Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Záverečný diel sezónneho kvarteta bol pre mňa opäť pohladením duše. To ako píše Ali je nezameniteľné a vždy veľmi originálne. S apelom na súčasné problémy, vyjadrujúca potrebu postaviť sa voči nim a začať konať tak, aby sa svet stal iným miestom pre život. Lepším ako je teraz. Ak nie o veľa, tak aspoň o trochu. Taká je Ali a jej literatúra. Súčasná, aktivistická, ktorá núti premýšľať o svete, v ktorom dnes žijeme a jeho bizarných výkyvoch, ktorých príčinou sme len a len my. Ľudia. Vo svojich knihách nastavuje zrkadlo spoločnosti, ktorá pasívne reaguje na nadchádzajúce udalosti týkajúce sa nás všetkých.
V Lete sa stretávame opätovne s postavami, s ktorými sme sa zoznámili už v predošlých dieloch, ale sú tu zobrazené v inom kontexte a v inej situácii, takže nie je vôbec pravidlom, čítať knihy podľa poradia ročných období. Tie sú cyklické. Pre niekoho môže byť Leto koncom, pre iného naopak začiatkom. Hlavnú líniu tvorí rodina Greenlawovcov. Grace je matkou, ktorá sa snaží udržať rovnováhu medzi potrebami svojich detí - envirometalistky Sachy a intelektuála Roberta. Deti vychováva sama, jej manžel sa od nich odsťahoval a so svojou novou priateľkou žijú v susedstve. Do ich života vstúpia Art a Charlotte (ktorí sa spomínajú v Zime) a majú namierené do Suffolku aby navštívili istého veľmi staručkého pána Daniela Glucka (známeho z Jesene). Greenlawovci sa ich rozhodnú sprevádzať. Sú vedení najmä Robertovou túžbou vidieť bývanie slávneho Einsteina. Jednotlivé príbehy sa paralelne prelínajú a v ďalšom sa stávame svedkami Danielových spomienok na život v internačnom tábore a tiež spoznáme jeho sestru Hannah a jej život počas druhej svetovej vojny. Ali prepletá jednotlivé príbehy veľmi nenásilne a z jednej scény nás prirodzene uvedie k ďalšej, podobne ako keď ste na pláži a prichádza vlna prílivu, ktorá pohltí tú ďalšiu.
Leto sa nečítalo ľahko, ani rýchlo, no práve v tom tkvie jeho pointa. Treba tomu dať čas, venovať každej vete malú chvíľku, zastaviť, premýšľať a precítiť tak naplno individuálne momenty, myšlienky a postrehy, dialógy či monológy, ktoré sú prínosom pre súčasnú literatúru i život samotný. Krásna bodka Ali.
Stabilné zázemie a milujúce rodinné prostredie nie je pre každého samozrejmosťou. Ani pre nášho hlavného hrdinu pojem rodina nepredstavoval útočisko, kam by sa mohol skryť pred okolitým svetom a láskavé pohladenie rodičov by zahnalo všetko zlé. Ba naopak, u neho návrat domov, za jeho chladné múry, vyvolával strach. Strach z otca, ktorý ho týral, strach z miestneho strážnika, ktorý si naň "brúsil zuby". A tak sa rozhodol pre veľmi odvážne, no zároveň jediné možné riešenie, ktoré pripadalo do úvahy. Útek. Jeho cesta nebola ľahká, čelil nielen neustálemu prenasledovaniu, ktoré podnikli muži z dediny a na sile mu nepridávala ani horúčava či hlad a smäd. Počas svojej cesty spoznal pastiera kôz, staručkého muža, ktorý aj napriek svojmu veku vykazoval veľa sily a odvahy. Chlapca si vzal k sebe, a aj keď sa na nič nepýtal, vedel že je v ohrození a musí mu pomôcť ujsť pred nebezpečenstvom.
Nádherný srdcervúci príbeh stvárnený prostredníctvom veľavravných ilustrácií, občas skutočne desivých, vyvolávajúcich v samotnom čitateľovi pocity smútku i zdesenia z toho, kvôli čomu musel chlapec utiecť a čo všetko zažíval počas skrývania sa pred nebezpečenstvom, ktoré predstavovali tí, ktorí ho mali najviac chrániť. Aj keď je kniha textovo veľmi skromná, vizuálna stránka príbehu všetko dopĺňa a vnímavý čitateľ dokáže z dômyselne vyskladaných obrazov pochopiť všetko, na čo chcel autor poukázať. Umelecké zobrazenie v tejto knihe oslovuje nielen samotnú myseľ čitateľa, no dokáže zamestnať všetky jeho zmysly. Táto kniha doslova zaútočí na našu psychiku a zanechá v nás množstvo pocitov, cez smútok, hnev a odpor, až po nádej, empatiu a vieru, že dobro v ľuďoch ešte stále pretrváva.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Toto bola veľmi krásna kniha, ktorú budem čítať asi každý rok niekedy na prelome jesene a zimy. A prečo? Lebo tento príbeh bol naozaj magický a výborne sa hodil do sychravého a chladného počasia, kedy máme chuť ľahnúť si pod deku s horúcim čajom a dobrou knihou - presnou takouto, ktorá je vo svojej podstate miestami i smutná, ale tiež oddychová, plná živých opisov úprimného dospievajúceho dievčaťa, ktoré má tak trošku bujarú fantáziu a strach z cintorínov i duchov.
Mladé štrnásťročné dievča menom Eyja sa s rodičmi presťahuje do nového bytu. Všetko by bolo v úplnom poriadku, keby výhľad z jej izby nebol priamo na cintorín. Navyše si jej otec v starožitníctve kúpil kreslo, po ktorom vždy túžil, ale Eyji na ňom niečo nesedí. Pôsobí na ňu hrôzostrašne a má pocit, že keď sa nikto nepozerá, kreslo svojím spôsobom ožíva. Alebo sa to deje len v jej hlave? Všetko sa ešte viac zamotá, keď v útrobách kresla nájde staré listy. Medzitým sa však Eyja snaží zapadnúť v škole, nájsť si kamarátky, viac spoznať okolie. Popritom stretáva chlapca menom Sölvi, ktorý sa jej zapáči. Sölvi je tak trochu podivín, nemá mobil, ale vždy sa s Eyjou stretne aj bez toho, aby sa na tom vopred dohodli. Podnetov k zapájaniu našej fantázie je tu teda neúrekom a my spoločne s Eyjou zažijeme veľmi zaujímavý príbeh.
No darmo, títo islandskí autori "to vedia". Navodiť v čitateľovi tú pravú chladnú atmosféru, aj pokiaľ sa nachádza doma pekne v teplúčku. Celý príbeh je vyrozprávaný z pohľadu štrnásťročnej Eyji a jej opisy a vnímanie reality presne korešponduje s jej vekom, nič nie je silené a opisy jej pocitov mi prídu uveriteľné. Jej rozprávanie je priamočiare, úprimné a nič zbytočne "nenaťahuje". Čo sa mi tiež páčilo, bol jej krásny vzťah s rodičmi. V knihe sa stretneme s viacerými témami, akými sú láska, či už medzi rodičmi ale aj priateľmi, duševnou i fyzickou stratou, vyrovnávaním sa s novým prostredím a nazrieme tiež do histórie a jej nevypovedaných tajomstiev. Aj keď je kniha určená primárne mladším čiateľom, myslím si, že je to výborné čítanie pre akékoľvek vekové ročníky.
V rovnakej atmosfére, ktorá sprevádzala prvú časť tejto knihy, pokračujeme aj v jej ďalšej časti, s príznačným názvom Stíhači 2, ktorá časovo plynule nadväzuje na jej predchodkyňu, pretože od poslednej udalosti, ktorá sa v prvej časti odohrala neubehol takmer ani jeden deň. Darmo, Stíhači nudu rozhodne nepoznajú.
V tejto časti sa stretneme s našimi Stíhačmi nielen na ľadovej ploche, ale i mimo hokejového štadióna. Dostanú totiž za úlohu (konkrétne - Mrkva - a to pre jeho priebojnosť a organizačné i manažérske vlohy) nájsť mladé hokejové talenty, ktoré by mohli využiť svoj športový potenciál a ďalej tak reprezentovať Banskú Bystricu. Mrkva sa do toho pustí, ako inak, s obrovským entuziazmom a nasadením, a zároveň si nemieni nič zjednodušovať, ba práve naopak, mladé hokejové talenty sa rozhodne nájsť tak trochu po svojom. Samozrejme, nevyhneme sa vtipným a úsmevným situáciám a tiež zistíme, že keď si Mrkva niečo zaumieni, tak pre to urobí aj nemožné.
Druhá časť (plánovanej trilógie) priniesla presne to, čo som čakala a na čo som sa aj tešila. Vykreslenie priateľských vzťahov na štadióne i mimo neho, sprevádzané dobrosrdečnosťou a detskou hravosťou našich hlavných postáv sú doplnené veľmi dynamickým dialógmi s humorným výsledkom, ktorý nepôsobí nanútene a silene, a výrazy vyskytujúce sa v texte známe pre istý okruh ľudí (v našom prípade sú to hokejisti) prirodzeným spôsobom ponúkajú čitateľovi autentický náhľad do skupinky tímových hráčov zapálených nielen pre šport, no najmä pre férovosť a priateľstvo. Každá postava má svoju zvláštnu črtu a detailne premyslený charakter, a každé jej konanie nie je ponechané náhode, ale presne korešponduje s jeho povahovými črtami. A teda aj napriek pomerne väčšiemu počtu postáv sa čitateľ v texte "nestratí" a to práve vďaka vyššie uvedenému. Mám rada tento inteligentný a najmä nikoho neurážajúci druh humoru a pozitívnu energiu sršiacu z knihy. Nuž zostáva len jediné, a to počkať si na ďalšiu časť, ktorá bude, pevne verím, zavŕšením celej "série". Už teraz sa teším.
Josip Plečnik bol slovinský architekt a urbanista, ktorý svojimi návrhmi výrazne prispel k súčasnému vzhľadu niekoľkých historických pamiatok a budov nielen v rodnej Ľubľane, ale i v Prahe či Viedni kde istý čas pôsobil. V súčasnosti uznávaný architekt nebol vždy tak oceňovaný ako dnes. V dobe jeho pôsobnosti mu podkopávala nohy nielen široká verejnosť, ale dokonca aj okruh jeho kolegov. Jeho príbeh, od ranného dospievania až po skon, nám v podobe grafického románu prinášajú Blaž Vurnik a Zoran Smiljanić.
Josip nám o svojom živote rozpráva zo svojej perspektívy. Pozeráme sa tak na to, kým bol, ako tvoril či ako videl a vnímal umenie. Sme svedkami jeho rozhodnutí a občas i toho, ako premýšľa o ich možných alternatívach. Josip sa narodil do remeselníckej rodiny, ale svoju lásku k umeniu a etike si presadil do takej miery, že sa mu podarilo vymaniť z generačnej tradície remeselných prác, ktorá sa dedila z otca na syna a šiel študovať architektúru. Jeho začiatky neboli vôbec ružové, koniec koncov za uznanie a presadenie svojich návrhov bojoval celý svoj život. V chronologickej postupnosti sa dozvedáme o dielach, ktoré navrhol a o okolnostiach, ktoré tomu predchádzali. Okrem života tohto pozoruhodného muža, spoznávame aj jeho učiteľov, spolužiakov, kolegov a neskôr aj žiakov, ktorých učil, a ktorí s ním prichádzali do úzkeho kontaktu, čím sa nám ponúka reflexia o tom, ako nás ako jednotlivca definujú situácie, v ktorých sa ocitneme, a ľudia ktorých za svoj život stretneme.
Okrem životopisnej línie príbehu nesmiem zabudnúť ani na tú grafickú, ktorá bola v skutku ohromujúca. Čo strana, to kresba premyslená do tých najmenších detailov. Myslím, že Plečnik by bol na toto dielo hrdý. Bohužiaľ už sa to však nedozvieme. Výborná kniha, vďaka ktorej som (ako to ja hovorím) zas o niečo múdrejšia.
Vidina lepšieho života či nútený odchod zo zeme, ktorá pre nich začala predstavovať nebezpečenstvo - aj to boli príčiny, kvôli ktorým mnohé národy prichádzali na ostrov Ellis Island. Úspešný príchod na ostrov však automaticky nezaručoval pobyt na území USA. Prisťahovalci museli prechádzať určitým druhom profilovania akými bola napríklad kontrola psychického stavu či testy inteligencie, ktoré pre mnohých znamenali odmietnutie a vyslanie naspäť do svojej rodnej krajiny. História tohto ostrova má svoje tienisté i svetlé stránky. Mnohí pracovníci, ktorí zabezpečovali plynulý chod imigrantov sa naozaj snažili pomôcť či už po materiálnej alebo psychickej stránke. Ich príbehy a príbehy mnohých iných nám vo svojej knihe "Ostrov kľúč" prináša poľská reportérka Malgorzata Szejnert. Dôkladným štúdiom naprieč archívnymi záznamami, nahrávkami a ďalšími inými zdrojmi, nám prináša historický prierez udalostí odohrávajúcich sa na prisťahovaleckej stanici Ellis Island od začiatku, kedy patril domorodým obyvateľom, cez migračné vlny počas svetových vojen až po súčasnosť, a prepletá ich s osobnými príbehmi i fotografiami prisťahovalcov, ale aj zamestnancov, komisárov či zdravotného personálu ostrova. Prináša pohľad na to, s čím všetkým sa museli počas rokov obe strany ("domácich" i "prišelcov") vysporiadať - či už to boli rôzne choroby a z nich vyplývajúce pandémie a karantény alebo vzrastajúci antisemitizmus a zavedenie národnostných kvót. Kniha je skutočne nabitá rôznorodými informáciami, no nie je to len akýsi mechanický zber údajov a faktov. Szejnert do jednotlivých príbehoch vkladá hĺbku, srdce a emócie. Jej výklad umožňuje čitateľovi pochopiť aké pocity ľudia zažívali po príchode na ostrov a s čím všetkým museli (aj vnútorne) bojovať. Pocity nádeje i dezilúzie. Smútok, vyčerpanie či strach, no aj prísľub lepších zajtrajškov. Príbeh ostrova Ellis Island ovplyvňoval celé krajiny a výrazne zasiahol osudy jednotlivcov či skupín. Ostrov kľúč je vynikajúca kniha, ktorá by nemala ujsť vašej pozornosti.
Kniha Wojciecha Tochmana bola veľmi ťažká. No nie štýlom, akým bola písaná, ale príbehmi, ktoré priniesla. Ten ťaživý pocit na duši, ktorý sa vynáral vždy s každým jedným príbehom, každým jedným osudom človeka, umáraného vlastnou existenciou, sa dá len veľmi ťažko opísať. Napriek tomu však hľadáte nádej a veríte, že raz bude dobre. A človek dosiahne pokoj, zmierenie a plnohodnotný život, na ktorý má právo. No Kambodža vyvracia všetky naše ideály.
Poľský novinár a reportér Wojciech Tochman nás zoberie priamo do jadra skorumpovanej a režimom zdevastovanej Kambodže, v ktorej sa jej obyvatelia a celá spoločnosť ešte stále nevyrovnala s následkami genocídy za vlády politického diktátora Pol Pota. Autor cestuje po boku psychiatričky Sody Ang a my tak spoznávame osudy ľudí, ktorý sa pod tiahou minulosti nedokázali vyrovnať s jej následkami, ktoré sa odzrkadlili na ich psychickom stave a tak svoj život preživajú vo väzení, ktoré pre nich pripravili tí najbližší. V Kambodži sa duševné choroby liečia uväznením v klietke či na reťaziach. Doktorka sa snaží pomôcť pravidelnými návštevami sprevádzanými diagnostikou a nasadením príslušnej liečby v podobe medikamentov. Niektorým sa dá ešte pomôcť, iným žiaľ už nie. Ale Sody Ang to nevzdáva a svoje návštevy opakuje, pozoruje pokroky, či naopak zhoršenie.
Na pozadí životných príbehov jednotlivcov nám autor prináša komplexnejší pohľad na všeobecné problémy spojené s touto zemou. Dozvedáme sa o nízkej životnej úrovni, chudobe, nedostatočnej lekárskej starostlivosti vrátane ochrany duševného zdravia, nehygienických podmienkach v akých obyvatelia žijú, o nútenej práci, detskej práci, znásilneniach, medziľudských vzťahoch, ktoré sú plné napätia a minimálneho prejavu emócií. Z obyvateľov neustále cítiť hrôzu, strach a nebezpečenstvo vyplývajúce z genocídy za čias Pol Potovho režimu. Pre mňa bola táto kniha absolútny masterpiece medzi reportážnou literatúrou, ktorú som tento rok čítala. Silná, ťažká, trýznivá, podávajúca svedectvá o dušiach ľudí, o katoch, ktorí stále žijú spolu medzi obeťami, jeden vedľa druhého, a aj keď režim skončil, v ich mysliach neskončil nikdy.
"Smútok je krutá forma výchovy. Človek pochopí, aké môže byť trúchlenie nemilé a koľko je v ňom hnevu. Zistí, ako naňho môžu pôsobiť vlažné prejavy sústrasti. Uvedomí si, do akej miery smútok tkvie v jazyku, jeho zlyhaní a lapaní po ňom."
Strata milujúcej osoby je veľmi traumatizujúcou udalosťou, obzvlášť keď sa jedná o vášho rodiča. Tento smútok nikdy z nás celkom nevymizne. Objaví sa vždy v okamihu keď sa náš život vráti zdanlivo do normálu a potom sa nám opäť vynoria spomienky vyvolávajúce v nás neskutočnú túžbu prežiť okamihy v nich opätovne. Ale nemôžeme, pretože človek, ktorý bol ich súčasťou už nie je. Chimamanda vo svojej útlej knihe prináša osobnú výpoveď svojich myšlienok, pocitov a emócií, ktoré ňou lomcovali a lomcujú po smrti jej otca. V istom zmysle to môžu byť memoáre a zápisky spomienok na udalosti, ktoré s otcom prežila, na druhej strane je to akási pocta človeku, ktorého si celý život nesmierne vážila a milovala. "Pár poznámok o smútku" je vľúdna, citlivá a intímna spoveď, v ktorej nám Chimamanda odhaľuje kúsok svojho boľavého ja. Úžasné, smutné čítanie.
Politicky a sociálne orientovaný román Johna Steinbecka sa odohráva v Amerike, v čase vrcholu hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Kniha sleduje cestu Jima, mladého muža z chudobnej rodiny, ktorý neskrýva svoje pohoršenie zo systému a vníma ho ako sociálne nespravodlivý. Pridá sa ku skupine štrajkujúcich, ktorí sú odhodlaní nastoliť spravodlivé platové podmienky pre zberačov jabĺk. Tým bolo po príchode oznámené, že vopred dohodnuté mzdy za zber úrody sa budú znižovať. Robotníci sú pohoršení z tejto situácie, no zároveň bezmocní voči tomu niečo podniknúť. Pracovať predsa musia aj za mizerný peniaz aby dokázali uživiť svoje rodiny. Jim s jeho parťákom Macom ich však vyburcujú k tomu, aby sa postavili voči svojim zamestnávateľom. Situácia je vážna a štrajkujúci musia tvrdo bojovať za dosiahnutie svojich cieľov. Padajú ostré slová, napätie sa zvyšuje a prvotne nastolená jednotnosť sa pod tlakom vyvolaným zo strachu o život i majetok pomaličky rozpadá. Proti štrajkujúcim stojí nielen polícia, ale celý štátny systém, ktorý je navrhnutý tak, aby čo najviac okliešťoval a skôr prikazoval ako dovoloval. To že Steinbeck píše naozaj výborne a navyše v sú v jeho dielach obsiahnuté dôležité a naliehavé témy je nám už všetkým známe. V tomto románe sa dotýka stupňujúcich sa ťažkostí migrujúcich robotníkov nižšej triedy, dlhodobo pretrvávajúcej slabo platenej práce, z ktorej vyplýva chudoba a hlad, či neustále podriaďovanie sa autoritám v podobe polície, strážcov a vlády. Autor výborne vykresľuje psychológiu manipulácie a dôležitosť získavania verejnej mienky a poukazuje na tienisté stránky klamlivej propagandy. Takmer celá kniha je založená na neustálych a intenzívnych dialógoch hlavných postáv a autor veľmi obratne odoláva pokušeniu komentovať dej a necháva čitateľa aby si utvoril vlastný záver o tom, kde je skutočné vykorisťovanie a či je jeho nasadenie ako prostriedku na dosiahnutie cieľa ospravedlniteľné.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Pamätám si, že na hodine dejepisu sme raz dostali za domácu úlohu zostaviť rodokmeň svojej rodiny. Nebolo to pre mňa náročné, nakoľko som mala dostatok informácií o svojich predkoch či už vo forme fotografií, záznamov v matrike a z rozprávania najbližších. Čo však v prípade, ak chcete vypátrať svojich predkov, no jediné čo poznáte je len ich meno? Autorka Nina F. Grünfeld sa v diele Frida pokúša vypátrať svoju starú mamu a priniesť tak jasnejší obraz o tom kto bola táto žena a aký bol je život.
Úloha to bola neľahká, nakoľko o živote Fridy existovalo len veľmi málo záznamov, a ak aj nejaké boli, Nina sa na niektorých úradoch stretla s veľkou neochotou poskytnúť akékoľvek informácie. Našli sa však aj tí, ktorí chceli pomôcť v pátraní a poskytli jej aspoň to málo zdrojov, ktoré mali k dispozícii a tak na základe podrobnej štúdie archívnych dokumentov, v ktorých bolo zaznamenané Fridino meno, skladá mozaiku najpravdepodobnejších udalostí, ktoré zažila počas života jej babička. Frida nebola žiadny anjelik. Živila sa prostitúciou kvôli čomu mala neustále problémy s úradmi a veľmi často sa musela sťahovať. Neskôr sa jej narodilo dieťa (otec autorky), ktorého sa zriekla a dala ho na adopciu. Jej meno sa našlo aj na zozname deportovaných do koncentračných táborov, takže bolo zrejmé, že tam bola Frida odvedená na nútené práce.
Autorka prepletá životný príbeh Fridy s obrazom predvojnového a neskôr i okupovaného Československa. Dozvedáme sa o každodennom živote obyvateľstva a ich medziľudských vzťahoch, o napätej politickej situácii v krajine, o nástupe Hitlera k moci a následne aj o zaobchádzaní so židovským obyvateľstvom. Frida je emocionálne zničujúci a dojímavý príbeh o ťažkých rodinných vzťahoch, vplyve detstva a vojnových tráum na formovanie osobnosti a celého života. Aj napriek tomu, že sa autorke podarilo objaviť doteraz neznáme fakty o svojej starej mame a tak pridať ďalšie čriepky do mozaiky, z ktorej sa skladal príbeh jej tragického života, stále zostáva veľa medzier, ktoré treba zaplniť. Je možné, že o pár mesiacov, rokov či desaťročí budeme svedkami pokračovania tohto príbehu, ktorý bude doplnený o nové informácie.
