dotvoril atmosféru.
Bod dolu je u mňa subjektívne za to, že kvôli dvojgeneračnému rozdielu s Olive sa ma to dotklo len tak jemnejšie, asi sa na čítanie o starnutí a jeseni života stále úplne necítim.
