Moje knižné darčeky Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje knižné darčeky 
Urgentne potrebujem Moje aktivity
Postsedliakov som si dávkovala postupne a som veľmi rada, že som ich dočítala ešte pred voľbami. Anotácia je sľúbná a veľmi výstižná, Juraj Buzalka sa kriticky, miestami aj satiricky pozerá na naše ilúzie o sebe, o našich dejinách, kľúčových osobnostiach minulého aj súčasného života od Štúra po Fica a o tom, ako si myslíme, že funguje svet.
Hoci častokrát v podstate nehovorí nič nové, niekedy je fakt dobré, ak vám to celé niekto pekne zhrnie na jednu kôpku a vy máte podnet na zamyslenie. V mnohých pasážach budete súhlasne prikyvovať a rozhodne ide o publikáciu, ktorá by nemala ujsť vašej pozornosti, najmä ak sa zaujímate o slovenskú spoločnosť a o to, ako ju zmeniť, alebo aspoň nasmerovať k svetlejšej budúcnosti.
Prvá polovica knihy sa mi čítala trošku ťažšie, no oplatilo sa ňou prelúskať, pretože veľmi pekne zmapovala povahu našej spoločnosti a to, prečo je taká, aká je, prečo sa tu fašistom tak darí a prečo ich ľudia volia. Buzalka ako antropológ vidí do našich hláv, odpovie vám na otázku, prečo sú „naši ľudia” takí populárni, hoci majú poriadne za ušami a ľudia im to tam hodia aj napriek kauzám, ktoré by v civilizovanom svete nemali ani existovať.
Alebo ako je možné, že v duchu hesla „miluj blížneho svojho či láske k veriacim” u nás máme problém prijať katolíckou cirkvou starostlivo vybraný malý počet migrantov-kresťanov na obec s rovnakým vierovyznaním (keď už teda odlišné je absolútne no go). Dotýka sa aj rodinkárstva, udavačstva, vylúčenia a integrácie Rómov a ďalších aktuálnych tém. Naozaj sme takí nesolidárni, sprostí alebo v čom je háčik? Prečítajte si, zistíte, kto sú to tí postsedliaci a vôbec nemusíte súhlasiť s každým názorom autora, aby ste si text užili, hoci bude mať často trpko-ironickú príchuť…
„Preto je celý vesmír ticho, oci. Všetci sa pred nami skrývajú. Teda aspoň tí, čo majú dosť rozumu.“
Ak máte chuť na krásny, intímny, hlboký a dojímavý mnohovrstvový príbeh o rodinnej tragédii, nádherne opísanom vzťahu otca a syna, ale aj mnohých problémoch súčasného sveta, utekajte po Zmätenosť.
Už od prvých strán mi bolo jasné, že toto je čítanie presne pre mňa. Otec, astrobiológ a vdovec, hľadajúci život na iných planétach, začína rozprávanie výletom do divočiny, kam berie svojho deväťročného syna. Jeho výchova nie je jednoduchá, je to veľmi vnímavý chlapec hlboko spojený s prírodou, pôsobiaci ako bytosť z iného sveta. Veľmi citlivo reaguje na osudy ohrozených zvierat, nespravodlivosť a krutosť, vtedy je doslova neovládateľný. Pre problémové správanie ho podmienečne vylúčia zo školy a otec hľadá riešenia, ako mu pomôcť.
Powers pútavo kombinuje krásne opisy prírody, krehkosť bytia, pátranie po tajomstvách života vo vesmíre s ľudskou arogantnosťou, nezodpovednosťou, kvôli ktorej naša planéta trpí a čelí ekologickým katastrofám. Postupne jednu po druhej odhaľuje rôzne vrstvy a je na vnímavosti čitateľa, aby si ich všetky vychutnal.
Na pozadí intímneho príbehu otca a syna vzdáva hold aj kultovým sci-fi dielam Kvety pre Algernona či Solaris, ja som tam cítila aj Tuláka po hviezdach a spomenula som si aj na Stephena Webba a jeho výbornú knihu Kde tedy všichni jsou?. Všetky odporúčam.
Zmätenosť patrí k tomu najlepšiemu, čo som tento rok zatiaľ čítala.
Domov od Judith Hermann je pokojná, melancholická, pomalým tempom plynúca hĺbavá kniha o žene, ktorá po odchode dcéry z domu a rozvode uzatvára jednu životnú etapu a otvára druhú, no zároveň hľadá samu seba. Núti vás premýšľať, čítať medzi riadkami a hľadať to dôležité, presne ako hlavná postava.
„Otis tvrdí, že deti v človeku prebudia pocity, potom odídu a ponechajú ho s emóciami pod odkvapom. (...) Prvý večer bez nej, keď si zbalila pár svojich vecí a rozlúčila sa s nami. Slušne sa poďakovala a zrazu bola preč. Obaja sme sa na ňu dívali z okna, zhodli sme sa na tom, že má peknú, slobodnú, rovnú, sebavedomú, dokonca trocha vyzývavú chôdzu. Potom zahla za roh a zmizla. Sadli sme si ku kuchynskému stolu, ktorý nám pripadal príliš veľký, otvorili sme si fľašu vína a neskôr Otis vyslovil tú vetu – nie zatrpknuto, skôr zarazene.”
Začína odznova v starom dome na pobreží na neznámom mieste, doslova v sparťanských podmienkach, no slobodná. Dialógy sú stručné, často veľa neodhalia a dotvárajú zvláštnu atmosféru, ktorá sa vinie celým dielom. Svoj príbeh rozpráva prostredníctvom vĺn spomienok pretkaných existenciálnymi otázkami o vlastných koreňoch, ich dôležitosti, úvahách o domove, rodine, vzťahoch.
Postupne prijíma nové prostredie, púšťa si do života nových ľudí, skúša, zisťuje, koľko voľnosti človeku treba k spokojnému životu, o čo sa môže oprieť, keď sa život preklopí do záverečnej fázy.
Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia je prvotina nórskej autorky Kjersti A. Skomsvold a hoci je to útla knižka, ponúka plné priehrštie úvah o živote, smrti, medziľudských vzťahoch, hľadaní samého seba, osamelosti, o stope, ktorú tu po sebe zanecháme.
Je to taká správne iná, zvláštna, no dojímavá knižka. Hoci opisuje scény zo života starej dámy, utiahnutej outsiderky čakajúcej na smrť, vďaka tomu, ako citlivo, pútavo autorka pomocou jednotlivých zdanlivo nesúvisiacich scén okorenených trpkým humorom a iróniou postupne odkrýva jej príbeh, si k nej podľa mňa nájde cestu aj mladší čitateľ.
Vyberám pár citátov na opísanie atmosféry a viac už nejdem ani písať, najlepšie si ju aj tak vychutnáte bez nejakej väčšej prípravy, len sa nechajte unášať pôvabným príbehom Mathey.
„Chcela som mu povedať, ako ho mám rada, no namiesto toho sa dozvedel, že vlani zabili žraloky sedem a hriankovače štrnásť ľudí.”
„Dívam sa do okien bytov naproti. Zvláštne, žije tam toľko ľudí a nikto z nich sa nepozerá k nám, tak načo sú vlastne susedia? Blúdia po bytoch a predstierajú, že nezomrú, ale oni zomrú, zomrú aj tí v obchode a ten starý pán s chodúlikom už asi aj zomrel. Pokoj nech ťa sprevádza, tak veľmi nám však chýbaš.”
Hľadáte tip na dovolenkové čítanie? Radosť čítať túto biografiu! Gerald Donaldson prostredníctvom spomienok, vtipných a poriadne korenistých historiek, rozhovorov s rodinou, kolegami a priateľmi Jamesa Hunta prináša celistvý obraz neobyčajnej životnej cesty tohto kontroverzného a talentovaného pretekára. Bez zbytočného velebenia alebo zatvárania očí nad jeho démonmi ukazuje, aký bol James Hunt nielen z profesionálneho hľadiska, ale aj z ľudskej stránky.
A je to riadna jazda! Z Hunta podľa mnohých nikdy nemal šancu byť profesionálny pretekár (prezývka “Hunt the Shunt” nevznikla len tak náhodou) a on v roku 1976 porazil Nikiho Laudu a vyhral majstrovstvá sveta Formuly 1.
Obdivovala som, s akým odhodlaním preskákal cez všetky problémy v začiatkoch a išiel za svojím snom. Huntova cesta však nie je len o prekonávaní prekážok, ale aj o užívaní si života naplno, a tým naplno myslím bujaré večierky v 70. rokoch, kde nebola núdza o ženy a hektolitre alkoholu, návykové látky.
Tlak, ktorý na pretekoch zažíval, predsa nejako musel vyvážiť… „Pred každými pretekmi som bol nervózny, zvlášť keď boli pre mňa dôležité… Než som vôbec nastúpil do auta, ogrcal som všetko naokolo a na rošte zo mňa zostala len trasúca sa troska.”
Bezpečnostné štandardy boli v tých dobách predsa len iné ako dnes a škaredé nehody neboli výnimočné. Aj Hunt sa občas skrvavený nevyhol hospitalizácii. „V snahe rozveseliť ho najali kolegovia z Formuly 3 Jamesovi „špecialistku” s odbornými znalosťami v oblasti starostlivosti o zranených jazdcov na nemocničnom lôžku. Keď sestrička vstúpila do izby, šokovaná našla Jamesa, opäť s veľkým pivom v ruke, a dámu uprostred špeciálnej a intímnej liečebnej procedúry.”
Veď vravím, rozhodne sa nebudete nudiť… ;)
