Prečítané v 2020 Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Som knihomoľ odkedy som sa naučila čítať a bez mučenia priznávam, že trpím aj bibliosmiou. Milujem staré knihy, nové knihy a čítačku u mňa nenájdete. Potrebujem cítiť vôňu knihy :)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Prečítané v 2020 Moje aktivity
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Knihu som prečítala veľmi rýchlo. So záujmom som otáčala ďalšiu a ďalšiu stranu, zvedavá, čo sa dozviem. Ian a Tony odhaľujú po skončení vojny vojnových zločincov, pričom Ian sa vyrovnáva i so svojimi vojnovými traumami a stratou brata. Okrem toho spolupracuje so svojou "vojnovou" manželkou Ninou. Nina bola brutálna postava. jej príbeh bol najpodrobnejší, dozvedeli sme sa všetko o jej detstve na Sibíri, cez pôsobenie medzi Nočnými čarodejnicami až po prežívanie v divočine. Pasáž s Jordan ma zaujala najmenej. Nie že by bola nezaujímavá, to vôbec nie. Ale v porovnaní so všetkým ostatným, ma zaujala najmenej. Príbeh plynie rýchlo a časom sa tri pohľady z ktorých je príbeh prerozprávaný spoja.
Čo ma sklamalo bola práve samotná Lovkyňa. Kým postava Niny bola rozobratá do detailu, lovkyňa ostáva záhadná počas celej knihy. Ako som čítala, začala som zvažovať, či sa veci nemajú inak a či lovkyňa nie je náhodou Nina, lebo postava lovkyne o ktorej má byť celý príbeh je úplne zatlačená do úzadia. Postupne sa o nej dozvedáme nejaké veci, ale nič o pozadí jej rozhodnutí, alebo viac o jej živote počas vojny. Lovkyňa spáchala strašnú vec, čo sa v príbehu dozvieme pomerne skoro. Vonkoncom som nepotrebovala detailný opis toho, čo spravila, ale dúfala som, že do konca knihy dostaneme z tejto postavy viac. Život, vzťahy, proste pozadie postavy. Nekonalo sa.
Doslova ma iritovalo, keď ku koncu knihy začala odhalená lovkyňa konať a na väčšinu obvinení alebo konfrontácií len vzdychala štýlom: čo už tak to viete... Jej obrana bola veľmi chabá až do konca. Na to, čo mala spáchať pri jazere mi vonkoncom neprišla extra nebezpečná, alebo agresívna. Konala síce chladne, ale v Jordaninom príbehu bola miestami naopak úplne skvelá. Pomohla Jordan uvedomiť si svoju hodnotu a posmelila ju, aby šla za svojimi plánmi. Hovorila, že sa nemusí vydať, len preto, že to očakáva okolie. Iste, zčasti to robila aj pre vlastné ciele, ale podľa anotácie knihy celý čas čakáte bezcitnú a extrémne nebezpečnú mrchu. Napriek všetkému, čo vykonala, pôsobila po vojne ako taký slabší odvar toho, čo mala byť. Urobila zlé veci, ale podľa popisu čakáte omnoho horšie. Navyše často konala tak, že nielen Jordan z nej bola zmätená. Miestami pôsobila len ako unavená žena, ktorá už chce mať od všetkého svätý pokoj a skutočne túži po normálnom rodinnom živote. A k Jordan a malej Rut sa správala pekne až do konca. Zaujímali ju, mala o nich starosť. Bolo to, ako keby v nej žili dve ženy. I preto som mala pocit, že sa to musí na konci nejako vysvetliť. Lenže viac menej to bolo hlavne o tom, že ju naháňali a na konci - či ju chytia.
Ale ako som písala, knihu som skoro zhltla, bola písaná pútavo a ja som naozaj chcela čím skôr zistiť, čo sa vlastne stalo. Ibaže... zistili sme všetko možné, o bombardéroch, o pilotovaní, pomaly aj o údržbe lietadiel medzi náletmi.... okrem toho, čo presne, kvôli čomu a ako došlo k tomu, čo vykonala lovkyňa. A to ma zaujímalo najviac!
Nebolo to však márne čítanie, bola to skvelá kniha, aj keď mi po jej čítaní ostáva trochu trpko, práve kvôli postave samotnej lovkyne.
Kniha je útla a ja som ju prečítala na dva razy. Sú to vlastne spomienky. Anna, ktorá v dome bývala sa pokúša rozpamätať sa na Prahu, na dom, kde bývali, na rodinu, či priateľov. Mali šťastie, že v dobe, kedy ako židia začali byť nepriatelia ostatných, mali dosť peňazí na to, aby mohli vycestovať. Odchod pre nich nebol ľahký. Anna spomína na ťažkú cestu z Prahy, ale aj na priateľov či rodinu, ktorá sa rozhodla ostať. Bola vtedy malým dievčatkom. Zvlášť ťažko sa neskôr čítali riadky o rodine, ktorá skončila v koncentračnom tábore. Príbeh dopĺňajú fotografie i rodokmeň.
Anna spomína na to, ako jej život plynul ďalej, ako ťažko sa včleňovala do cudzej krajiny, či školy. Príbeh pokračuje aj spomienkami na osudy priateľov, či rodiny až po roky, kedy sa Anna znova vrátila do Prahy. Je to jednohubka, ale taká trpká, keď si uvedomíte, že to nie je román postavený na skutočných udalostiach, ale že sú to spomienky starnúcej ženy.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Knihu som prečítala v krátkom čase. Vtiahla ma do deja hneď na začiatku a striedanie dvoch rôznych línií ma udržiavalo stále v napätí. Mnoho vecí som počas čítania vytušila, ale to mi čitateľský zážitok vôbec nepokazilo.
Sofia spočiatku pôsobí ako normálna silná a inteligentná žena, no napriek tomu, aj ju vtiahne do svojich pazúrov očarujúci Franz a ešte očarujúcejšia ViaTerra. Franz jej ponúkne prácu knihovníčky a ona nadšene súhlasí. Všetko vyzerá skvelo a slobodne. Na rozdiel od iných siekt, ktoré sú rozpoznateľné na prvý pohľad, tu nefunguje žiadne náboženstvo, ľudia majú zdanlivú slobodu, jedia čerstvé jedlo, nemajú oficiálneho guru (aj keď čitateľ časom zisťuje, že Franz a jeho pohľad na svet, má na nich ohromný vplyv) a pocit bezpečia a pohody korunuje fakt, že panstvo, kde sa to celé odohráva je na ostrove, ktorý nie je opustený, ale je tam mesto. Navyše Via Terra nie je uzavretý svet, práve naopak, Franz chodí robiť prednášky a do oázy pokoja, kde nepoužívate mobil a nemáte telku, chodí stále viac a viac Švédov, ktorí hľadajú únik od stresu a pretechnizovaného sveta. Policajný riaditeľ, či známa operná speváčka... Franz okúzľuje, rozdáva skvelé rady, rozsieva pokoj, je ľahké zbožňovať ho... lenže vnútri (medzi zamestnancami) to pekne hnije. Nestačila som sa diviť, kam až zachádzala jeho manipulatívna povaha a čo všetko, boli ochotní zamestnanci vytrpieť. Červené čapice, nápravné skupiny, takmer žiadny spánok, degradovanie z funkcií, ponižovanie... to všetko prichádza postupne a hrotí sa do šialených rozmerov. Je absolútne bizarné a hrôzostrašné, čo všetko sú ochotní ľudia prehrýzť a ešte si aj nahovoriť, že je to úplne v pohode. "Franz, chudák, stále maká a my sme nevďační, mali by sme zabrať viac" Zároveň sa prirodzene zomknúť voči previnilcom, ktorí chudáci môžu i za to, že tráva rastie pomaly a pretrpieť sprchovanie záhradnou hadicou a kadenie do kýbľov, kvôli výčinom počasia, ktoré spôsobilo zatopenie chatiek. Skákanie z Diablovho útesu do rozbúrenej studenej vody, aby vyšli čistí a lepší sa môže zdať čerešničkou na torte, no ľudia sú ochotní svoju hranicu posúvať. Najviac mi bolo ľúto Elvíry. Keď sekte prepadne dospelý, je to strašné, ale ak jej prepadnú rodičia a dieťa si to odnáša brutálnymi následkami je to tragédia.
Dej ubieha pomaly, niekomu sa môže zdať málo akčný, ale mne to vonkoncom neprekážalo. Hltala som stránku za stránkou. Kniha odhaľuje nebezpečnú myšlienku siekt i toho, ako veľmi dokážu byť ľudia manipulovateľní a kde majú hranicu.
Ukazuje sa tu i ďalší nepríjemný fakt a síce, že ak má "vodca" silných priateľov a spojencov na vyšších miestach, je skoro nemožné sektu opustiť a žiť si v pohode ďalej.
Dej postupne odhaľuje Franzovu minulosť i ľudí v nej. Bolo strašné sledovať následky jeho rozhodnutí, jeho konanie i príšernosti, ktorých sa dopúšťal.
Koniec ma naštval. Nedostala som odpovede na dôležité otázky a pri pátraní som zistila, že toto je prvá časť série. Originál je švédsky, tak mi ostáva dúfať, že snáď niekto doprekladá českú verziu, alebo urobí slovenskú. Tento mrazivý triler podľa mňa stojí za to.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Na ďalší zámok a ďalších výnimočných podivínov z barevansovského rodu som sa neuveriteľne tešila a dúfam, že nie je posledný. Neuveriteľne ma baví, že Barevansonovci sa nijako nesnažia čitateľovi zapáčiť. Sú originálni a svojskí.
Rovnako ako ostatné postavy. Líščí zámok ma ohromne bavil! Čarodejnica Justína a jej čarovný domček, šľachtické dvojčatá a jedna kliatba, čo sa ťahá dodnes. Ďalší fantastický zámok a rituály, pri ktorých som ani nedýchala. Všetko som videla, prežila a neraz mi napadlo, že by bolo absolútne úžasné, keby tieto príbehy raz sfilmoval Tim Burton.
Apolinár mi strašne prirástol k srdcu a k Hypolitovi by som rada zašla na nejakú divokú párty s rakvami o polnoci.
Zápletka s dvojčatami, z ktorých stále niektoré umiera ma nesmierne bavila a priznám sa ani som neuvažovala, čo sa stalo a ako sa to vyrieši. Len som nechala príbeh plynúť a užívala si každú vetu ako pri každom Lininom zámku. Užívala som si aj mnohé scény nielen tie s rituálmi, ale aj historické zastávky či tie, až hororové.
Doteraz bol môj zámocký favorit Vlčí zámok a Kassandra no teraz sa o prvenstvo delí s Apolinárom.
Už teraz sa teším na ďalší zámok a dúfam, že Linine knihy objaví viac ľudí, lebo si to zaslúži.
