

Prečítané v 2020 Prečítate na zariadeniach:
Nie je možné meniť veľkosť písma, formát je preto vhodný skôr pre väčšie obrazovky.
Viac informácií v našich návodoch
Prečítate na zariadeniach:
Viac informácií v našich návodoch
Prečítate na:
Neprečítate na:
Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilSom knihomoľ odkedy som sa naučila čítať a bez mučenia priznávam, že trpím aj bibliosmiou. Milujem staré knihy, nové knihy a čítačku u mňa nenájdete. Potrebujem cítiť vôňu knihy :)
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Túto knihu som obkukávala odkedy vyšla, no bála som sa po nej siahnuť, lebo mi v mysli defilovali strašidelné, psychopatické obrázky, ktoré nápadne pripomínali starý horor Silent Hill :D No napokon som sa odhodlala a urobila som dobre. Dávam ju do „šuplíka“ s nápisom – nedalosaodtohoodtrhnúť!
Rok 1959, malá ospalá dedinka Silvertjarn. 900 obyvateľov zmizlo bez stopy. Už prológ hádže návnadu. Dvaja muži, čo vošli do dediny, ticho ako v hrobe, nikde nikoho, len o stĺp na námestí je priviazaný človek, ktorý sa už rozkladá. A v budove školy plače dieťa.
O 50 rokov neskôr sa tam chystá partia mladých. Alice je mladá filmárka, ktorá chce natočiť dokument a možno i vypátrať, čo sa mohlo stať. Časom čitateľ zisťuje, kvôli čomu ktorý člen partie súhlasil s týmto výletom a tiež sa odhaľujú ich vzájomné vzťahy. Niektoré súvislosti prekvapia.
Odsýpa to rýchlo, partia vstúpi do mesta, rozdá si vysielačky, lebo nie je signál a hor sa do dobrodružstva. Chvíľami som mala černobyľský pocit, keď opisovali spráchnivené dlážky, olúpané rámy okien a podobné veci. Vo vysielačkách počujú divný smiech, či dych. Ani na chvíľu som sa nenudila. Príbeh bol vyskladaný veľmi dobre a nútil ma čítať ďalej.
V knihe je aj línia historická (zastúpená v menšej miere) a tak čitateľ pomaly preniká do tajov mestečka a jeho obyvateľov.
Niektoré veci som odhadla, iné vôbec, ale to mi nevadilo. Keď partii vybuchlo uprostred námestia auto, pochopí, že tam fakt nie sú sami. Následný dej bol masaker! Nečakala som, že to autorka potiahne práve takýmto smerom. A predstava, že tam TO bolo celý čas, kým oni spali v stanoch na námestí mi spôsobuje husiu kožu.
Určite odporúčam, ja som knihu zhltla za dva dni. Vraj bude i film, ale na ten odvahu isto nepozbieram :D Bude to pekne nechutný horor :D Nejde mi do hlavy, že práve severania „vynašli“ hygge :D
Tento príbeh bol čarovnou cestou. Už od prológu, v ktorom sa mladá žena po pohrebe v záhrade plnej jesene, hmly, svetielok; čo vyzerajú ako svetlušky; a prazvláštnych zrkadiel stretáva s podivnou dámou v dobových šatách, ktorú v zrkadle nevidno. Mladá Kasandra von Barevanson od nej dostáva zvláštny dar a netuší, kým táto zvláštna žena je.
Kasandra mi bola nesmierne sympatická od prvej chvíle. Príslušníčka modernej šľachty, starého rodu, plného mizantropov, introvertov a iných „indivíduí“. Von Barevansonovcov som si obľúbila už v Haďom zámku a veľmi kvitujem, že sa čitateľovi vôbec nesnažia zapáčiť. :) Sú takí... svojskí, svojhlaví, dokonalo nedokonalí. Kasandra má v sebe ľadový pokoj a mužskú eleganciu. Gráciou, aristokratickým povýšenectvom a svojou hrdou povahou si ma hneď získala. Je to nádherná postava :) Prirodzene mi strašne imponovalo i to, že má nádherný starý zámok, parádnu knižnicu, záhradu plnú hmly, svetielok a zrkadiel, gotickú spálňu s rokovým rokokovým stolíkom, havrana a cigarety fajčí zásadne v špičke.
Muž s bielymi vlasmi, ktorý sa objaví v jej živote a vtrhne doň doslova na drzovku a s dôrazným nesúhlasom svojej kolegyne Vandy aj majiteľky zámku, bol príjemným osviežením po všetkých klasických mužských hrdinoch v knihách.
...to najhoršie sa mi už stalo... nie je len prázdna fráza zo záložky ku knihe. Časť knihy, v ktorej sa Natan vracia v spomienkach k časom, kedy bol ešte hnedovlasý, mi spôsobila zovretie hrdla a zimomriavky.
Čítanie som si nesmierne užívala, milujem spôsob akým Lina skladá slová do viet. Jej opisy miest ma prenášali v deji do izieb zámku, chodieb, či do záhrady. Dej spočiatku plynie ladne a pokojne, hoci čitateľ tuší, že za zdanlivým pokojom postáv niečo určite je.
Ľudské vlasy v stene, vlčie preludy, ale aj city, ktoré vznikajú aj tam, kde by ste ich vôbec nečakali. Odporúčam milovníkom zvláštnych príbehov, ktoré v sebe nesú atmosféru bizarnosti, tajomna i temna. Ja sa už teraz neviem dočkať ďalšieho z príbehov zo sveta von Barevansonovcov. Milujem to, že Lina udalosti nepredkladá gýčovo ani pateticky, jej štýl písania je taký osobitý a ja začínam byť na ňom závislá. Jej knihy o von Barevansonovcoch sa nečítajú, ale vychutnávajú ako káva... hoci mne skôr pripadajú ako absint v elegantnom poháriku so štylizovanou lyžičkou na striebornom secesnom podnose.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Toto bola jedna z tých kníh, čo vám zamotajú hlavu a vy neviete prestať čítať. Kto je Emma? (v rodine žiadna nebola) Ako s tým súvisí Kepler? (síce je už mŕtvy ale očividne súvisí s každou ženou z denníkov) A prečo, dočerta, nemám doma ani jednu pralinku? (to bude asi tým, že chudnem. :D Ale poporiadku.
Kniha ma okamžite vtiahla do deja. Príbeh začína dojímavým listom, ktorý píše matka dcére. Urobila niečo zlé a list je ako malá spoveď. Potom sa dej presúva do súčasnosti. Anna Keplerová rozumie čokoláde, vyrába ju i predáva a otvára už druhý obchod. Dej je prešpikovaný čokoládou! Okrem čokolády má aj druhú vášeň. Ruže. Po smrti dedka s ktorým mala pekný vzťah a ktorý ju toho veľa naučil, nielen o čokoláde, zdedila krásnu Ružovú vilu. V strašnom stave. Vrazí do nej každý cent, do nej i do záhrady. A pri prácach v nej narazí na schránku. Šperky, listy zviazané stužkou, množstvo vytrhaných popísaných stránok a zopár iných drobností. S pomocou najlepšej priateľky Hanky, ktorá vlastní kníhkupectvo, stránky roztriedia a zistia, že ich chcel niekto zničiť. Pri čítaní zápiskov rozplieta Emma príbeh troch žien. Heleny (koniec 19. storočia) , jej dcéry Emmy (medzi vojnami) a vnučky Charlotte (druhá svetová), ktoré žili v Ružovej vile. Anna je zmätená, lebo vilu im podľa zákona vrátili, ale ani jedna zo žien nepatrí do jej rodiny. Ako je možné, že je Ružová vila ich? Rodičia sa o tom baviť nechcú, na zmienky o vile sú alergickí a otec mal s jej dedkom veľmi zlý vzťah. Príbeh je tak zapletený, že som sa občas stratila v tom, ktorá kamarátka ku ktorej žene z minulosti patrí. Napriek tomu to bolo dobre vystavané a veľmi pútavé. Nie je to sladká oddychovka, ale ani typický „vojnový“ román.
Anna pri čítaní vypátra nielen tajomstvá troch žien, ale aj svojho dedka. A nie vždy sú tie tajomstvá pozitívne a vnučke môžu ublížiť a rozbiť jej obraz, ktorý o dobrom dedkovi mala. Páčilo sa mi, že to nebolo drastické, ako mnohé vojnové knihy (nie koncentračné tábory) ale bolo to miestami surové. Bol to skutočne živý príbeh, rodinná sága, kde sa ženy veľmi trápili a prežili veľa zlého. Robili chyby, mnoho chýb a to postavy v tejto knihe ešte viac poľudštilo.
Zápisky z denníkov sú v takom zdobenom fonte, čo pôsobí ako písané písmo a nebol to dobrý ťah. Vyzerá to krásne, ale pri čítaní to často ťahalo oči. Vadilo mi tiež, že občas bol dej tak strašne spletený, že som sa v niektorých drobnostiach fakt stratila, a to som knihu stiahla za víkend. Tiež som občas nechápala konanie hlavnej postavy. Ale dokopy ako celok to bol skutočne zaujímavý príbeh a hoci ženy často konali impulzívne, alebo nedomyslene, so strašnými následkami, na konci si poviete, že ich nemôžete súdiť. Boli to ich životy a oni ich žili najlepšie ako vedeli. A Heleny mi prišlo naozaj ľúto. Čoho je schopný človek, ktorý po niečom túži tak veľmi, až ho z toho bolí srdce i duša?
Originálny názov je Ženy z Ružovej vily a ten sa mi páčil viac.
PS: milovníci čokolády, čo sa po celú knihu budú oblizovať, si na konci nájdu zopár receptov na Annine pralinky :)
Po Ružovej grófke a jej ružiach som siahla po silných ženách a ich jabloniach. Knihu už mám doma dlho a keďže mi naposledy moja prváčka urobila kôpku na čítanie, idem v nej zaradom. Príbeh Jabloňové lásky je príbehom niekoľkých žien jednej rodiny, ktoré nemali na ružiach ustlané, ale rozhodli sa nepoddať sa. Boli silné, odolné a húževnaté, s dobrými podpornými koreňmi... ako tie jablone.
Príbeh začína v súčasnosti Simonou. V Bratislave prišla o vzťah, o prácu i o mamu a tehotná sa vracia domov na Gemer. Jej starká tam má penzión a pri ňom jabloňový sad. Okrem príbehu sa dozvedáme o odrodách, o pestovaní, o problémoch, s ktorými zápasia pestovatelia.... Simona sa nevie zmieriť so stratou milenca a v tejto časti mi už mierne liezla na nervy. Lenže... na druhej strane je to ukážka toho, ako veľmi sa dokáže „ponižovať“ zamilovaná žena ???? Do jej príbehu sa postupne vplietajú ďalšie. Na povale nájde denník svojej prapraprastarej mamy Terezy, ktorá bola vydatá za dedinského rechtora. Bol zlý, trápil a bil deti a bola to ozaj výrazná postava. Dozvedáme sa tiež o tom, že už v tomto období mala rodina sad a neskôr i budovu papierní, z ktorej je v súčasnosti penzión. V deji sa striedajú časové roviny – Simonina a Terezina, neskôr sa zoznamujeme s jej dcérou Klárou, ktorú musela opustiť, s jej vnučkou Marínou a vnukom Jakubom a napokon bližšie so starkou Angelikou a Simoninou mamou Danielou.
Príbeh plynie rýchlo, hlavne historické časti nabádajú čítať ďalej a dozvedieť sa, ako žili ženy Simoninho rodu kedysi. Páčilo sa mi, že každá z nich mala zasadený svoj strom, ktorý ju vystihoval a ktorý zasadil pre ňu nejaký muž. Otec, manžel, či milenec. Pri každej žene bol aj podrobný popis konkrétnej odrody jablone, čo teda spôsobuje, že sú to nielen príbehy o ženách, ale dozviete sa tu čo to i z jabloňového sveta.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Naozaj zaujímavá kniha, bohatá na fotografický a obrazový materiál. Chotekovú som zatiaľ poznala len Žofiu, lenže po prečítaní vidím, že by sme mali poznať aj Máriu Henrietu. V zahraničí ju poznajú viac. Po jej smrti jej meno i práca upadli do zabudnutia, čo je veľká škoda.
V knihe je v jednotlivých kapitolách popísaný jej život, rodokmeň, či jej vášeň pre divadlo. Nevydala sa a nemala deti, hoci sa špekuluje o nemanželskom synovi a mužovi, nie zo šľachtického stavu.
Veľká časť knihy je venovaná samozrejme jej pestovateľskej činnosti. Grófka našla záľubu v ružiach a postupom času vytvorila obrovské rozárium, ktoré jej kde kto v zahraničí závidel. Poznala sa s rôznymi dôležitými mužmi v tejto oblasti. Ruže nielen pestovala, ale aj krížila a obchodovala s nimi. V kruhu pestovateľov ruží bola taká známa, že po nej pomenovali niektoré odrody.
Hoci vlastnú rodinu nemala , bola veľmi duchovne založená a starala sa o všetkých, čo to potrebovali, aj prispievala finančne na charitu. Koniec jej života je poznačený zlými udalosťami. Lepšie to nebolo ani po jej smrti. Vďaka omylom bola jej práca pripisovaná niekomu inému, v spisoch jej dodatočne odnímali grófsky titul, rozárium rozdelili a darovali. Ale koniec knihy ma naozaj dojal, do Dolnej krupej raz v 90tych rokoch zavítal človek, ktorý „vrátil“ grófku a jej prácu domov :)
Kniha sa môže páčiť milovníkom historických faktografických kníh a milovníci ruží môžu ochkať blahom :)
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Príbeh sa odohráva v ústave pre choromyseľné Salpetriere v roku 1885. Čitateľ je rovno vrhnutý do deja, do života v „blázinci“.
V krátkom príbehu nám autorka nielen že ponúka náhľad do psychiatrického zariadenia v 19 storočí, ponúka nám aj zopár príbehov žien, aby nám ukázala, ako ľahučko sa žena dostala do tohto zariadenia, ako tam prežíva a tým ilustruje, kde mala žena v tej dobe miesto a ako sa zaobchádzalo s takými, ktoré si dovolili vybočiť.
Kniha je útla a možno niekomu bude pripadať, že príbehy sú akoby nedokončené, ale mne sa to nezdalo. Bolo to ako sonda, ako nahliadnutie do toho času, k dievčatám, do ústavu. Autorka zbytočne nerozpitváva príbehy dievčat, mne to ani nebolo treba. Cítila som znechutenie nad dobou, ktorú museli žiť a bolo mi ľúto dievčat, žien, ktoré žili v ústave a ktoré sa už nikdy nedostali von.
Eugenie tam poslal otec. Uvedomila si totiž, že dokáže niečo, čo iní nie. V tej dobe jasná cesta do Salpetriere. Hnevala som sa na babičku, že za jej láskavou tvárou sa ukrýval zlý človek, pretože jej muselo byť jasné, čo vnučke prezradením tajomstva spôsobí.
Louise je mladučká, naivná a sníva o tom, že ju lekár požiada o ruku. Veď jej to predsa sľúbil.
Genevieve je sestra, prísna a racionálna, ale Eugenie naruší jej rovnováhu i skalopevné názory.
Therese je bývalá prostitútka a je tam tak dlho, že si nespomína kedy tam prišla. A nechce odísť.
Pretože keď sa za mnohými raz zavrela brána Salpetriere, bol to pre nich koniec. Ak by sa aj zázrakom dostali von, rodina ich už dávno zavrhla. Nemali sa kam vrátiť.
Pri čítaní sa u mňa striedali mnohé emócie a najčastejšie to bol hnev a znechutenie. Pacientky boli pre mužský lekársky zbor iba choromyseľné schránky, ktoré môžu skúmať. Nezáležalo na tom, či sú naozaj choré, pre nich všetky boli. Eugenie nie je chorá a na jej príklade pekne vidno, že je fuk, čo žena robí, keď sa tam raz dostane. Muž lekár sa na ňu díva blahosklonne ako na idiota a čím viac stúpa jej hnev, tým je mužom jasnejšie že je pomätená. Nemôže byť predsa iba normálne naštvaná, že ju považujú za choromyseľnú. Desivá doba, v ktorej sa žena dostala do ústavu kvôli veciam, ktoré sú dnes liečiteľné a liečia sa a ženy nie sú považované za pomätené preto, lebo ich trápi popôrodná depresia, melanchólia, epilepsia... Lenže aj iné veci dostali ženy do ústavu. Stačilo, že chceli začať nosiť nohavice a povedať svoj názor. Je desivé, koľko žien bolo neprávom poslaných sem.
Liečebné metódy v ústave pre tie, ktoré by liečbu naozaj potrebovali sú iný príbeh a mnohé z nich sú nehumánne a zbytočné. Doktor Charcot, ktorý vystupuje v románe a robí slávne prednášky s hysterickými ženami naozaj existoval a naozaj ženy počas hysterického záchvatu predvádzal ako v cirkuse. U niektorých záchvat vyvolal.
Bál samotný bol ako prehliadka exotických zvierat. Parížania sa zišli, aby si prezreli „tie šialené ženy z ústavu“. Z príbehu šiel smútok a beznádej, lebo ak sa tam už žena dostala, mala mizerné vyhliadky na to, že múry ústavu opustí a ak aj áno, v Paríži vonku, vo svete, kde vládol otec, brat, manžel.... proste muži... mala chabé vyhliadky na dôstojný a slušný život.
Príbeh je síce vymyslený, ale všetko okolo toho nie. A práve preto si čitateľ môže na konci klásť otázku koľko takých Eugenií žilo za múrmi Salpetriere v skutočnosti, lebo ich tam zavrel otec, manžel, brat, lebo boli jednoducho nepohodlné?
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Toto bola naozaj krásna, lahodná a atmosférická jednohubka. Ten jazyk! Tie slová! To prostredie! Ešte aj opis počasia ma cez stránky preniesol do dediny a videla som domčeky, prírodu, cítila dusno pred búrkou... Opisy prostredia ma tiež vnášali do deja. Vedela som si predstaviť aj tie vyšívané vankúše. :)
Príbeh má niekoľko línií. Dospelá Hana prichádza do Ábelovej a spomína na predvojnové časy. Tie tvoria druhú líniu. 16 ročné dievča, gymnazistka, ide s pamätníkom po prvý raz navštíviť svoj veľký idol. Cítila som jej nadšenie, jej obdiv voči pani spisovateľke. Nenájde však iba svoj idol, ale niečo omnoho viac. Vytvára sa dlhoročné a krásne priateľstvo. Vďaka tejto útlej knižne máme možnosť spoznať dve spisovateľky ako obyčajných ľudí. 16 ročná Hanka ešte nemá potuchy, kým sa raz stane a Timrava už vo svojom vysokom veku nepíše. Rada usporadúva hostiny pre mladých a do rána sa s nimi zabáva. Máme možnosť obe vidieť pri obyčajných činnostiach, kedy Timrava Hanku učí napríklad aj tomu, aké halušky sa varia k paprikášu, alebo keď si Timrava robí tajné zápisky a Hana predpokladá, že určite znovu píše. Alebo keď vyhýbavo odpovedá o jedinákoch z Ábelovej.
Súčasťou knihy sú aj fotografie a list, ktorý písala Timrava Hanke po vojne. Aj ten ilustruje výnimočné priateľstvo dvoch žien z celkom odlišných generácií. Bolo to naozaj krásne čítanie a hoci mnoho kníh po prečítaní posúvam ďalej, túto si rozhodne nechám.
Túto knihu som mala v hľadáčiku dávno a až teraz na ňu prišiel čas. Hneď ako som sa začítala, kniha ma vtiahla do deja. Nebolo to iba príbehom, ale aj príjemným štýlom autorky. Spočiatku mi vadilo, že nemám potuchy, ako sa volá hlavná postava, ktorá rozpráva príbeh, ale časom som pochopila, že je to zámer. Bolo zaujímavé sledovať jej myšlienkové pochody, jej domýšľavosť a snívanie, vďaka ktorému sme síce nepoznali jej meno, ale dovolila nám nazrieť do svojho vnútorného sveta.
Manderley ma uchvátilo! Chcem taký dom vlastniť!!! Veľmi sa mi páčil aj tu štýl písania autorky, cítila som počasie, atmosféru, kráčala som ponurými chodbami, cítila vôňu dažďa, počula more, vedela som si predstaviť, aké by to bolo prechádzať sa po záhradách, dať si čaj v rannom salóniku, obdivovať krásne izby a šatníky... Chcela som odhaliť tajomstvá Maxa, desila ma stará Danversová.... Užila som si čítanie a skladám poklonu autorke, ktorá knihu napísala v roku 1938. Úžasná
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Tak toto bola divočina!!!! Toto bolo tak šialené až sa mi to... nemôžem povedať páčilo. Toto asi nie je typ knihy, kde si na konci poviete: toto sa mi páčilo/toto sa mi nepáčilo.
Musím sa priznať, že som ešte nikdy nečítala knihu, ktorá by vo mne zanechala až tak rozporuplné pocity. Na knihe sa mi veľmi páčila obálka a zaujala ma aj anotácia. Musím však povedať, že na jej základe som čakala, že sa dej bude uberať iným smerom, hlavne na základe prvej polovice. Musím však povedať, že nie som sklamaná.
Magický realizmus nevyhľadávam, ak ma zaujme téma knihy, idem do toho. :) Dom duchov od Allende či Podivuhodné a krásne soužení Avy Lavender sa mi nesmierne páčili.
Keď som sa začítala okamžite mi uši rezali mená. Už som o tom písala, neuveriteľne ma to rušilo. Paní Kočičková, Dušan, Jindra, Markéta....nemala som pocit, že som vo Fínsku, ale na českej vesnici a kazilo mi to zážitok z čítania. A Dobroš z Helsínk mi načisto vypichol oči! Bože!
Ingrid ma iritovala svojím neustálym hľadaním a spaľovaním nakazených kníh, Zimota svojím postojom k životu i ľuďom, Ella svojím bádaním, ktorým klamala všetkých členov spolku... občas ma štval i vážne divný dej a to mám rada knihy, ktoré sa vymykajú „normálu“ ale spisovatelia vznášajúci sa v obchode nad regálmi... Laura Snežná bola asi jediná postava, ktorá vo mne vzbudila viac emócií, ale viac negatívnych ako pozitívnych. Čím ďalej som čítala tým viac som nadobúdala pocit, že v spolku nejde o deti a o ich učenie ale o nejaký divný pokus s laboratórnymi myšami. Pre autorkine osobné ciele. Pozorovania. (scéna s motýľom a éterom ma vyslovene znechutila). Zaujalo ma ale Ellino pátranie po „desiatom“ členovi.
Ich Hra ma spočiatku strašne štvala a nemôžem povedať, že by som k nej teraz po prečítaní mala pozitívnejší postoj, ale je šialené, čo všetko dokázala odkryť, ako ju spisovatelia využívali a zneužívali na svoje ciele. Slovo vyroniť mi príde v súvislosti s ňou extrémne nechutné, ale trefné. Je desivé, čoho boli spisovatelia (niektorí inak navonok normálni ľudia) schopní, vďaka Hre, vďaka jej pravidlám.
Napriek tomu ma niečo neuveriteľne na tej knihe priťahovalo a nútilo čítať ďalej, otáčať stranu za stranou a ja som sa cítila proti svojej vôli fascinovaná :D a prečítanie rozhodne neľutujem. Ešte stále mi beží v hlave a neviem sa rozhodnúť, či je autor génius alebo blázon. Hranica medzi nimi je však tenká, takže ktovie.
Každopádne toto bola kniha, ktorá bude vo mne ešte dlho rezonovať. Miestami bola šokujúca, úchylná, miestami ma iritovala, inde totálne znechutila, aby ma potom príjemne hororovo mrazilo.... posledné dve strany boli prvé, ktoré vo mne vzbudili naozaj pozitívne pocity. Bolo to zaujímavé ukončenie knihy.
Suma sumárum akýmsi zvráteným spôsobom som s knihou spokojná :D , môže za to určite aj podivná atmosféra, ktorá sa knihou tiahne. Určite siahnem aj po inej knihe od tohto autora.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Dočítané. Celkom fajn oddychovka, príbeh ľahko odsýpal, bol poriadne zamotaný a autorka dávkovala informácie postupne.
Eliza stratila po autonehode pamäť a teraz má status chráneného svedka. Detektív ju vezme na utajené miesto a ona si musí spomenúť, čo sa stalo aj kto je Detektív.
V príbehu sa prelínala súčasnosť a čas pred nehodou. Približne okolo polovice som odhadla, kto je detektív a ešte som aj uhádla jeho meno.
Trochu som nepochopila celú tú vec s chráneným svedkom. Jednak preto, že vo filmoch, ktoré som kedy videla sa chránený svedok presunul do inej krajiny a zmenila sa mu identita, neposlali ho s jediným sexi policajtom na idylické miesto do plážového domčeka - aj keď to malo súvis. Najmä, keď išli priamo pod nos mafii.... nie veľmi sa mi chce veriť, že by ju tam nenašli...
Postavy boli celkom zaujímavé, Eliza bola výbušná a temperamentná a veľmi sympatická svojím postojom k životu a svojej postave. Knihou rezonuje téma bodypositivity a máte chuť dať si pizzu bez výčitiek.
Boli veci, ktoré mi fakt prekážali, ako napríklad scéna kedy sa teenegeri Ed a Ela bavia pred zrkadlom a ona je len v spodnej bielizni a on ma siahodlhú prednášku o tom, že aká je krásna a že nie všetci muži chcú palice a podobne.... Nemyslím, že 16 ročný chalan takto dokáže uvažovať.
Kniha sa čítala rýchlo a ľahko a odporúčam ju všetkým, ktorí majú radi oddychovky. A ženám, ktoré sú zakomplexované, lebo Eliza je naozaj dobrý motivátor.