Shakespearov svet Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Výborná kniha. Zaujímavá, hoci v anglickom prostredí určite nie originálna, je najmä Oakeshottova kritika racionalizmu a anti-individualizmu a naopak pozitívne zdôrazňovanie praxe, tradície, ekonomického libertariánstva, slobody a rozptylu moci. Naozaj výborné však boli najmä pasáže venované kritike politickej filozofie chápanej ako rozvíjanie pojmov určitej doktríny, kde podľa Oakeshotta o skutočnom filozofickom myslení nemôže byť reč, pretože takáto PF pojmy prijíma doktrinálne a je tak nanajvýš analýzou. A veľmi ma zaujala aj kapitola venovaná konzervativizmu, ktorý je pre Oakeshotta akýmsi priateľstvom jednotlivca so svojim okolím a zároveň radostným užívaním tohto okolia. Priateľstvo ho preto núti neúčelovo chápať svet a teda neprijímať riešenia a zmeny len na základe prospechu a abstraktných politík, či číreho rácia - zároveň však nie je ani iracionálne. Zároveň je toto priateľstvo založené na hlbokom vzťahu, ktorý má svoju hodnotu v čase a v priestore, čiže v dlhotrvajúcej intimite systematickej praxe - aj preto sú konzervatívni skôr starí ľudia. Nejde tu teda o iracionálny strach zo zmien - častý to slamený panák oponentov konzervativizmu. Všetkému tomu však kraľuje najmä úvodná pasáž, ktorá je kritikou racionalizmu v politike (a, neprekvapivo, obhajobou empirizmu).
Samotná táto kniha tak skrátka neobohacuje anglo-americkú tradíciu novými doktrínami a podnetmi, ako skôr systematickejším uchopením jej vlastných praxí a tradícií. Na rozdiel od mnohých iných tak nie je žiadnym popularizátorom, ale mysliteľom, ktorý systematicky skúma pojmy, prehlbuje ich a umožňuje tak nahliadnuť korene istého myslenia, ktoré nemusíme a ani nemáme chápať len v zmysle nejakej najužšej (straníckej) politiky.
P.S. Upozorňujem však, že je to mimoriadne hutná kniha. Zabudnite na ústretové esejistické písanie Chestertona alebo Lewisa (nie že by som ich nemal rád). Na toto si treba nájsť čas a pokojný kút.
Vystihnutie každodennosti so všetkými tými drobnými peripetiami, radosťami a starosťami išlo Japoncom vždy lepšie ako nám, západniarom. Zdá sa mi, že za to môže najmä rezervovanosť, až akási vzťahová rituálnosť, napríklad tu opísaný susedský vzťah, ktorá núti Japoncov interpretovať každý záchvev, každú zmenu hlasu, každý pohľad. Každodennosť je aj vďaka tomu vzrušujúca a zaujímavá, vťahuje do seba myslenie človeka a odvádza ho od grandióznych metafyzických systémov, či dramatických dejov. Človek je uzemnený v prítomnosti, v ktorej neustále interpretuje svoje (najbližšie) okolie a seba v ňom, prípadne i samotné obrázkové písmo, ktoré v rôznych kontextoch získava rozličné významy (podobne ako etiketa). Už len pre túto inakosť, pre toto odovzdanie sa mysleniu, ktoré pôsobí pokojným, nedramatickým dojmom, kedy akoby plávam po pokojnom mori, ale pritom cítim, že pod hladinou častokrát pôsobia mohutné prúdy a víry ústiace do zenistickej ničoty, čítam japonské knihy rád. Kočičí host mi príde presne ako tento typ knihy, ktorá pokojným plynutím maskuje ťaživé pocity osamelosti, straty, neistoty, frustrácie, ale aj netušenej lásky, otvárania sa, jemnej sentimentality a krásy. A hoci to asi nikdy nebude moja najobľúbenejšia kniha, z daného roku (2001) ma napríklad viac zaujala kniha Hiroki Kawakami (Podivné počasí v Tokiu), predsa len išlo o podnetné stretnutie s myslením, ktoré ukazuje úplne nové dimenzie sveta. Stačí sa len započúvať.
Jedna z mála tuzemských kníh venovaných výlučne gréckej tragédii. Nečítalo sa to vôbec ľahko - vyžaduje si to sústredenie a dobrú znalosť antickej tragédie na úrovni jednotlivých výstupov. Lorauxová nedáva nič zadarmo, takže to neodporúčam čítať pred spaním. Vo výsledku je to predovšetkým istá rehabilitácia Nietzscheho spisu Zrodenie tragédie z ducha hudby, pričom Lorauxová sa snaží ukázať, že tragédia v sebe obsahuje apolónsky a dionýzsky princíp. To by sa dalo uplatniť na mnohé dichotómie typu mužský - ženský, grécky - orientálny, básnický - hudobný atď. Zároveň v konfrontácii so Sartrom (a sčasti aj s Aristotelom) eliminuje politické čítanie a nevsádza tragický modus výlučne do služby "obci", ale ukazuje ju aj v rovine výkriku trúchlenia a žiaľu, prípadne radosti, ktorý robí z občana zástupcu ľudského rodu a ľudského údelu.
Zaujímavý prístup, čo sa Shakespeara týka. Zúženie problematiky na jeden rok umožňuje Shapirovi venovať sa veciam, ktoré sú inokedy vytláčané za okraje. Navyše, je veľmi pútavý rozprávač (aj keď za mňa stále víťazí Greenblatt), ktorý dokáže prísť i s podnetnými interpretáciami. Jeho komparatívna interpretácia Hamleta alebo analýza Ako sa vám páči boli naozaj pôsobivé a ukázali mi mnohé netušené prvky v týchto hrách. Súčasne tam boli perfektné čiastkové vhľady do doby - ako napríklad koniec rytierstva a nástup obchodníkov a kapitalizmu a celkovo Essexov osud, ktorý tvoril akúsi kostru príbehu. Tu bolo príjemné, že sa u Shapira sem-tam objavila aj istá implicitná nostalgia za touto érou a nebol to len čistý chválospev.
Ak mi v knihe niečo chýbalo, tak možno väčší dôraz na vykreslenie doby aj pomimo socio-politicko-kultúrnych reálií (na ktoré sa Shapiro dominantne zameriaval). Také to vybudovanie atmosféry, kedy má človek pocit, že sa odrazu objavil medzi živými ľuďmi a žije medzi nimi. Taký ten pocit, že sa s "falstaffovskými" alžbetíncami opíjate a bijete v zasmradených putikách, alebo sa smejete a podpichujete s hercami pri nacvičovaní divadelných hier, alebo trpíte medzi jednotkami vyslanými do Írska, alebo klebetíte na kráľovskom dvore so šľachticmi (tento prístup sa vydaril akurát v prológu, pri rozoberaní a stavbe divadla). To je však len moja preferencia, na ktorú sa môžete pokojne vytoto.
Ak mi na knihe niečo vadilo, tak možno priveľká dôvera v "politické bytie" človeka, ktorá potom vyústila do občasných špekulatívnych nadinterpretácií, a to aj v prístupe k hrám. Viem, že som chválil interpretáciu Hamleta, ale aj tam sa občas objavili tvrdenia, s ktorými skrátka nesúhlasím. Prišlo mi, že Shapiro sa proste za každú cenu chce trafiť do svojho naratívu a ohýba slová v hrách tak, aby mu to do seba zapadlo.
Pri Shakespearovi sa, žiaľ, nedá nepracovať s neoverenými informáciami. To platí pre Honana, Greenblatta, Shapira i Wellsa. Nikto netuší aký ten Shakespeare vlastne bol, čo si myslel, čo cítil - dá sa to nanajvýš odvodzovať z jeho hier a to všetci svorne priznávajú. Na Honanovi je pritom zaujímavé to, že sa na rozdiel od mnohých iných snaží k Shakespearovi pristupovať dominantne cez okolité prostredie a historické udalosti a snaží sa obmedziť "neoverené" na minimum. V tomto by som rád korigoval Bubli - ťažko na česko-slovenskom knižnom trhu zoženiete exaktnejší "beletrizovaný" a popularizačný prístup k Shakespearovi.
Výsledkom je však potom druhý jav a tu s Bubli súhlasím - pôsobí to ako ťažko čitateľná hromada informácií naskladaných jedna vedľa druhej. Ak si to chcete (podobne ako ja) otvoriť a čítať večer pred spaním, budete pravdepodobne trpieť. Tu potom skôr ten Greenblatt, Shapiro a Wells - tam je však potom tých "neoverených" interpretácií často veľmi veľa. Na druhej strane je to však pre laických fanatikov veľmi zaujímavý zdroj. Akurát by som tú knihu čítal ako študijný materiál potom, čo ste "vyčerpali" všetky ostatné životopisy a máte chuť si skôr rozšíriť poznanie o mnohé zaujímavé jednotlivosti - napríklad o veľmi plastický obraz dobového Stratfordu a pod.
V prvom rade sa mi zdá, že využitie fotografií bolo v beletristickej časti pomerne nešťastným riešením. Uvedomujem si, že problém je v hybridizácii dvoch módov, čo na jednej strane pôsobí odvážne a možno to aj vystihuje priepustnosť dokumentárneho a fiktívneho (ako naturalizmu a dvorskej kultúry v textoch IH), pôsobilo to lacne, akoby odfláknuto, podobne ako popisované štvrte... Na druhej strane sa však samotná autorka očividne snaží o mravné pozdvihnutie týchto osudov, zachytenie ľudskosti za namaľovanou tvárou, a aj preto by pre mňa príbehy omnoho viac vynikli s ilustráciami zachytávajúcimi napríklad často spomínanú Onno no Komači alebo by tam proste stačilo dať nejaké Hlouchove ukijo-e (a fotografie si nechať do predslovov a doslovov). Vo výsledku to tak z autorkiných poviedok robí niečo obskúrne, vyčleňuje ju to od takého Bašóa či Nacumeho (s peknými ilustráciami), vyčleňuje ju to ako plnohodnotnú súčasť kánonu (pričom autorka doň patrí). Zaklincovali to záverečné stránky zaplnené reklamami na ďalšie knihy od vydavateľstva (to je však smutný relikt danej éry). A nepáčil sa mi ani preklad, najmä využitie súčasného hovorového jazyka. Skôr by sa mi tu hodil nejaký historický slang. Na mňa to aj preto pôsobilo dosť amatérsky, skôr ako nejaký pokus začiatočníka. Chcel by som naopak oceniť slušné množstvo komentárov a poznámkového aparátu. Erudícia prekladateľke rozhodne nechýba a aspoň v tomto smere bola kniha na veľmi nadpriemernej úrovni. Určite však nejde o "holistické dielo", v ktorom by sa krása obsahu prepájala s krásou knižnej formy.
Čo sa samotných poviedok týka, všetky tie príbehy boli bezpochyby zaujímavé, svojou prchavosťou a neukončenosťou rozprestreté do dejín a sem-tam aj krásne lyrické. Cítil som tu napríklad Džúničira Tanizakiho a jeho pohľady do ženského sveta a taký ten zvláštny lyrický japonský realizmus. Občas to bolo na môj vkus trochu príliš citovo nevycválané, občas akoby sa rozptýlil taký ten sústredený pozorovateľský pohľad zenového maliara, ktorého výsledkom je prostá línia, ale k tomu sa dá dopracovať len systematickou praxou a na to Ičijó čas nemala. A možno je to aj dobré. V istých chvíľach to pôsobilo až horúčkovito, ako taký prúd vedomia. Obrovská škoda skorej smrti, pretože v porovnaní s dobovými japonskými knihami to pôsobí mimoriadne priekopnícky. Najmä Zápolenie.
