Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Žijem knihami a to hovorí za všetko :-)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Fascinujúci príbeh o priateľstve, láske a prežití počas druhej svetovej vojny, ale tentoraz z prostredia cirkusu.
Príbeh o Lene, dcére skvelého iluzionistu Thea, o ktorom sa píše na titulkách všetkých novín. Je zvedavá, nadaná, talentovaná, ale kvôli zdravotnému hendikepu a invalidnému vozíku nenašla v cirkuse uplatnenie. Jedného dňa však zachráni sirotu Alexandreho, ktorý má záhadnú minulosť a veľa tajomstiev. Ten sa začne učiť umeniu ilúzie, s Lenou prehlbujú priateľstvo a to všetko na pozadí zúriacej druhej svetovej vojny. Tá neobíde samozrejme ani ich a Thea aj Alexandreho najmú, aby pracovali v Terezíne. Lena zostáva sama, čelí mnohým pochybnostiam a musí sa vydať vlastnou cestou.
Cirkusový vlak je strhujúci príbeh nielen o mágii a ilúziách, ale najmä o odvahe, sile, o oddanosti. O rodinných tajomstvách, o hrozbách vojny a prenasledovania. Originálne je najmä to pozadie kočovného cirkusu, ktorý putuje po Európe v období 2.svetovej vojny.
Zamilujete si Lenu, ktorá sa snaží prekonať svoje fyzické obmedzenie a nájsť si miesto vo svete. Dokázať niečo, byť nezávislá, začať veriť v samu seba.
Je to príbeh o sile priateľstva, nádeji a nezávislosti na pozadí vojnového besnenia.
Autorkou je Amita Parikh, pre ktorú je to debut a pritom sa hneď stal svetovým bestsellerom. Najčastejšie o ňom hovoria ako o spojení známych hitov Nočný cirkus a Voda pre slony.
Po siedmich rokoch od jednotky pokračuje Katka Gillerová v príbehu Hra na milovanie...a je skvelé, že vie písať aj iný typ príbehov, ako sú vzťahové, mierne romantické knihy. Tými si síce získala najviac fanúšičiek a čitateliek, ale vydarila sa jej aj táto malá séria dvoch kníh, ktorá má v sebe mystery prvky, je tam samozrejme láska, intrigy, pomsta, zrada. Svižne napísané, dobre sa to číta, je to tajomné a vidno, že Katka je skúsená rozprávačka. Vie dobre rozohrať príbeh, navnadiť čitateľa a vtiahnuť ho do svojho príbehu. Rada sa hrá so vzťahmi, emóciami a ľudskými povahami. Vie prekvapiť a zaskočiť nepredvídateľnými situáciami.
-----Nikdy sa nezbaví spomienky na pocit paniky a zúfalstva prežitých rokov, navždy stratený v hmlistom lese. Edward mu až po tom, čo ho tam Oliver ľsťou doviedol, na jeho neodbytné naliehanie prezradil, ako výskum fungoval. Oliver nemohol ani tušiť, že z lesa nevedie cesta von, no celé roky podnikal výpravy na to, aby ju našiel...-----
V dvojke rozvíja najmä postavu Olivera, ktorý sa vrátil z lesa a snaží sa začleniť do spoločnosti, do bežného života. Stále ho však trápi osud ľudí, ktorí zostali v tajomnom hmlistom lese, z ktorého niet návratu. Je tu aj krásna Caroline, ktorá sa po zmiznutí svojho muža Edwarda, chystá vydať za svoju veľkú študentskú lásku. A všeličo sa odhalí, vysvetlí a dotiahne...
Prorokyňa a trkvas je v podobnom duchu ako bol Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Príbeh troch ľudí, ktorých zvedie dokopy náhoda: amatérska astrofyzička Petra, ktorá vypočíta koniec sveta, prostoduchý trkvas Johan, ktorý však úžasne varí, a dôchodkyňa Agnes, influencerka a špecialistka na sociálne siete.
V obytnom prívese idú do Ríma, snažia sa zvyšný čas na tomto svete využiť naplno...ale ako to už u Jonassona býva, nič nejde podľa plánu. Naozaj nič, napokon ani ten koniec sveta :-)
----- Petru zaplavil hrejivý pocit. Na mužovi, ktorého volali v detstve trkvasom a ktorý v súlade s tým nechápal, že ten, kto po ňom hádže vajíčka, nemá dobré úmysly, bolo niečo náramne sympatické.
„Som rada, že sme sa stretli, Johan. Som rada, že mám po prvý raz v živote radosť, je to tvoja zásluha. Zároveň som smutná, že sa všetko o niečo vyše týždňa skončí. Ani ty, ani ja, dokonca ani kráľ so svojou prekliatou akadémiou vied s tým nedokáže nič urobiť. Neviem, ako to máš ty, ale mne je útechou vedomie, že po prvý raz sa všetkým na Zemi dostane rovnakého zaobchádzania. V navlas rovnakej chvíli.“-----
Zábavný, dobre namiešaný mix fantázie s troškou reality. Je tam aj Barack Obama, Donald Trump, Pan Ki-mun a ďalší. Skvele vyprofilované postavy, autentické a zároveň uletené, miestami až nereálne.
----- Johan bol zrejme skôr majstrom kuchárom a dieťaťom prírody ako géniom. To mohlo vysvetliť jeho obmedzené úspechy ako poštára aj ministra zahraničných vecí. A to u amerického prezidenta posilnilo pocit sympatie. Teraz chcel vedieť, ako sa Johan má.
„Zdravím, priateľu. Tu je Barack.“
„Kto?“ opýtal sa Johan.
„Obama. Prezident. Možno si na mňa spomínaš.“
Johan sa rozžiaril. „Jasné, že áno!“-----
Kniha, pri ktorej sa budete neraz usmievať a smiať. Obľúbite si Petru, Agnes aj Johana. Jeho recepty, vína, lásku k jedlu...
Je to typický ľudský príbeh, aké píše Jonas. O tom, čo sa stane, keď sa stretne zvláštna trojica – každý je trošku uletený a iný svojským spôsobom, no všetci majú silné morálne zásady, vlastné túžby, plány a tie teraz dokážu prepojiť.
Jonasson sa nebojí využívať na jednej strane inteligentný humor, ale tiež taký ten jednoduchý, prostoduchý, až prvoplánový. Niekedy aj nekorektný ? A funguje to, pri knihe si vyčistíte hlavu, nemusíte sa zaoberať skutočnými problémami a starosťami. Vzlietnete spolu s Johanom, Petrou aj Agnes.
Na svoje si prídu čitatelia, ktorým sadol štýl Jonasa Jonassona – jeho humor, tempo a rytmus samotného príbehu. Netreba od toho čakať nejakú hĺbku, či svetoborné prepojenie s minulosťou a slávnymi osobnosťami (Storočný starček je len jeden), ale je to stále veľmi pohodové čítanie, pri ktorom sa dá zrelaxovať.
Užíval som si nového Dána, nielen kvôli klasickým vyšetrovateľom, premyslenej zápletke, svižným dialógom, humoru v mordparte...ale najmä kvôli historickému pozadiu. Tentoraz išiel Dominik Dán viac do minulosti, vytiahol prípad z roku 1952, keď sa na našich hraniciach páchali kruté vraždy. A to priamo rukami pohraničnej stráže...
Vražda piatich emigrantov – vrátane dvoch detí, 5-ročného Milanka 15-ročnej tínedžerky – na ostnatých drôtoch v blízkosti Petržalky. Vtedy sa o tom nepísalo, nehovorilo, lebo sa o tom písať nesmelo, no po rokoch prípad ožije...hoci stále sú ľudia, ktorí chcú, aby zostal zahrabaný, zabudnutý.
Je však na Krauzovi, ako ďaleko pôjde, či zariskuje, alebo sa nechá odradiť...
Skvelé čítanie pre staršie ročníky, ktoré to neraz zažili...a pre mladšie ako pútavá dejepisná lekcia, ktorá ukazuje ako sa tu kedysi žilo. Že sloboda nebola bežným slovom a za neposlušnosť sa pykalo najkrutejším spôsobom. A bez výnimky...
Dán začína svoju novú knihu citátom, ktorý bol vždy a bude nesmierne aktuálny... A výstižný.
Kto šetrí vinníkov, trestá nevinných.
Niektoré zločiny sa nepodarí vyšetriť, iné sa zametú pod koberec. O ďalších sa nesmie hovoriť, pretože tak káže vrchnosť. No mŕtvi, či poškodení vždy zostávajú a čakajú na spravodlivosť. Niekedy príde rýchlejšie, inokedy po rokoch, či dokonca po desaťročiach. No mala by prísť. Pretože vinníkov nemožno šetriť...
Robert Harris je neuveriteľne všestranný spisovateľ, ktorého knihy sa pravidelne objavujú na najvyšších priečkach rebríčkov bestsellerov. Jeho záber je od starovekého Ríma až po 800 rokov do budúcnosti. Kedysi bol novinárom, ktorý písal o politike...a to sa neraz odráža aj v jeho príbehoch: vie vystihnúť temné stránky spoločnosti i politiky, vplyv korupcie a nespravodlivosti na jednotlivcov.
V knihe Zákon o zabudnutí nás zavedie do druhej polovice 17.storočia, po obnovení monarchie. Dvaja vojaci Olivera Cromwellla utiekli do Ameriky, aby unikli poprave. Začala sa totiž poľovačka, ktorej jediným cieľom je dolapiť týchto kráľovrahov živých alebo mŕtvych...
Najmä pasáže o tom, ako sa vysporiadali s ostatnými kráľovrahmi, ktorých bolo okolo 50 (podpísali rozsudok smrti nad kráľom) sú dosť brutálne.
Ako ich ťahali po zemi, až mali zodratý chrbát...potom ich kat obesil, chvíľu sa hojdali na povraze, kým nestratili vedomie, potom ich kat odrezal, chrstol im do tváre kýbeľ vody, strhol z nich oblečenie, zamával pred davom ostrým nožom a odrezal odsúdeným prirodzenie.
"Striekala krv, odsúdení kričali, luza jasala - potom im rozrezal brucho, rozžeravenými kliešťami vyťahoval vnútornosti, odrezal ich a hodil na uhlie, až všetkých ovial smrad spečeného mäsa. Vytiahol pulzujúce srdce a hodil ho luze, potom odvliekol prázdne neživé telo na klát, odťal hlavu a rozštvrtil trup..."
Epický, mierne dobrodružný príbeh o moci, pomste a náboženstve. Niekde sa píše, že je to triler, ale to určite nie – nemá toľko akcie, zvratov. Skôr je to historický román s prvkami akcie, každopádne veľmi dobre napísaný. Harris je skúsený rozprávač, dáva si záležať nielen na historickom pozadí, ale aj atmosfére, postavách, prepojení.
Všetky udalosti, dátumy a miesta sú údajne skutočné a takisto všetky postavy okrem Richarda Naylera, ktorý poľuje na dvoch kráľovrahov. Celý román sledujete ich útek, prenasledovanie, pátranie po strácajúcich sa stopách...až do veľkého finále, kde dôjde k zúčtovaniu. Trošku som neodhadol, ako sa to skončí, mierne prekvapenie, každopádne som vedel pochopiť obidve strany – aj tých, čo podpísali rozsudok nad kráľom a toho následne zoťali. Aj Nylera, ktorý to bral celé veľmi osobne z istého dôvodu a prečo zasvätil svoj život honbe za kráľovrahmi.
Patrí medzi svetové hudobné hviezdy a napríklad jeho skladba Into my Arms má na Spotify vyše 100 miliónov prehratí, ďalších 30 miliónov na Youtube. Austrálsky spevák, textár, básnik a herec Nick Cave sa aktívne venuje hudbe vyše štyridsať rokov a kniha Viera, nádej a masaker je o jeho živote, hudobnom, i súkromnom. O hudbe, filme, o tvorbe ako takej, viere, slobode, láske aj smútku.
Nick v nej otvorene hovorí o detstve, pracovnej etike a inšpirácii, o dramatickej premene, ktorou v posledných rokoch prešiel, ale napríklad aj o pandémii covidu, či strate dvoch synov, Arthura a Jethra.
----- Je slabosť ležať celé dni v posteli, lebo ste prišli o dieťa? Je sila držať hlavu hore a bojovať? Podľa mňa sem tieto výrazy nepatria. Ľudia mi často hovoria: „Ako dokážeš byť taký silný?“ Hovoria to aj Susie: „Si taká silná.“
Ale my nie sme silní. Prežili sme, lebo sme zostali spolu. To je celé. -----
Viera, nádej a masaker nie sú memoáre, či klasický životopis, ale sú to krásne rozhovory o hudbe, živote, bolesti, trápení, ale aj láske a nádeji. Povinná jazda pre všetkých fanúšikov Nicka Cavea – pri čítaní budete dojatí, inšpirujú vás mnohé jeho myšlienky, budete obdivovať jeho kreativitu. Je to kniha o živote a smrti, o viere i beznádeji. O témach, ktorými žijeme, pričom Nick o nich hovorí otvorene, až intímne.
----- Pokiaľ ide o texty, nikdy som neimprovizoval od základu. To treba zdôrazniť. Keďže som nad týmto projektom dlho rozmýšľal, prišiel som do štúdia s kopou nápadov a s obrovským množstvom napísaných slov, z ktorých som, mimochodom, väčšinu zahodil. Vždy však existuje niečo, čo by sa dalo nazvať textovým obsahom, a takisto určité dominantné alebo ťažiskové témy, ktorými som sa zaoberal týždne či mesiace pred nahrávaním. Je to veľmi oslobodzujúci spôsob práce. -----
Miestami je to cesta smutná, nostalgická, plná trápenia...aby ste si napokon uvedomili, že je možné opäť nájsť radosť a šťastie v živote. Že máte byť za čo vďační, aj keď vám osud pripravil tvrdé rany, po ktorých zostávajú jazvy.
----- Improvizácia je v podstate aktom akútnej zraniteľnosti. Ale zároveň je to cesta k tvorivej slobode, k divokému dobrodružstvu, pri ktorom sa skutočne hodnotné veci neraz vynárajú vďaka hudobným nedorozumeniam. Naše improvizácie sú málokedy harmonické. Často je to zápas o nadvládu, ale potom na okamih nastane splynutie – tak trochu ako pri rozhádaných milencoch!-----
Jorge Bucay je skúsený lekár a spisovateľ, ktorý sa díva na svet iným pohľadom, ako väčšina z nás. Dokáže písať poeticky a pritom pragmaticky. Vie vás prinútiť, aby ste podvedome prehodnocovali svoj život a hľadali v ňom to pozitívne. Pri čítaní jeho príbehov a úvah si možno uvedomíte, že mnohé postoje a cesty, ktorými kráčate nie sú také jednoznačne dané a striktne definitívne.
Jeho kniha Cesta samostatnosti vyzýva na hľadanie osobnej slobody. Hľadanie šťastia, pokoja v duši, možnosť voľby. Odhaľuje myšlienku sebestačnosti, ale nie prostredníctvom rôznych magických, čarovných trikov, či rád. Skôr podnecuje hlboké uvažovanie. Podporuje schopnosť vážiť si sám seba. Vie nasmerovať k uzdraveniu, ak sa cítite vo svojom živote bití, frustrovaní, deptaní. Kniha, ktorá vás dokáže v ťažkých chvíľach spomaliť...
„Existuje veľa spôsobov, ako sa dostať k cieľu. Nekonečné prístupy, tisíce ciest, desiatky trás, ktoré nás vedú správnym smerom. Cesty, ktoré prejdeme jednu po druhej. Existuje však niekoľko ciest, ktoré sú súčasťou všetkých vytýčených trás. Cesty, ktorým sa nedá vyhnúť. Cesty, ktoré budete musieť prejsť, ak chcete pokračovať ďalej. Cesty, na ktorých sa dozviete, čo je nevyhnutné vedieť, aby ste dosiahli posledný úsek,“ tvrdí v knihe Cesta samostatnosti. Preňho sú to tieto štyri cesty:
- Prvá je cesta konečného prijatia zodpovednosti za vlastný život, ktorú nazýva Cesta samostatnosti.
- Druhá je cesta objavovania toho druhého, lásky a sexu, ktorú nazýva Cesta stretnutia.
- Tretia je cesta prehier a súbojov, ktorú nazýva Cesta sĺz.
- Štvrtá a posledná je cesta zavŕšenia a hľadania zmyslu, ktorú nazýva Cesta šťastia.
Zaujímavo píše napríklad o vzťahu rodičov k deťom, o výchove, o tom, čo všetko im odovzdávame a ako ich pripravujeme na budúcnosť. Naše deti budú mať problémy, ktoré sme my nikdy nemali. Táto neschopnosť rodičov naučiť svoje deti riešiť problémy, s ktorými sa budú stretávať, sa vo svete objavila v 20. storočí a spôsobila veľa problémov vo vzťahu rodič – dieťa.
Kniha neobsahuje konkrétne tipy a kroky, ktoré treba urobiť. Skôr ukazuje, kadiaľ sa vybrať, nad čím premýšľať, aby ste to zmenili v sebe a nielen sa dostali niekam za pomoci druhého. Pretože keď sa zmeníte vy, je to trvácnejšie.
Milá, poučná, dobre napísaná knižka. Neprináša prirodzene nič prevratné, ale zrozumiteľne a v skratke zoznamuje s rôznymi každodennými vynálezmi, napríklad: zips, sušienky, toaleťák, konzerva, dezodorant, ale aj čajové vrecúško, či škrečok :-)
----- Približne pred sto rokmi výskumníci hľadali liek na leišmaniózu. Je to parazitické ochorenie, ktoré sa šíri po uštipnutí komárom a spôsobuje bolestivé vnútorné aj vonkajšie vredy. Lekár Saul Adler z Izraela hľadal odpoveď v škrečkoch.
Malé cicavce, ktoré sú síce navonok odlišné od človeka, ale vnútri disponujú podobnými biologickými vlastnosťami, sa často používali na lekárske pokusy. Adler dúfal, že ich využije aj pri výskume leišmaniózy, no najskôr sa k nim musel dostať...-----
50 malých vynálezov, ktoré však ovplyvnili svet a dokazujú, že aj na drobnostiach záleží. Že tie vedia náš život významne zlepšiť. Nie je to prirodzene nejaký reprezentatívny výber, samotná autorka priznáva, že jej "prehľad vynálezov nie je založený na nejakom prieskume či nudnom akademickom výskume. Vychádza zo srdca. Sušienky ma robia šťastnou, v ponožkách sa cítim pohodlne a rada používam kombinovaný príbor. Nebudem sa za to ospravedlňovať." :-)
Sú to také malé príbehy, neraz pútavé, objavné, láskavé a občas aj prekvapujúce.
Zaujímavé, inšpiratívne, ale predsa len mi tam čosi chýbalo. Neuspokojilo to presne tie očakávania, ktoré som od názvu a anotácie mal...
Ale každopádne dobrá kniha o rôznych formách strachu, ako sa nás zmocňuje a ako ho vedieť spracovať, aby sme sa cítili slobodnejšie, voľnejšie a šťastnejšie. Dajú sa tam nájsť rady a tipy, ako tento strach prekonať, premeniť ho na nový začiatok, na impulz zmeniť seba, svoje zmýšľanie, svoj postoj k okoliu. Ako vďaka nemu začať konať a urobiť napríklad to, čo ste chceli spraviť dávno, no nejako ste sa nevedeli odhodlať.
Vhodné pre každého, či je to tínedžer, dospelák v produktívnom veku, ale dokonca aj pre seniorov. Pretože každý máme v sebe nejaký ten strach a kniha, príbehy v nej, rady môžu byť pre nás užitočné. Môže napríklad ukázať na vaše slabé stránky alebo odhaliť, čoho sa skutočne bojíte. Kde máte rezervy a tie vás brzdia, prekážajú vám v napredovaní.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Príbeh, pri ktorom som sa dobre bavil, smial, uchechtával a tešil som sa z malých slovných a významových hračiek, ktoré Palo vkladal do textu. Mnohí píšu, že je to kafkovská kniha, že je tam absurdno, bolesť, ale mňa bavili najmä tie ironické, sarkastické a vtipné poznámky, či situácie.
Mikrorozhovory a odpovede, či už s kuričom, recepčnou, asistentom profesora alebo upratovačkou.
Priam cítite osamelosť hlavného hrdinu, jeho hľadanie, vytrvalé a nezlomné. Snahu zmeniť sa a dostať sa k profesorovi za každú cenu, lebo iba on mu môže pomôcť...
Ako každé ráno prichádza na kliniku, aby sa stretol s profesorom, nevychádza to...ale zároveň rozpráva svoj príbeh – svoje trápenia, bolesti a názory – tým, ktorých stretne. Či už hneď v prvý deň kuričovi, keďže sa nevie dosať na kliniku hlavným vchodom a nájde iný:) Kurič pozná profesora, veď kto by ho nepoznal a dokonca aj vie, čo by sa možno pýtal, čo by ho zaujímalo...a tak sa mu hlavný hrdina zdôverí.
A ďalšie dni ďalší pracovníci na klinike, prípadne pacientka, ktorá tiež čaká na profesora.
Takže napokon ani netreba profesora, pretože spoznáme traumy hlavného hrdinu, z detstva i tie súčasné. Zrazu si uvedomujeme, že najdôležitejšie je mať vo svojom okolí chápajúcich ľudí, ktorí vás vypočujú, možno nesúdia, len počúvajú a berú vás takého, aký naozaj ste.
Uvedomujeme si, že všetci máme nejakú minulosť a snažíme sa s ňou vysporiadať - niekto popieraním, iný naprávaním, ďalší sa ju snaží pochopiť, vyrovnať sa s ňou.
Profesor akoby bol len prelud, stále kdesi uniká, hrdina ho minie o pár minút...uvažujete, či je skutočný. Či to nie je len vymyslený doktor? Napokon, informácie o ňom sú mierne kontroverzné, ale takmer všetci sa zhodujú, že je to geniálny človek, krásny, vysoký, pevný, inteligentný...
Miestami máte pocit, akoby ste čítali Hellerovu Hlavu XX. :) Snáď to nie je sčasti obraz nášho zdravotníctva, neviem, nechodím po lekároch, takže sa nádejám, že je to len fikcia.
A ten koniec je a la Palo Rankov. Rád sa hrá s nami, čitateľmi, vymýšľa drobnosti, ktorými by osviežil a ozvláštnil text...a v tomto prípade udrel klinec po hlavičke: kniha sa končí na strane 142, rozpísaná veta...a chýba strana 143. Je vidno, ako je vytrhnutá, takže v prvom momente máte pocit, že ju niekto pred vami vytrhol.
Ale bol to autorský a vydavateľský zámer, takže knihu nereklamujte :) Už nás na to pripravoval od prvej kapitoly – každá sa totiž končí čiastočnou vetou. V pondelok „Ak by ma profesor...“, v utorok „Ak by ma profesor úplne...“, pokračuje to až do soboty, kde máme „Ak by ma profesor úplne, či aspoň čiastočne zmenil, nebol by som...“
A v nedeľu pridal len „to“ - „Ak by ma profesor úplne, či aspoň čiastočne zmenil, nebol by som to...“ a koniec. Napohľad vytrhnutá strana a záver príbehu.
Už posledné odstavce, odhalenie vás zaskočí, prekvapí, možno rozosmutní...a toto je len čerešnička na torte. Mám rád tieto rankovovské literárne hračky...
