Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Filip je jedináčik, má jedenásť rokov, miluje počítačové hry a rád sa bicykluje po sídlisku. Má veľmi bohatú fantáziu. V jeho izbe (alebo mysli?) sa raz za čas objavujú malé drobné čudá podobné surikatám, ktoré si hovoria Etu a Zu. Tie sa tam objavia vždy, ak má Filip zlú náladu alebo sa jeho rodičia hádajú. Okrem iného, keď prechádza popri mieste zvanom Vlčí Potok, zdá sa mu, že ho odtiaľ pozorujú vlky. Vždy ich pekne pozdraví: "Ahoj, vlky!" a vlky odpovedajú: "Ahoj, Filip!".
Začínajú sa prázdniny a Filip nevie čo bude robiť. Jeho rodičia sú pracovne veľmi vyťažení. Otec je spolumajiteľom firmy vyrábajúcej kovové materiály a mama tam pracuje ako účtovníčka. Veľa času nazvyš pre neho nemajú a tak sa Filip rozhodne navštevovať svoju tetu Agátu - maminu sestru a spisovateľku "na voľnej nohe". Spočiatku jej pomáha s venčením psa Bodka, ale neskôr i on pričuchne k spisovateľskému remeslu a začne využívať svoj talent i fantáziu na napísanie niečoho, čo odvíja jeho momentálne duševné rozpoloženie týkajúce sa jeho rodičov.
Kniha "Ahoj, vlky!" od poľskej autorky Doroty Kassjanowicz v sebe prepája krásny detský svet plný bohatej fantázie, ktorý niekedy slúži ako "ochranný štít", s hlbokým posolstvom dôležitosti rodiny a vzájomných väzieb medzi rodičmi a ich deťmi. Sme sledovateľmi takzvaného príbehu v príbehu. Najskôr príbehu o Filipovi samotnom a neskôr i toho, ktorý Filip svojou predstavivosťou vytvoril. Nie je to však len tak hocijaký príbeh. Filip, aj napriek svojmu veku vytvorí príbeh, ktorý pod povrchom ukrýva oveľa hlbšiu správu určenú primárne jeho rodičom. Autorka píše veľmi príjemne, odviazane, a najviac ma chytili za srdce konverzácie vedené medzi Filipom a tetou Agátou, ktoré boli plné slovných hier a prešmyčiek. Táto kniha je primárne určená pre čitateľov a čitateľky od deviatich rokov, ale ako som pred pár dňami spomínala, nikdy nie sme dosť starí na to, aby sme nemohli čítať "detské" knihy, pretože naučia veľmi veľa aj nás dospelých.
V neposlednom rade chcem veľmi pochváliť krásne ilustrácie Zuzany Bartovej, ktoré dotvorili krásny zážitok z čítania.
Ako keď jemné lúče jesenného slnka pošteklia naše líce a na tvári sa zjaví úsmev z krátkosti i krásnosti tohto okamihu, tak aj Narine pošteklila moju dušu, prostredníctvom krátkeho okamihu počas ktorého som sa mohla vžiť do každučkej línie príbehu, pocítiť na vlastnej koži emócie postáv a nechať sa unášať životom sladkým a radostným, ale aj plným bôľu či trpkosti, teda takým, akým v skutočnosti je.
Ocitáme sa v malom arménskom mestečku Berd, uprostred pohrebu uznávaného a obľúbeného obyvateľa - murára Simona. Počas svojho života mu podľahla nejedná žena a jeho povesť záletníka bola známa široko ďaleko. Táto kniha však nebude napísaná o ňom, aj keď k tomu názov samotný nabáda. Pravdou však je, že spoznáme osudné príbehy štyroch žien, ktorým Simon vstúpil do života a tie už potom neboli nikdy také ako predtým. Sylvia, Sofia, Eliza a Sussana, no i jeho zákonitá manželka Melánia, ktorá si počas spoločných rokov so Simonom ako tak privykla na jeho ľúbostné romániky, no párkrát si predsa len neodpustila ostré žiarlivostné scény, pri ktorých lietali nielen nadávky, ale i jeho oblečenie von oknom. Všetky tieto ženy spája nielen spoločná minulosť (prítomnosť) so Simonom, no i podobné životy, ktoré si v mestečku, tak tvrdo pridŕžajúcom sa tradícii, prežili.
Narine píše veľmi prenikavo a zasiahne každú bunku nášho tela hlbokou emočnou výpoveďou. Najskôr sa radujete, potom smútite, túžite po láske, šťastnom konci. Tak ako Sylvia a Sofia, Eliza a Sussana, či mnohé iné. Citovo zmrzačené, rodinou, manželmi,...poverami a predsudkami, hľadajúce svoje miesto v spoločnosti, v živote, kde by chceli len tak málo. Jednoduché ženské šťastie a teplo domova spoločne zdieľajúce so svojími milovanými. Či už to bolo psychické týranie, klamstvá, urážky, nevera, odcudzenie, ponižovanie alebo nenávisť. V určitom momente života týchto žien im Simon priniesol lásku, úľavu a schopnosť nadobudnúť tak dávno stratenú vieru v samú seba. Štýl autorky je naozaj krásny, opisy sú prirodzené a jemné, zobrazenie životov žien i mužov je veľmi zrelé, jazyk je bohatý a celý príbeh je veľmi úprimný, magický, podmaňujúci si naše duše a srdcia. Narine nám ukázala ako vyzerá život v jeho krásnej nahote.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Amsterdam, 1982. Po smrti svojho otca objaví Lýdia v jeho pracovni návrhy, ktoré sa týkajú výstavby továrne na syry. Mal víziu, sen, ktorý už žiaľ nestihol zrealizovať a tak sa Lýdia rozhodne pokračovať v tom, čo jej otec začal. No nebude to také ľahké ako sa zdá. Aj napriek svojej majetnosti a faktu, že investície do drahých strojov pre ňu nepredstavujú žiadny problém, dôvodom, prečo nesmie sama založiť firmu a podnikať je to, že je žena. Od svojej známej sa však dozvie, že tento okliešťujúci zákon môže obísť tak, že jej obchodným partnerom bude muž. Osloví istého Huibeho, ktorého meno sa často objavovalo aj v otcových spisoch. Ten najskôr tomuto nápadu neverí, ale postupne sa s Lýdiou pustia do realizácie.
Antverpy, 1914. O pár rokov neskôr sa kniha zameriava na druhú silnú ženskú hrdinku, ktorou je Nora, dcéra Lýdie. Tá sa rozhodne nechce vydať po stopách matky a tak uzatvára manželstvo s bohatým Ralphom a odchádza od matky do Antverp. Manželstvo s Ralphom však neprebieha tak ako si Nora predstavovala a zamilovanosť postupne opadá. Blíži sa však prvá sv. vojna a viac ako o manželstvo sa Nora bojí čo bude s ňou a jej blízkymi. Osud s oboma hrdinkami ešte poriadne zamieša karty.
"Obchodnice z Amsterdamu" je pútavý historický román, v ktorom sú hlavné hrdinky cieľavedomé a emancipované, aj napriek dobe, v ktorej žili a tá takéto "vybočenie" netolerovala. Ich charaktery sa v knihe vyvíjajú a doslova nám "dospievajú" pred očami. Autorka tu kladie dôraz na neľahké postavenie žien na prelome 18. a 19. storočia a aj na to, ako sa toto postavenie v priebehu niekoľkých rokov začalo meniť. Veľkú časť knihy zaberá pohľad na prvú svetovú vojnu a hrôzy, ktoré museli všetci znášať. Nedostatok mužov (ktorí bojovali na frontoch) spôsobilo, že ženy museli vykonávať všetky každodenné práce, ktoré prioritne vykonávali muži. Kniha v sebe spája silný príbeh o emancipácii žien, smútku a bolesti počas vojny a ťažkých rozhodnutiach, no rozpráva tiež o sile rodiny a priateľstva, sile bojovať a milovať. Veľmi pekná kniha.
Už v predchádzajúcom diele s názvom Bzukot včiel autorka Sofía Segovia rozprávala príbeh o útrapách v životoch viacgeneračnej rodiny počas mexickej revolúcie, vojnovo - politického procesu, ktorý začal ako vzbura voči diktatúre vtedajšieho režimu. Slzy z jantáru je príbehom odohrávajúcim sa opäť v období, ktoré bolo pre mnohých, ktorí ho zažili a prežili veľmi bolestivé.
Sledujeme tu príbeh dvoch pruských rodín - Hahlbrockovcov a Schipperovcov, odvíjajúcich sa paralelne no nezávisle od seba (keďže rodiny sa nepoznajú). V úvode knihy sledujeme nevinné detstvo Ilse Hahlbrockovej a Arna Schippera, ktorí ešte ani len netušia, akým zdrvujúcim udalostiam budú neskôr čeliť. Dej je vyrozprávaný však z viacerých perspektív, matky, otca i samotných poľských "zivilarbeiterov", ktorí sú na farmy nedobrovoľne odvedení za účelom nútených prác. Aj keď väčšina kníh zobrazuje príbehy židovských rodín, tu boli stredobodom pozornosti naopak nemecké rodiny, ktoré rovnako nesúhlasili a odmietali rétoriku obávaného Hitlera, ale zo strachu o svoje životy navonok predstierali lojalitu voči národu a jeho vodcovi. Keď sa rozpúta vojnové peklo, obe rodiny (i mnohé iné) sú prinútené opustiť svoje domovy. Stávame sa sledovateľmi ich vnútorných zápasov, ťažkostí, trápenia i smútku, no zároveň sme svedkami ich sily, odvahy a viery v to, že všetko dobre dopadne a budú za to bojovať až kým im budú sily stačiť. Kto pozná štýl Sofíe, musí sa pripraviť na to, že kniha je plná opisov a preto je potrebné čítať pomaly a trpezlivo. Za mňa osobne mohla byť kniha kratšia, zdĺhavé opisy spomalovali dej a občas odpútavali aj moju pozornosť.
Autorka na konci knihy uvádza, že je to síce fiktívny príbeh, no je inšpirovaný skutočnými ľuďmi a udalosťami, čo ho robí ešte silnejším. Je to obrovská výpoveď nielen o príbehu rodiny Hahlbrockovcov a Schipperovcov, ale aj výpoveď všetkých ľudí, ktorí boli odtrhnutí zo svojho každodenného života, zo svojich radostí a šťastných chvíľ, a následkom tak zbytočnej a zdrvujúcej udalosti v dejinách, prišli o všetko. No nie tak celkom. Ich vzájomnú lásku, vieru a silu bojovať im nezobral nikto.
Grafický román Luca De Santisa rozpráva príbeh o tom, ako sa dvaja priatelia Nico a Rocco rozhodnú natočiť dokument zachytávajúci udalosti odohrávajúce sa v rokoch 1938 až 1943 v Taliansku za čias fašistickej vlády Benita Mussoliniho. Ten totiž tvrdil, že zavádzanie opatrení proti homosexuálom nie je potrebné, pretože v Taliansku sa títo muži nenachádzajú. Za oponou klamstiev sa však skrývala krutá realita. Veľa talianskych homosexuálov bolo nedobrovoľne odvlečených od svojich rodín a umiestnených do vyhnanstva na Tremitské ostrovy, kde boli označovaní ako nepriatelia vlasti a režimu.
Príbeh sa odvíja v dvoch časových líniách. V tej prvej sa nachádzame v roku 1987 s dvoma dokumentaristami, ktorí sa snažia presvedčiť jedného z posledných preživších - Antonia Angelicolu, zvaného tiež Tonka, aby vyrozprával príbeh svojej násilnej internácie na ostrov Tremiti. Antonio najskôr nechce pretože na toto obdobie spomína so smútkom a bolesťou. No napokon sa rozhodne o minulosti prehovoriť a my sa tam ocitneme v roku 1938, kedy Antonio žijúci v talianskom Salerne od svojich ôsmich rokov pracoval v matkinom krajčírstve kde ho všetci poznali a on poznal ich. V meste vládla priateľská, rodinná atmosféra. Až do momentu, kedy nástup režimu zaviedol fašistické opatrenia a v rámci toho bol Antonio a mnohí ďalší odvedení na ostrov slúžiaci k väzneniu homosexuálne orientovaných mužov. Antonio rozpráva o tom čo sa dialo na ostrove, o vzťahoch medzi spoluväzňami i ich väzniteľmi a pod.
Vizuálna stránka tohto grafického románu pozostáva prevažne zo žlto-čiernych ilustrácií. Po obsahovej stránke je to veľmi zaujímavé čítanie, ku ktorému je, vzhľadom na tému, potrebné pristupovať veľmi citlivo. Dej sa nesústreďuje len na bolesť a krivdy, ktoré boli na ľudoch spáchané, no odhaľuje identitu všetkých tých, ktorí boli prinútení žiť v tichu v dobe, ktorá odmietala akceptovať ich existenciu. Téma internácie homosexuálov v Taliansku mi bola až doteraz neznáma. Vďaka tejto knihe som sa o nej dozvedela po prvýkrát, no určite si musím ešte niektoré veci doštudovať. Skvelý grafický román obsahujúci dôležité odkazy aj do budúcna.
Nie som vyštudovaný literárny kritik aby som mohla recenzovať tvorbu Jozefa Mokoša, ale z pohľadu laika však s určitosťou môžem povedať len toľko, že čítanie tejto poézie bolo tak neuveriteľne krásne, jemné a precítené, že som si niektoré pasáže musela čítať stále dookola. Z Mokošových básní sála ľúbostný cit, venovaný nielen žene, ale aj rodnej zemi, národu či vlasti.
“Človek je stvorený pre lásku a láska pre človeka...
Chcel by som byť osožný ako pohár vody,
ako rozkrojená hlina,
ako strapec divokého vína.
Pre teba, zem moja hnedá a zelená,
pre teba, zem moja teplá, ako srsť jeleňa..."
Kniha je rozdelená na 3 časti. Prvá časť obsahuje samotné dielo Jozefa Mokoša, ktoré pozostáva zo zbierok Praskanie krvi, Jesenné litánie, Pribúdanie kruhov a Písan(ie)é do snehu. Druhá časť je venovaná pohľadom recenzentov a recenzentiek. A posledná je zameraná na básnickú tvorbu J. Mokoša.
Keď sa vrátime k druhej časti knihy, tak je naozaj zaujímavé pozorovať fakt, ako sa na Mokošove básne pozerali ostatní recenzenti. Každý v nich nachádzal niečo odlišné, uchopil či pochopil ich po svojom. Je krásne vidieť tú rozmanitosť mysle, keď si pri čítaní rovnakého textu predstavujeme odlišné obrazy.
Kniha je doplnená magickými ilustráciami Miloša Koptáka. Celú knihu hodnotím ako veľmi vydarené umelecké dielo, obsahovo i graficky.
"Jednotlivé momenty spája všetko to, čo súvisí s príbehom lásky človeka k jednej žene. Táto kniha je pokus vymknúť sa z rámca obyčajného románu. Tú knihu píšem pre teba a písanie mi spôsobuje fyzickú bolesť."
Viktor Šklovskij bol sovietskym spisovateľom, literárnym a filmovým teoretikom, či predstaviteľom ruského formalizmu. Jeho kniha Zoo alebo Listy vôbec nie o láske, ktorú napísal počas berlínskeho exilu v roku 1923 zažíva návrat do slovenskej literatúry po takmer 55 rokoch. Vznikla na pomedzí prvej a druhej svetovej vojny, kedy spoločnosť zažívala obrovskú roztrieštenosť a vtedajšia situácia spôsobila presun masívneho počtu ľudí do rôznych krajín. Román sa odohráva v Berlíne, kde žila ruská komunita situovaná v okolí berlínskej zoologickej záhrady.
Muž píše žene, ktorú miluje, no tá mu zakazuje písať o láske. A tak píše o inom. A tak trochu o láske. Listy adresuje istej Ale, teda v skutočnosti Else Triolet, francúzskej spisovateľke, ktorá mu lásku neopätovala. Milovala iného, no ten sa zaľúbil do jej sestry. Neopätovanú lásku teda cítiť z každej strany. Autor listov - pod príkazom nepísania o láske, píše o spoločensko-kultúrnom živote vo Weimarskej republike v čase tzv. zlatých dvadsiatych rokov. Píše listy, no paralelne vedie rozhovor so sebou samým či s ďalšími postavami ruskej literatúry. Spomína významné osobnosti ruských dejín a zároveň s nimi zoznamuje i čitateľa. Píše o svojom živote v Rusku i Berlíne a občas, keď mu adresátka jeho listov odpíše, svoje slovo písať o láske poruší.
"Som veľmi sentimentálny, Aľa. To preto, že beriem život vážne. Možno je sentimentálny celý svet. Teda ten svet, ktorého adresu poznám. Ten, čo netancuje foxtrot."
Možno povedať, že knihu je veľmi ťažké žánrovo uchopiť. Z časti ju možno chápať ako autobiografický román alebo denník, či listový román. Isté však je, že núti čitateľa premýšľať nad tým, či je budúcnosť iná ako jej predchodkyňa minulosť, alebo naopak, zostáva rovnaká, s minimálnymi obmenami.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Kniha Gigantická zlovestná brada rozpráva príbeh Davea, obyvateľa vždy dokonale upraveného a usporiadaného ostrova "Tu", o ktorom by sa dalo povedať, že je miestom s hlboko zakoreneným strachom z chaosu a neistoty z vonkajšieho sveta s názvom "Tam". Dave pracuje v kancelárii, spracúva dáta a vytvára tabuľky a grafy. Monotónny sled jeho života pozostáva z pár dookola opakujúcich sa činností, ktoré v závere dňa končí svojou obľúbenou činnosťou - kreslením toho čo vidí z okna a počúvaním svojej obľúbenej piesne. Jedného dňa sa stane niečo šokujúce - pre Davea a neskôr i pre celú spoločnosť. Na jeho hladkej tvári oplývajúcej len jedným jediným chlpom zrazu vyraší veľké strnisko a potom i obrovská ba priam gigantická brada. Tá je aj napriek vládnym opatrenia nezastaviteľná a postupne zaplní Daveov dom a neskôr i mesto a do večne upravenej spoločnosti zavedie chaos.
Keď sa mi dostala do rúk táto kniha, najskôr som si myslela, že to bude vtipné a pohodové čítanie. No práve naopak. Kniha v sebe obsahovala oveľa zmysluplnejší a hlbší príbeh so silným posolstvom. Je akýmsi komentárom k strachu z neznámeho, strachu, ktorý vedie obyvateľov ostrova "Tu" k tomu, aby stagnovali, uzatvárali sa do seba a odmietali vyjsť zo svojej komfortnej zóny. V knihe možno pozorovať aj spôsob, akým spoločnosť zaobchádza s tými, ktorí zrazu začnú vyčnievať z davu a odmietajú podrobiť sa stavu, ktorý daná komunita považuje za akceptovateľný. Kniha je zážitkom i po vizuálnej stránke. Čiernobiele snímky sú jednoduché a zároveň odvážne, vyvolávajúce spleť rôznorodých pocitov od radosti až po úplnú bezmocnosť. Každá kresba zameriavajúca sa na najmenšie detaily, bola zároveň malým umeleckým dielom. Gigantická zlovestná brada bola úžasná čo sa týka vizuálu aj samotného príbehu.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Debutové dielo britského autora Johna Fowlesa bolo napísané začiatkom 60. rokov a dodnes vzbudzuje v čitateľoch vlnu zdesenia i obdivu. Kniha Zberateľ v prvej časti rozpráva príbeh mestského úradníka Fredericka Clegga, ktorý vo svojom voľnom čase zbiera motýle a je chorobne zamilovaný do Mirandy - študentky umenia. Neopováži sa k nej priblížiť nakoľko má nízke sebavedomie a tiež sa obáva, že by Miranda odmietala tráviť čas s nevzdelaným a chudobným mužom. Všetko sa však zmení v momente, keď Clegg vyhrá v lotérii veľkú sumu peňazí a kúpi si odľahlý dom na vidieku. Mirandu nakoniec skutočne unesie a zároveň dúfa, že ak ju bude držať v zajatí dostatočne dlho, Miranda sa do neho nakoniec zamiluje. V druhej časti prechádzame do vnútorného sveta unesenej kde sledujeme Mirandino zúfalstvo a myšlienky prostredníctvom útržkov tajného denníka, ktorý si začala viesť pár dní po svojom zajatí. Miranda píše striedavo o prítomnosti, v ktorej vidíme priebeh tých istých dní, ale z pohľadu obete, a zároveň sa v spomienkach vracia do minulosti, kde hovorí o svojej láske k umeniu, ľuďom - konkrétne k jednému, a k životu ako takému. Rovnako ako motýle, tak aj Mirandu Clegg pozoroval, skúmal a neskôr i chytil ako svoju trofej, ako niečo čím sa môže kochať, držať v zajatí. Clegg však videl len Mirandinu vonkajšiu krásu. Pod povrchom sa skrývala žena s citom pre umenie, veľmi inteligentná, idealistka a intelektuálka, trošku naivná no odhodlaná a sebavedomá neustále napredovať a dosahovať v živote to o čom sníva. Oproti tomu môžeme pozorovať ako sa z nečinného Clegga následnom rýchleho obohatenia stane "muž činu", ktorý si za peniaze dokáže urobiť niečo, čo by si nikdy ako chudobný dovoliť nemohol. Fowles napísal toto dielo z perspektívy únoscu a unesenej, násilníka a obete, z pohľadu muža nižšej vrstvy, slabo vzdelaného a ženy, strednej triedy, intelektuálky, z pohľadu zberateľa a svojho motýľa...Fowlesov Zberateľ v sebe ukrýva množstvo skrytých významov a núti nás hlbšie premýšľať, vyvoláva v nás pocity, otvára rany, je prekvapivý a mrazivý vo všetkých najlepších a najhorších smeroch. Zberateľ zostane v útrobách mojej mysle dostatočne dlho, ak nie navždy.
Mnohé životné príbehy tých, ktorí na vlastnej koži zažili jedno z najhrôzostrašnejších období v dejinách ľudstva zostali nevypovedané. Príbeh boxera Hertzka Haftu, ktorý v koncentračných táboroch pôsobil ako bábka v rukách dozorcov, však nebol medzi nimi. Na mnohé roky však život tohto muža upadol do zabudnutia. Preživší, vrátane Haftu boli traumatizovaní a nedokázali o utrpení hovoriť. Postupne však historiografia holokaustu a tiež športová žurnalistika priniesla na svetlo sveta túto dôležitú tému. Tému nútených boxerských zápasov v koncentračných táboroch, ktoré prežil naozaj len málokto.
Mladý šesťnásťročný Hertzko Hafta sa ocitol v koncentračnom tábore. Počas jeho pobytu si jeden z dôstojníkov SS všimol jeho silu a prinútil ho zúčastňovať sa na boxerských zápasoch na život a na smrť. V koncentrákoch boli zadržiavaní a ponižovaní viacerí boxeri z celej Európy a ich úlohou bolo zabávať väzniteľov pästnými súbojmi. Aj napriek neľudskému zaobchádzaniu a nehumánnym podmienkam sa Hertzkovi napokon podarilo utiecť a emigrovať do Ameriky. Tam pôsobil ako profesionálny boxer, no spomienky na minulosť ostali po dlhé roky skryté. Až do momentu, kedy sa Hertzko rozhodol rozpovedať tento príbeh svojmu synovi.
Grafické zobrazenie tak desivej a traumatizujúcej životnej etapy človeka sa Reinhardovi Kleistovi podarilo naozaj majstrovsky. V čiernobielych obrazoch dokonalo zachytáva výrazy tvárí jednotlivých postáv, až z toho v niektorých momentoch doslova mrazí. V závere knihy sa nachádza aj zhrnutie Haftovho príbehu, ktorý výborne dopĺňa ilustrovanú časť knihy. Okrem iného v nej nájdeme aj ďalšie životné príbehy boxerov, ktoré vďaka tejto knihe nezostali zabudnuté. Aj napriek tomu, že Boxer je jednou z kníh, neľahkou na čítanie a hlboko vás emocionálne zasiahne, je to umelecké dielo hodné pozornosti každého čitateľa.
