Moje knižné darčeky Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje knižné darčeky 
Urgentne potrebujem Moje aktivity
„Sloboda nikdy nie je neodcudziteľná – musí sa pravidelne zalievať krvou vlastencov, inak neodvratne zmizne. Zo všetkých tzv. prirodzených ľudských práv, ktoré si ľudia kedy vymysleli, je u nej najmenšia pravdepodobnosť, že bude lacná, a už vôbec nie zadarmo.“
Ak máte chuť na nadčasové vojenské sci-fi (a to teda máte a možno o tom ani netušíte, verte mi ????), Hviezdna pechota presne tá klasika, ktorú potrebujete čítať. Aj sa zabavíte, aj dostanete kopu podnetov na rozmýšľanie.
Robert A. Heinlein v nej servíruje tak akurát akcie a bojov s emzáckymi chrobákmi, aby ste dostali svoju dávku vzrušenia, no predovšetkým prináša pohľad do mysle mladého branca, ktorý si prechádza neľahkou vojenskou službou, kam ani nemal v pláne nastúpiť a otvára tak mnohé kontroverzné témy týkajúce sa služby vlasti, spoločnosti, civilizácie, zodpovednosti, spravodlivosti a rôznych morálnych otázok, takže je to také viacvrstvové sci-fi s hlbšou, oveľa vážnejšou vrstvou odhaľujúcou vlastné skúsenosti hlavného hrdinu, Johnnieho Rica.
Len veterán má totiž v spoločnosti právo voliť a byť jej plnoprávnym občanom. Johnnie mal otcom po škole pohodlnú cestu vyšľapanú, no on sa rozhodol proti otcovej vôli pridať sa k ozbrojeným službám a stať sa vojakom.
Zaujímavý je aj vývoj vzťahu medzi otcom a synom. Skvelé a nadčasové čítanie!
19.10.1940: „…každé ráno podpaľujem v kachliach vlaňajšími novinami a vždy na krátky okamih zahliadnem, ako sa optimistické titulky menia na dym.”
Orwellovu tvorbu mám rada, preto som na jeho Denníky bola veľmi zvedavá. Písal ich v rokoch 1931 až 1949 a sú plné úvah, pozorovaní, postrehov, dojmov a nápadov, z ktorých potom vycházdal pri písaní románov, esejí a ďalších prác. Zachytávajú dobovú atmosféru a jeho osobný život, názory a presvedčenia.
Prekvapilo ma, aký život Orwell viedol. Zápisky začínajú jeho „bezdomoveckou etapou”, keď si namiesto pohodlného zamestnania vybral túlať sa po krajine a za pár drobných zarobených na chmeľových brigádach žil s chudobou v drsných podmienkach.
Neskôr sa síce zamestnal ako učiteľ na súkromnej škole, no pre zdravotné problémy s prácou skončil a opäť sa vydal do terénu spoznávať život anglických robotníkov a baníkov v priemyselných oblastiach, aby získal materiál na ďalšiu tvorbu.
Denníky postupne reflektujú meniacu sa Európu, k podľa mňa najzaujímavejším častiam patria zápisky z I. a II. svetovej vojny, ktoré tieto časy zachytávajú z pohľadu bežných ľudí, obklopených propagandou, ako vtedy žili, ako reagovali na nálety, ako rozmýšľali… Presne také tie detaily, ktoré sa na hodinách dejepisu nerozoberajú, no veľa povedia o tom, ako veľké udalosti dejín ovplyvňujú životy jednotlivcov.
Niektoré Orwellove názory ma celkom prekvapili, fascinovalo ma však hlavne to, ako svoje každodenné skúsenosti pretavil do svojich diel a skvelý bol aj edičný predslov, krátke poznámky ku každému obdobiu denníkov, a tiež chronologický prehľad jeho života a tvorby na záver. Zaujímavé čítanie!
O Benovi Gurionovi, otcovi moderného Izraela, som doteraz moc nevedela, kniha čakala na svoju chvíľu na poličke už dosť dlho, no práve teraz som usúdila, že nastal čas…
Okrem životného príbehu Bena Guriona sa Anita Shapira venuje aj historickým a politickým udalostiam vedúcim k vzniku Izraela, takže tu nájdete veľmi zrozumiteľným spôsobom podané všetky podstatné informácie, aby ste porozumeli kontextu. Oplatí sa prečítať si ju, pochopíte genézu niektorých konfliktov a nevyriešených problémov, dnes čoraz pálčivejších.
Oceňujem, že muža, ktorý patrí medzi najvýznamnejších politikov 20. storočia, Shapira opísala ako bežného človeka s kladnými, ale aj zápornými vlastnosťami, takže jeho životopis nie je žiadna nudná oslavná óda. Predtým, ako sa z neho stal štátnik vedúci svoj ľud k vytvoreniu štátu Izrael, autorka bez príkras ukazuje napríklad jeho výbušnosť, sebeckosť vo vzťahu k otcovi a sestrám a ďalšie tienisté stránky, nielen tie hodné obdivu.
Mnohé jeho rozhodnutia a činy stále vyvolávajú vášnivé debaty a hoci bol Ben Gurion hlboko ponorený do židovskej histórie a náboženského učenia, bol tiež veľmi otvorený nežidovskému svetu a vedomostiam, ktoré mohli získať od iných národov.
Kniha je ľahko čitateľná, plná zaujímavostí a veľmi poučná, pokojne by mohla byť ešte obšírnejšia, takže ju odporúčam všetkými desiatimi.
Sú knihy, ktoré môžem bez problémov čítať cestou autobusom, no a potom sú knihy, pri ktorých potrebujem ticho ako vo vákuu. Perlmannovo mlčanie patrí do druhej skupiny a rovno hovorím, že je to náročná kniha, vyžaduje si čas, precítenie a dokonalé pochopenie každej vety, ale odmení sa vám neopísateľným pocitom, že ste prečítali niečo hodnotné. Zdolala som ju už dávnejšie, no nedokázala som nájsť tie správne slová a dlho vo mne doznievala…
Pomaly sa rozbiehajúca, hlboká sonda do vnútorného sveta uznávaného literárneho vedca Philippa Perlmana vám fakt nedaruje nič len tak a budete potiť krv. Doslova vás vcucne do mysle Pearlmanna a vy s tým nič nebudete môcť urobiť, len to celé precítiť a prežiť nefalšované zúfalstvo s ním.
Po smrti manželky v nezávideniahodnom rozpoložení Perlmann organizuje medzinárodné sympózium a všetko, čomu doteraz nedokázal povedať nie, sa na neho v tú najnevhodnejšiu chvíľu zosype. Hlavný hrdina čelí frustrácii, smútku, vyhoreniu a v hlave sa mu striedajú pocity vlastnej zbytočnosti, najhlbšie túžby, boje s očakávaniami akademikov, ale aj bizarné nápady, ako vykorčuľovať z problémov, do ktorých sa rúti…
Ako už je u Merciera zvykom, cestu do zákutí roztrieštenej ľudskej duše a hľadania rovnováhy medzi obrazom, ktorý o sebe vytvárame, zamlčanými emóciami a tým, čo naozaj drieme v našom vnútri, lemuje krásnymi filozoficko-psychologicko-lingvisticky ladenými metaforami vytvárajúcimi napätú atmosféru, takže to jednoducho nevzdáte, kým sa vám neminú stránky.
Prekladanie tejto knihy muselo podľa mňa fyzicky bolieť. Klobúk dolu!
Srdcovky Nočný vlak do Lisabonu alebo Váha slov síce táto prvotina neprekonala, no ak dostanete chuť na náročnejšie čítanie, prídete si na svoje.
Uličky pamäti patria medzi najkrajšie knihy, aké som tento rok zatiaľ prečítala. Drsné podmienky favely, ktorá má byť zbúraná a zaniknúť, v tomto románe stoja v ostrom kontraste s úprimnými medziľudskými vzťahmi a životnými príbehmi jej obyvateľov, zo všetkých síl sa snažiacich vytvoriť si lepší svet.
Favela, ktorú Conceiço Evaristo krásnym, poetickým jazykom opisuje, už existuje len v jej pamäti. Musí to byť zvláštny pocit prechádzať sa po miestach, kde ste sa hrávali, prežili detstvo, mladosť, no tie územia sa stratili v prachu, zbúrali ich, nahradili ich iné stavby a vy si už len hmlisto spomínate, kde kedysi stál váš dom…
V románe odohrávajúcom sa v 50. - 60. rokoch minulého storočia veľmi citlivo odkrýva smutné osudy Afrobrazílčanov, z ktorých však napriek tomu sála ľudskosť a nádej. Rozprávačka, trinásťročná Maria, spája jednotlivých členov komunity a približuje, ako čelia nútenému vysťahovaniu zo svojich domovov a každodennej realite tvorenej biedou, hladom, násilím, alkoholizmom, ale aj starostlivosťou, láskou, radosťami a súdržnosťou.
„Bola taká mladá a už naozaj žila. Mnohým veciam už azda rozumela, ale v skutočnosti toho ešte chápala málo. No vedela, že všetka ta bolesť nepatrí len jej. Bolo nemožné nosiť ju na pleciach roky rokúce. Vedela o životoch, ktoré sa odohrávali v tichu. Vedela, že to všetko musí dať von, ale ako, ako? Mladú Mariu osud opracovával železom a ohňom.”
Maria dáva hlas všetkým, ktorí ho nemali, na ktorých spoločnosť dávno zabudla a o ich osudy sa nezaujímala. Nechajte sa previesť uličkami favely do intímneho sveta vylúčených so svojimi snami…
„Treba žiť. Života je dostatok. Život nemožno premárniť v biede.”
