Shakespearov svet Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Pre druhú časť Zaklínača platí vlastne to isté, čo pre prvú. Bezpochyby zaujímavé vo svojej postmodernosti a vo svojom úľaku nad správaním sa ľudí voči iným tvorom, voči iným rasám a voči prírode. Predovšetkým ma však skutočne dojalo záverečné stretnutie Geralta s Ciri ako aj osud mladej Essi. Sapkowski tak zo mňa konečne vytlačil aj nejakú tú emóciu.
Stále však platí aj to, že Sapkowski nie je žiadny veľký štylista. Jazykovo to bolo nevýrazné, občas dokonca smiešne. Problém mám najmä s pasážami, kde sa Sapkowski snaží opisovať zaľúbené páry. Toto mu skutočne nejde. Sapkowski je najlepší v cynickej a v relativizujúcej pozícii, ktorú dokáže narušiť len náhly, prekvapivý záblesk citu. Súvisí to aj s názormi postáv (a predpokladám, že aj Sapkowského) na osud. Ak "osud nestačí", ak treba viac ako osud, žiadna skutočná tragédia a ani láska vzniknúť nemôže - zostáva len irónia a cynizmus rácia. Stačí sa pozrieť na antické tragédie, v ktorých sa postavy tešia, že osud obabrali, že mu unikli, že ho prehliadli, a práve v tomto ich názore, v tejto ich pýche, sa osud ukrýva - svojim názorom na osud bežia osudu v ústrety. Tu vidíme opak. Postavy sú tak mocné individuality (ako vlastne samotné ľudstvo utláčajúce celý svet), že nad osudom víťazia, stávajú sa tak bohmi a v ich osamelosti (trudno byť bogom) im zostáva naozaj len cynizmus a irónia. Som zvedavý či to tak aj zostane, či záverečná kapitola nebol len sen. A tak zatiaľ len... Ako to bolo? Koniec veľkých príbehov?
Eseje o věcech veřejných
- Francis Bacon
- Gilbert Keith Chesterton
- Jonathan Swift
- Thomas Dekker
- William Butler Yeats
5,0
7,38 €
Dekkerov sarkazmus ma príliš nezaujal, Yeats - hoci mám jeho básne a zbierky mýtov veľmi rád - bol na mňa až príliš ezoterický a Bacon je zaujímavý najmä svojou historickou hodnotou. Nie že by jeho eseje neboli aktuálne, len z nich už dnes len ťažko niekto padne na zadok. Oproti tomu bol Swift brilantný, najmä jeho Skromný návrh je zaslúžene legendárny a môže poslúžiť nielen ako pamflet namierený proti anglickému imperializmu, ale aj ako zaujímavá, ad absurdum dovedená kritika utilitarizmu (pričom Bentham v tom čase ešte ani nežil). A jeho Umění jak lhát v politice je pre zmenu úchvatným príspevkom do debaty o šírení hoaxov na sociálnych sieťach. Ukazuje sa, že fáma (najmä tá nepravdivá, ktorá vôkol seba rozstrekuje bahno: Aké súčasné!) je stará ako ľudstvo samo a technológie ju len distribuujú o niečo rýchlejšie. Ale nie nutne. Aj dnes platí, že mediálni mágovia sa snažia svojimi kampaňami dosiahnuť predovšetkým ústne šírenie fám, tzn. aby sa o nových filmoch, či knihách diskutovalo v kaderníctvach, na večierkoch, medzi priateľmi. To je tá naozaj úspešná kampaň a úspešná reklama - a tým pádom aj úspešná fáma. Návrhy na obmedzovanie slobody slova (v dôsledku nástupu internetu) sú aj preto veľmi otázne. Veď fámy a najmä tie nepravdivé - ako to ukazuje Swift - tu predsa boli vždy. Takýmto zmýšľaním, strachom zo šírenia fám, a snahou o ich obmedzovanie väčšími reštrikciami, by sme k slobode slova a tým pádom aj k modernej demokracii len ťažko niekedy dospeli.
No a čo sa týka Chestertona, tam je vysoká kvalita zaručená vždy. Prekrásny, sebareflexívny humor, práca s paradoxami, intelektuálna odvaha, presakujúca životaschopnosť a optimizmus, láska k "obyčajnému" človeku a jeho sedliackemu rozumu a tiež ku komunite s jej tradíciami a najmä tá ľahkosť s akou dokáže opísať aj náročné, filozofické témy. Chesterton je skrátka kráľom eseje. Zaujali ma najmä: Potřeba osobností v politice, Tommy a tradice, Vítr a stromy, Dvanáct mužů, Sentimentalita rozvodu, ale najmä O ležení v posteli - rozhodne jedna z najkrajších esejí aké som kedy čítal.
Eseje o věcech veřejných
- Francis Bacon
- Gilbert Keith Chesterton
- Jonathan Swift
- Thomas Dekker
- William Butler Yeats
5,0
7,38 €
Treba si tu uvedomiť, že táto kniha nie je primárne Shakespearovým životopisom. Tomu sa Wells venuje len v dvoch kapitolách. Zvyšok knihy sa sústredí na Shakespearovu tvorbu a najmä na Shakespearov odkaz a jeho premeny v priebehu storočí. Čiže kniha je orientovaná primárne na to, ako sa menili interpretácie Shakespeara a jeho diela od renesancie až po súčasnosť, akú podobu mali divadelné interpretácie, ako hodnotili významné osobnosti jeho tvorbu, ako sa menila shakespearistika, ako sa menilo vydávanie jeho hier, ako sa menilo herectvo atď. Wells tu tak stojí na hranici medzi odborne-historickou a popularizačnou prácou.
Naratívom je postupné šírenie sa Shakespearovho odkazu do všetkých kútov sveta a do všetkých umeleckých zákutí (hudba, maľba, film, komiks atď.). Sledujeme ako bol najskôr Shakespeare považovaný za zastaraného, aby sa v pre-romantickom a romantickom období vrátil na piedestál, kedy sa z neho pomaly začal stávať zbožňovaný poloboh, až sa napokon v súčasnosti stal globálnou kultúrnou ikonou. Wellsovu knihu zároveň oceňujem ako to najodbornejšie a súčasne najprínosnejšie z toho, čo bolo preložené do češtiny. Otvorilo mi to množstvo nových, často prekvapivých kontextov.
A len tak na okraj, je úžasné ako spolu všetky preložené knihy ladia: Shapirovo sústrednie sa na jeden rok v živote Shakespeara, Greenblattovo úchvatne pútavé vystihnutie doby, Wellsovo rozprestretie Shakespeara do dejín a do najrôznejších oblastí a Honanovo fetišistické zameranie sa na faktografické vykreslenie kontextu. Ak si to človek doplní o knihy Hilského, Bejblíka, Lukeša a Bžochovej-Wild, získa naozaj mimoriadne dobrý, plastický obraz o živote a diele Williama Shakespeara. Teraz si už len počkať na preklady nejakých klasických interpretácií jeho diel z pera niektorého anglo-amerického autora.
Zdá sa mi, že Sapkowského knihy sú jemne determinované postmoderným uvažovaním - kruté a relativizujúce reinterpretácie klasických príbehov, poviedkovosť, pohrávanie sa s naráciou a kauzalitou, zameranie sa na etické konflikty a traumy (vysoké) v brakových zápletkách (nízke), prekračovanie žánrových pravidiel (politický thriller/rozprávka)... A práve tu je Sapkowski podľa mňa najzaujímavejší, hoci si netrúfam povedať, nakoľko je to vo fantasy žánri inovatívne. Bez ohľadu na to, Geraltovo filozofovanie o zániku sveta (a to hneď v prvej knihe), o ekologickej katastrofe (vymieranie druhov), probléme vzťahu inakosti a komunity (kto je vlastne príšera?) a o machiavellizme, nehovoriac o už spomínaných morálnych kazuistikách, bolo podľa mňa veľmi zaujímavé. Nuž a v neposlednom rade ide aj o istý posun v popisovaní charakterov, ktoré si v sebe nesú často nesformulovateľné traumy, a ktoré sa vďaka množstvu etických konfliktov aj mierne rozvíjajú. Láska Yennefer a Geralta je aj vďaka tomu pomerne zaujímavá a netradičná.
Ak mám s niečím problém tak najmä s jazykom. Sapkowski očividne nie je žiadny veľký štylista. Používa jednoduché, krátke vety a veľmi konvenčné, až banálne rečnícke prostriedky. Kniha sa tak číta naozaj veľmi ľahko, ale je zrejmé, že jazyk je pre Sapkowského len nástroj (ako kladivo), na ktorý vešia svoje príbehy a úvahy. Nedokáže s ním pracovať, sprostredkovať prostredníctvom neho to zvláštne hrmenie ticha, magické chvenie v úzadí, či mentálny stav postáv. Paradoxne, vo fantasy by mal hrať "prvé husle" práve jazyk, vzhľadom na fundamentálnosť jazyka v príbehoch - rôzne magické formulky, jazyky rôznych rás atď. Toto sa však netýka len Zaklínača. Osobne sa tiež so Sapkowskim nezhodujem ani v pohľade na svet, a tak ma neohuruje jeho relativizmus, niekedy až nihilizmus a istý boj proti veľkým príbehom a tradícii.
Odhliadnuc od toho, ide o výborné "odpočinkové čítanie" (ako to tu niekto trefne nazval) a ak niekto v literatúre nehľadá poéziu a mágiu jazyka, nech prihodí jednu hviezdičku. Nepochybujem, že keby Zaklínača čítam pred 15 rokmi, išiel by som s hodnotením vyššie.
P.S. V porovnaní s knihou je seriál od Netflixu len veľmi prostoduchý. Zato hry vrelo odporúčam každému čitateľovi.
