Paulo Coelho Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Keď nie som s foťákom v horách, tak som v posteli alebo na gauči s dobrou knihou. A ak je to fantasy, ignorujte moju existenciu - som totiž ponorená do vymysleného sveta a celý ma pohltil. :)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Paulo Coelho Moje aktivity
Fakt som sa nevedela prestať smiať, od prvých strán až takmer po epilóg. Ali je jednoducho génius. Knihu nesmiete brať od A po Z vážne, je to plné irónie a sarkazmu a to na nej milujem rovnako ako som to milovala na Neveste, ktorú som čítala začiatkom roka. (A idem si ju prečítať znova.) Iste, sú tam aj vážnejšie témy, ale celkový dojem z knihy je rovnako perfektný ako z tej predošlej a je to ideálne čítanie na odľahčenie. Presne toto som potrebovala po tom, čo som dočítala sériu Empire of the Vampire of Jay Kristoffa.
V mnohých ohľadoch je kniha Dve pokrútené koruny ešte lepšia ako prvý diel série - Jedno temné okno. Nové informácie, odhalené tajomstvá, odkrytá minulosť - a to spôsobom, ktorý nijako neodvádza pozornosť od deja a nenarušuje plynulosť čítania. Na druhej strane, čítajúc anglický originál, som si v istom momente uvedomila, že ma viac chytil za srdce príbeh Ione a Elma než hlavná dejová línia. Pristihla som sa pri tom, ako som chcela preskakovať kapitoly o Elsbeth a Ravynovi a vrátiť sa k jej sesternici a princovi, k tomu, čo sa udeje s Hauthom. Samozrejme nespravila som to a keď som knihu čítala druhýkrát už v českom preklade, takéto pokušenie som nemala.
Čo veľmi oceňujem je fakt, že kniha je napísaná z viacerých uhlov pohľadu. Osobne si neviem ani predstaviť, že by sme druhý diel čítali len z pohľadu Elsbeth. Ukrátilo by nás to o mnoho maličkostí a dôležitých informácií. Celkovo rada čítam knihy, ktoré nie sú písané len z jedného uhla pohľadu.
Ione a jej karta Dievčaťa. V Jednom temnom okne sme mohli nadobudnúť pocit, že karta jej nedovolí cítiť nič a že z Ione sa stal kus ľadu. V Dvoch pokrútených korunách môžeme vidieť, že Ione sa s vplyvom karty snaží bojovať a chce sa ho nadobro zbaviť. Elmovými očami môžeme stále vidieť aj tú starú Ione, ktorú sme stretli v prvej knihe a ktorá sa mi dostala pod kožu dlho pred tým, ako jej Hauth daroval kartu Dievčaťa. Elm. Ten je kapitolou sám o sebe. Kým pomáha Ione, bojuje s vlastnými nočnými morami, strachmi a problémami, a je zaujímavé sledovať ich vzájomné interakcie.
Že kráľ je len opitý blázon bolo čiastočne jasné už v prvom diely. Tu je to do očí bijúce, ale napriek tomu, že som voči tejto postave počas čítania necítila absolútne nič, zaslúžil si lepší koniec. Nech je aký je, aj on je len obeťou pol storočia trvajúcej zrady a túžby po pomste, ako aj stereotypov svojej rodovej línie. Nie, neospravedlňuje ho to za to, čo spôsobil svojim synom - len ho to robí uveriteľnejším a skutočnejším.
Ravyn. Jeho korene mi boli jasné už na konci prvej knihy, ale autorka si urobila svoju prácu dobre a neodhalila všetko jednoznačne hneď na začiatku Dvoch pokrútených korún. Na uistenie sa som musela čakať takmer do konca. Apropó, koniec. Ďakujem. Som rada, že sme neskĺzli do často opakovaného klišé, kedy sa stratený dedič trónu ujme kráľovstva a všetci žijú šťastne, až kým nepomrú. Viac neprezradím, ak chcete vedieť, na čo narážam, musíte si knihu prečítať.
Nočný bes mi svojím spôsobom k srdcu prirástol už v Jednom temnom okne. V Dvoch pokrútených korunách som si gho obľúbila ešte viac. Ako hlas, ako kráľa, ako otca, ako brata. Som rada, že som mohla sledovať cestu, ktorou išiel, keď vytváral Karty Prozreteľnosti a čo všetko pre ne musel obetovať. Som rada, že nás autorka previedla jeho minulosťou a pomohla nám pochopiť, čo sa stalo a kým sa stal on a prečo. Je dobrý? Je zlý? Z kníh nevyplýva žiaden jednoznačný záver a to je dobre. Mám rada otvorené konce dejových línií, kedy si čitateľ môže utvoriť vlastný obraz slobodne a podľa svojho uváženia.
Obvykle sa knihám, okolo ktorých je veľký "humbuk" vyhýbam. "Hype" nie vždy znamená, že kniha je skutočne dobrá a moja skúsenosť je skôr opačná. Čím väčšia popularita na sociálnych sieťach, tým horšie dielo. Keď som však videla, že moja knižná kamarátka z Janova dala Jednému temnému oknu na goodreads plný počet hviezdičiek, vzbudilo to vo mne skutočnú zvedavosť. Plný počet dáva zriedkavo.
Urobila som dobre. Táto kniha bola viac než príjemným prekvapením! Páčila sa mi od prvej strany do poslednej a okamžite po dočítaní som siahla po druhom diely - v tom čase ešte nepreloženom do slovenského / českého jazyka.
Kniha je napísaná veľmi dobre a rovnako chválim aj preklad (práve kvôli nie práve najlepším prekladom obvykle siaham po anglických origináloch). Je to viac fantasy než romanca a to mi plne vyhovuje. Neznamená to však, že tu žiadna romanca nie je. Akurát je napísaná a vsadená do príbehu tak skvele a krásne, že je prirodzenou súčasťou diania a nie je neprimerane kladená do popredia ako je to v prípade mnohých iných sérií zo sveta "romantasy".
Autorka sa neobťažuje nekonečnými vnútornými monológmi ani opakujúcimi sa scénami typu "miluje ma? nemiluje ma? milujem ho? je to ten pravý? čo ak nie som dosť dobrá" a podobne. Jasné, do istej miery sú tieto vnútorné boje a pochybnosti v pohode a poznáme ich aj z bežného života. Som s nimi OK. Ale nie ak má kniha 700 strán a z toho 450 je o tomto. Od istého bodu to začína byť nudné a únavné. Som nesmierne rada, že tu sa to nestalo a Rachel Gillig neskĺzla do stereotypu v posledných rokoch tak bežného vo sfére fantasy romance diel. Aj bez onoho stereotypu môžeme sledovať vývoj vzťahu medzi hlavnými hrdinami a je to omnoho zaujímavejšie. Kniha je jednoducho skvele vyvážená a stretneme v nej skutočné postavy s ich snami, túžbami, nedokonalosťami, všetkým. Príbeh to robí uveriteľnejším a je ľahšie sa s postavami stotožniť a ponoriť sa do úžasného a originálneho fantasy sveta, ktorý autorka vytvorila.
Elspeth nie je neporaziteľná superhrdinka, ktorá zachráni svet už len tým, že na to pomyslí. Je to takpovediac obyčajná mladá žena, ktorá sa trápi kvôli následkom mysterióznej choroby a dúfa, že nikto neželaný nikdy nezistí, že chorobu prekonala.
Ravyn a jeho rodina sú viac než zaujímavý. Nedá sa jednoznačne povedať, že sú dobrí alebo zlí a je na nás čitateľoch, aby sme si urobili vlastné závery a zistili, čo je len klebeta a čo je pravda.
Systém mágie, svet, ktorý Gillig vytvorila - sú originálne a osviežujúce. Žiadni upíri, žiadni Féri, žiadni vlkodlaci - žiadne z najpoužívanejších príbehových línií, ktoré nájdete v neprebernom množstve iných diel v tomto žánri akoby ostatným došla fantázia a dokázali si len požičiavať to, čo sami (samé) čítali.
Po prečítaní prvého dielu série som sa na jej pokračovanie veľmi tešila. Je pravdou, že prešlo niekoľko mesiacov, kým som po tejto knihe mohla konečne siahnuť, takže som si musela najskôr znovu prečítať prvý diel, ale nevadilo. Aspoň som sa opäť dostala doprostred príbehu a pokračovanie som začala čítať s veľkým zaujatím.
Bohužiaľ, len začala. Mala som čo robiť, aby som knihu vôbec dočítala a jediné, čo ma poháňalo vpred bola zvedavosť, ako to celé vlastne dopadne.
Dôvod? Kniha je zbytočne prekomplikovaná a viac než príbeh pripomína prehliadku bohov severského panteónu. Na to si nemusím kupovať fantasy, na to mi stačí google alebo nejaká dobrá encyklopédia (prípadne Severská mytológia od Neila Geimana). A tak ako pri prvom diely, aj tu autorke chýbajú originálne nápady a človek sa cíti, ako keby vošiel do zvláštnej kompilácie iných kníh a filmov, ktoré už videl / čítal. Ako človek, ktorý ročne prečíta desiatky kníh (august som končila s počtom 67 a to som si dala na nový rok predsavzatie, že tento rok prečítam MENEJ ako vlani, kedy to bolo 128 kúskov) možno paralely k ostatným fantasy dielam vnímam vo väčšej miere ako ľudia, ktorí po knihe siahnu len raz za čas - takže ak nečítate toľko čo ja, nenechajte sa odradiť. :)
Kniha nebola úplne zlá. Viem si predstaviť, že osloví množstvo čitateľov. Autorka to vo všeobecnosti s perom vie. Ale tak ako pri Bridge Kingdom (jej staršia séria) som si po druhej knihe povedala, že nemám potrebu čítať ďalej, aj tu si hovorím, že stačilo a od tejto spisovateľky viac kníh čítať nebudem.
Túto sériu milujem a už takmer rok čakám na finálnu knihu. Áno, už publikované tri knihy som čítala v angličtine a žasla som nad tým, ako sa Penn Cole so svojím rodným jazykom vyhrala. A práve vďaka úžasnému spôsobu, akým je kniha (a s ňou celá séria) napísaná, bohatému slovníku, nulovým vulgarizmom (tak bežným v mnohých iných dnešných fantasy sériách), podrobnému opisu fantasy sveta a originálnemu magickému systému som sa prekladu trochu obávala. Zbytočne. Olga Raclavská sťaby prekladateľka sa s češtinou vyhrala rovnako úchvatne ako Penn Cole s angličtinou. Kniha sa doslova čítala sama a mne teraz neostáva nič iné, ako znova sa zahĺbiť do Glow of the Everflame a Heat of the Everflame, pretože český preklad ma opäť neodolateľne vtiahol do tohto fantasy sveta a do deja, v ktorom (nie tak úplne) ľudská a uveriteľná Diem čelí faktom, ktoré jej svet prevrátia v nasledovných stovkách stránok úplne naruby.
Nebudem písať viac, aby som neprezradila dôležité okamihy z deja. Ak však premýšľate, či to stojí za to, či po tejto knihe siahnuť - určite to urobte. Nebojte sa toho, že Penn Cole začínala ako indie autorka. Čo do písania je to veľká profesionálka a ťažko sa vám bude veriť tomu, že toto je jej debut. :)
Zbožňujem knihy od Philippy Gregory a milujem obdobie Vojny ruží - vojen medzi Lancasterovcami a Plantagenetovcami, aby nakoniec vyhral Tudor sťaby pokračovateľ dynastie Lancasterovcov.
Chcela by som napísať, že milujem aj túto knihu, ale úplne to pokazil preklad. Celých 400 strán som mala pocit, akoby som čítala slohovú prácu žiaka strednej školy a niekoľko razy som bojovala s tým, že knihu jednoducho nedočítam. Zaprela som sa a dočítala som ju, ale rozhodne som z toho nemala pôžitok. Snáď pred ďalším vydaním niekto osloví dobrého editora a knihu upraví.
Bohužiaľ, asi budem jedna z mála, ktorá je po prečítaní knihy sklamaná. A je mi to naozaj ľúto, pretože prvé dve knihy série som zhltla na posedenie, zamilovala som sa do nich a pred tým, ako Onyx Storm vyšla, som si ich prečítala znova.
Od Rebeccy Yarros som po Štvrtom krídle a Železnom plameni očakávala viac. Kniha je nevyvážená, chaotická, mnoho vecí sa v nej zbytočne opakuje. Prvých 250 strán som mala pocit, že som sa vrátila do mojich študentských čias a sledujem Beverly Hills 902 10 či OC California. Málo skutočného deja, veľa balastu a hovadín typických pre tínedžerské časy na strednej škole. V jeden moment som dokonca cítila sympatie voči starému zlému Aetosovi (akú to mal hodnosť? Plukovník?) - nemyslím Daina, myslím jeho otca. Hoci tie sympatie netrvali dlho, ale aspoň na chvíľu bol niekto schopný Violet ukázať, kde je jej miesto. Tá jej absolútna absencia rešpektu a znevažovanie všetkých profesorov a tých, čo sú vo velení nad ňou (hádam len s výnimkou Rhiannon a Daina) bola už po sto stranách nie len nudná, ale aj otravná. Chápem, prečo jej chýba rešpekt a prečo si tých ľudí prestala vážiť, ale to čo predvádzala bolo trošku priveľa a strácalo to svoj zmysel - a jej chovanie sa aplikovalo aj na tých, ktorí odišli z Basgiathu v Železnom Plameni. Po pár kapitolách typu "budem si robiť čo chcem nech sú dôsledky akékoľvek a nech sú vaše argumenty akokoľvek na mieste alebo mimo" som sa už nedokázala ubrániť pocitu, že to v knihe je len preto, aby to tam bolo.
Xadena som nikdy nepovažovala za nejakého extra super mužského hlavného hrdinu, oveľa viac som si obľúbila Daina aj s jeho chybami a dôsledkami vyrastania vo vojenskej rodine. Ale ok, nikto nie sme dokonalý a ani hlavný mužský protagonista nemusí byť. To, čo však RY zo Xadena urobila v tejto knihe.... Majetnícky pako, ktorý stráca kontrolu? Naozaj máme uveriť tomu, že je to dôsledok jeho premeny na venina? "Nežeriem" to - z toho, čo o veninoch vieme z predošlých dvoch kníh, tieto stvorenia sú naopak schopné maximálnej kontroly a ovládania mágie na takom stupni, že im jazdci môžu závidieť. Bez toho, aby mali svoje správanie a všetko, čo s tým súvisí, striktne pod kontrolou, by sa ťažko mohli infiltrovať do kráľovstva a do Basgiathu, ako naznačil Jack Barlow na konci Železného plameňa. OK, ja chápem, že láska ku Violet je to jediné, čo Xadena drží "na uzde", aby sa na venina nepremenil úplne, ale to, ako je v tejto knihe vykreslený, považujem za regres vo vývoji. Regres bohužiaľ platí aj na Violet.
Záver knihy....ako, vážne? Vo Štvrtom krídle RY neváhala a nechala úplne zbytočne zomrieť Liama. V Železnom plameni sa obetovala Violetina matka. A teraz zrazu nie je schopná nechať umrieť ďalšiu významnú postavu? Všetko smeruje k smrti tejto postavy (a ja verím tomu, že keby tá smrť skutočne nastala, vytvorilo by to pre RY kopec priestoru na ďalšiu knihu - takto ostal potenciál nevyužitý) a nakoniec sa Brennan zahrá na boha a postava je "scelená"? V tomto momente pre mňa záver knihy stratil akúkoľvek iskru a pokračovala som už len mechanicky.
Aby som vás neunudila k smrti, už to len zhrniem. Áno, dostali sme pár odpovedí na nejaké tie otázky. Áno, dozvedeli sme sa nejaké tie nové informácie. Ale kniha ako taká mala byť o 200 strán kratšia, pretože takto je to leň "výplň" plná balastu.
Áno, nádherná. Už dávno som nečítala tak krásne preloženú knihu, kde sa autor pohral s bohatosťou a írečisťou slovenského jazyka a urobil preklad hodný majstra. Prirovnania, slovné obraty a hračky, pomenovania....všetko sedelo ako uliate.
A samotný príbeh? Ťažko uveriť, že je to autorkin debut. Naša stará slovanská mytológia na mňa dýchala z každej strany a vtiahla ma do deja okamžite. Od prvej strany až do poslednej vety som sa cítila ako súčasť príbehu o čarodejnici Liske, ktorá musela v katolíckej dedine plnej poverčivých ľudí, skrývať, kým je. A o Lešijovi, strážcovi lesa. Koniec ma dostal. KONEČNE dielo, ktoré nekončí tým známym "a žili šťastne až kým nezomreli" ako je to v prípade drvivej väčšiny fantasy kníh a sérií napísaných ženami autorkami. Epilóg a jeho posledná veta necháva čitateľa, aby si so zlomeným srdcom a pošramotenou dušou utvoril vlastný záver a našiel svoj vlastný koniec. Neviem sa dočkať ďalšej knihy od tejto autorky.
Áno, ani nie pre mládež, ale skôr pre deti. Ony ani tie diskutabilné "pikantnejšie" scény nie sú takého charakteru, aby som sa ostýchala knihu posunúť môjmu 11 ročnému synovi.
Autorka je Bieloruska, ktorá dlho žila na Ukrajine a posledné roky býva na Slovensku. Prísľub slovanskej mytológie a príbehu, ktorý sa odohráva niekde v karpatských horách ma nadchol. Až natoľko, že som si rovno kúpila všetky tri diely série. Ako sa ukázalo počas posledných troch týždňov (áno, toľko mi trvalo knihu prečítať, pritom nemám problém dobrú knihu s obdobným počtom strán prečítať za 24 hodín), nebolo to zrovna najrozumnejšie rozhodnutie, ale ktovie - jedného dňa si to možno bude chcieť prečítať môj syn a pre neho ako cieľovú skupinu to možno bude dobrá voľba.
Žiada sa mi poznamenať, že je to možno mojím vekom a že kniha nie je určená pre nás dospelákov, ale bežne čítam literatúru zaradenú do kategórie Young Adult a nemávam s tým problém. Naopak, veľmi často sú tieto knihy kvalitnejšie ako tie pre dospelákov a sú veľmi dobre napísané. To však nie je prípad Čarodolu.
Ak sa budeme baviť o tom, AKO je kniha napísaná, ťažko povedať, či je zlý preklad do češtiny, alebo je zlý už originál. Po prečítaní prvých pár stránok druhého dielu, ktorý mám v slovenskom preklade, sa skôr prikláňam k prvej možnosti. Slovenský preklad je neporovnateľne lepší ako ten český.
Ak sa ale budeme baviť o príbehu, vykreslení alternatívneho fantasy sveta či o postavách v knihe, tu nie je ťažké nič. Bez ohľadu na kvalitu prekladu je kniha PLYTKÁ -a je jedno, či sa bavíme o postavách a ich vývoji alebo o samotnom svete čarodejov a čarodejníc.
To, čo má na čitateľa pravdepodobne pôsobiť záhadne až mysticky pôsobí nelogicky až hlúpo a chýbajú mnohé súvislosti aj vysvetlenia. Viem si ich domyslieť, ale narúša to kontinuitu čítania a pôžitok z neho.
O čarodejoch žijúcich vo svete ľudí, o magickom náramku či o vedme-strážkyni sa dozvedáme žalostne málo. Rovnako sa žalostne málo dozvedáme o tom, ako a čo sa majú čarodejníci a vedmy učiť na tej slávnej karpatskej univerzite. Celá časť knihy, kedy sledujeme Tatianu na univerzite, mi pripomína napodobeninu amerických mládežníckych seriálov z prostredia strednej školy - OC California či Beverly Hills.
Rovnako sa žalostne málo dozvedáme o pozadí, o tom, na akej mytológii a na akých základoch je celý dej postavený. Toto mi asi prekáža najviac - podľa popisov som sa totiž tešila práve na vykreslenie nášho slovanského magického a mytologického sveta. Keď aj nie na úrovni Juraja Červenáka či Vladimíry Šebovej, tak aspoň na takej úrovni, aby to čitateľovi dalo niečo viac než len trpký pocit sklamania (lebo áno, milujem našu slovanskú mytológiu a autorov, ktorí o nej kvalitne píšu je veľmi málo). Holt, nedalo mi to viac než ten pocit sklamania.
Postavy... počnúc Tatianou cez jej kamošku Ruslanu, učiteľov, "nebezpečného" Vordaka a jeho syna Alexeja majú všetky postavy v knihe jedného spoločného menovateľa - sú plytké a postrádajú reálny vývin. Autorka sa síce zúfalo snažila vykresliť Mstislava Vordaka ako nebezpečného čarodeja, ktorý prahne po moci a je ochotný urobiť pre to čokoľvek, no podarilo sa jej len vykresliť napodobeninu despotického otca, ktorému syn na pozadí bez problémov kazí plány. Ospravedlňujem sa, "nežeriem" to.
Pustila som sa do druhého dielu série. Ako píšem vyššie, slovenský preklad je oveľa lepší ako ten český. Ostáva mi len dúfať, že aj samotná kniha bude lepšia ako prvý diel. Sériu samozrejme dočítam, keď už som si kúpila všetky tri knihy a som príliš tvrdohlavá nechať ju nedokončenú. Ako sa hovorí - nádej umiera posledná. A ja stále dúfam, že v istom bode začne byť Čarodol fajn. :)
Po tom, akým spôsobom skončil druhý diel série bolo čakanie na pokračovanie ako nekonečný príbeh. Čítanie som si užila, knihu som v pôvodnom anglickom jazyku zhltla za dva a pol dňa. Čo mi vadilo v rámci prvých približne 20 kapitol bolo prepojenie so svetom ACOTAR série. Akosi som sa nedokázala stotožniť s Nestou a Azrielom, snaha ponechať si svoje tajomstvá pre seba mi zo strany Bryce prišla veľmi umelá a neprirodzená. Neprirodzené a veľmi umelé mi prišli všetky scény odhaľujúce tajomstvá Asteri a prepájajúce jednotlivé svety dokopy. Bola som viac než rada, keď sa Bryce vrátila na Midgard.
Sarah J Maas dostála svojej povesti majsterky nečakaných zvratov a obratov. Napriek tomu, že mám prečítané všetky jej knihy, nemôžem povedať, že ju dokážem ľahko čítať a že dokážem odhadnúť, čo pre čitateľa pripravuje na ďalších riadkoch či stranách. Nie raz som si myslela, že je všetko stratené a budem musieť čakať na štvrtú knihu.
Na konci boli scény, pri ktorých som mala slzy v očiach, no musím povedať, že niečo z toho si Sarah mohla odpustiť. Rovnako niektoré postavy akoby zamrzli v čase, čakala som od nich viac. Je škoda, že tu autorka naplno nerozvinula svoj potenciál a nechala tieto postavy tak trochu bokom.
Popravde, neviem si dosť dobre predstaviť, o čom bude štvrtá kniha série, keď sa zdanlivo na konci tejto všetko podstatné vyriešilo. Ale nechám sa prekvapiť. Hoci, úprimne povedané, ja som dostala svoj happy ending, na ktorý som čakala, a nie som si úplne istá, či tú poslednú knihu vôbec mám záujem čítať.
