Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ak máte dosť múdrych, sympatických, bezúhonných a dobrých v posteli, a Cormorana Strikea už poznáte od hlavy po päty protézy, dajte si Wolfa. Niežeby nebol klasicky najschopnejší na oddelení, ale ostatné vekmi overené charakteristiky knižného vyšetrovateľa na neho až tak neplatia. Topí sa vo vlastných sračkách, a keď náhodou nadobudne presvedčenie, že má veci pod kontrolou, vyleje sa mu na hlavu ďalší kýbel fekálií. A hoci mu to zapaľuje rýchlejšie, než väčšine jeho kolegov, nie je tým zázračným produktom oddelenia vrážd, ktorého babka dokázala určiť pohlavie dieťaťa zo slepačích vnútorností a on očividne podedil niečo z jej talentu. Dokonca nie je ani len neomylný!
V knihe sa prelína súčasné vyšetrovanie s retrospektívou zahŕňajúcou aj obeť, čo knihe dodáva dynamiku, napätie a hĺbku. Mám rada, ak mŕtvola nie je redukovaná na obrys na chodníku, ale máme možnosť spoznať ju, skôr, než jej niekto povypínal neuróny. Do deja sa postupne primiešavajú ďalší aktéri, no každý má dôležitú rolu, nie sú tam len preto, že vraha ľahšie schováš v supermarkete než na premietaní dokumentu o vedení a strihu viniča.
Pri slovenských knihách vždy vyzdvihujem uveriteľnosť dialógov a ani tu som s nimi nemala výraznejší problém - pripíjam na Bernáta, ktorý dokáže prepašovať výraz "kurva" ešte aj do prednesu Hájnikovej ženy. Príbeh sa opiera, popri ťažiskovom riešení zločinu, o mnohé sociálne témy - komplex menejcennosti, závislosť, psychické problémy, roztrieštené rodiny - a hoci krimi nie je žáner, ktorý by poskytoval na ich rozvádzanie veľa priestoru, niektoré okolnosti by som predsa len prijala v detailnejšom zobrazení. Zločin je odmakaný poctivo, no za mňa by si zaslúžilo zopár ťahov štetcom navyše aj pozadie.
Autor vie, o čom hovorí, z prejavu cítiť, že si výskum poctivo odmakal, zaoberá sa naozaj širokým spektrom tém, ktoré spája alkoholická pointa. Občas však skĺzava k subjektívnejším úvahám, čo ma pri náučnej literatúre dokáže rušiť - niekomu inému to zase môže pripadať osviežujúce, že aj takáto publikácia je do určitej miery osobná. Niektoré fakty neváha v texte zopakovať - čo je fajn, ak chcete, aby vám v tej hlave toho utkvelo čo najviac, no mňa dokázalo desiate vymenovávanie rádoby medicínskych účinkov vína skôr frustrovať. Ale zase aspoň viem, čo funguje na uhryznutie besným psom.
Niežeby som bývala na Gemeri, ale čítať knihy Ďura Červenáka sú pre mňa takým návratom domov, vždy mi to sadne ako prdelka do pampersky. Šarkanove poklady sú voľne nadväzujúcou sériou, jednotlivé dobrodružstvá sú ukončené a prepojené iba postavami - a záhadami okolo ich pôvodu, aj keď už začínam šípiť, z ktorého pekáča vyklopili Zuzku. Ďuro perfektne zvláda autentický dobový jazyk a vie svoj štýl skĺbiť tak, že je dokonalo zrozumiteľný aj dnešnému čitateľovi, ale predsa z neho sála duch čias minulých (nie ten z Vianočnej koledy). Navyše ho vie okoreniť úžasnými prirovnaniami a pôvabnými nadávkami. Tentokrát síce už teologické smerovanie neprialo tomu, aby Perún niekoho jebal do riti, ale také "basordyka-motyka" má tiež šarm.
Števo Zvara, řečený Nebojsa, je veľmi príjemným odkazom na klasické rozprávky aj vítaným ozvláštnením deja. Niekto musel zaskočiť, keď sa Adam na markantnú časť deja odporúčal - a to je možno jediná vec, ktorá mi až tak nerezala do noty, že v druhom Šarkanovom dobrodružstve bolo akosi málo Šarkana. Možno preto, aby zostal vzááááácny, ale ak mám hovoriť za seba, aj o Roganovi som vydržala čítať osem kníh a furt ho nemám dosť.
Hlavnú rolu zohráva dobrodružná zápletka o klasickom hone na zlosyna, ale koho by nevyčerpalo behať lesom za vagabundom, tak si radšej odbehnime skuknúť poklad, ale čo by to bol za poklad, keby nebol opradený dračou legendou, ktorá možno nie je tak úplne legendou? Viem, ako to znie, ale nič sa nebojte - napriek zdanlivo vysokokalorickému mixu ingrediencií, ktorý zaváňa v lepšom prípade espumisanom a v horšom výplachom žalúdka, je aj Zlatá truhla veľmi ľahko stráviteľným a príjemným čítaním.
M.L. Wang Tiran opisuje tak, že si ho dokážete predstaviť v živých farbách, ale nestihne vás vyčerpať skôr, než prví ohyzdi dorazia k múrom Minas Thirit...pardon, to bolo inde. Princíp fungovania mágie má detailne premyslený, nie len také mysteriózne čáry máry fuk, čumte ako puk. Jej mágia má takmer IT pozadie, keď musí byť každé kúzlo poctivo premyslené a napísané, nestačí poznať skomolenú latinčinu. A rovnako si posvietila aj na históriu a sociálno-politické prostredie - nebojte sa, nebude vás nútiť čítať volebné prospekty, no poctivo opísala spoločenskú nerovnosť a tolerovanú diskrimináciu, ktorá vládne v zdanlivo vyspelom meste.
Keď vidíte v anotácii dve postavy a jedna z nich nie je humanoidný kaktus, očakávate, že to v určitom momente začne iskriť (a ten humanoidný kaktus má vlastne mnoho pichliačov, takže...no nič). M. L. Wang nenapísala romantasy, no trochu ma žralo, že hrdinka, ktorá ledva postrehne existenciu iných osôb pod čarovnou bariérou, sa začne topiť v šedivých kukadlách svojho asistenta, skôr než stihol odložiť Savo. Na druhej strane, ich filozofické debaty mali vždy niečo do seba.
Rasizmus a segregácia, neprijateľné pracovné podmienky, mocenské zločiny, diskriminácia pohlavia, čím hlbšie kopete, tým viac tam toho nájdete. Autorka sa výborne vyzná v psychike. Sciona si prejde nervovým kolapsom, a keď sa ocitne na parapete, tak nie preto, aby zvešala záclony. Kniha tiež rieši zásadnú otázku, ako odlišne reagujú ľudia, keď sa dozvedia, že princípy, na ktorých vystavali celý svoj život, nie sú z titánu, ale z polystyrénu. A ten, ako vieme, ľahko a rýchlo horí.
Kôň rozpráva krutý príbeh o nepochopiteľnom rasizme, o odopieraní ľudského statusu, o absencii akéhokoľvek práva. A celá táto mizéria je ako tak znesiteľná len preto, že Jarret sa vďaka znalostiam svojho otca a vlastnému prirodzenému talentu stal nenahraditeľným. Čo teda neviedlo k tomu, že by ho nechali ísť, akurát ho vždy predali spolu s koňom, dva v jednom a drobné si nechajte. Lexington je opisovaný ako výnimočné a očarujúce zviera, ale autorka sa zameriava aj na jeho osobnosť. Brooksová skvelo obsadila svoj príbeh reálnymi postavami - nielen Lexingtonom, ale aj zástupom jeho majiteľov a ďalších ľudí, čo mu zametali pred kopytami a vymetali za zadkom.
Autorka nadhodí vstrebateľné tempo, príbeh zbytočne nerozťahuje do všetkých strán ako akrobat svoje gumové končatiny, ale zároveň do neho prirodzene zakomponuje problematiku otroctva, občianskej vojny, storočia pretrvávajúceho rasizmu, diskriminácie pohlavia, dokonca týranie zvierat - a to aj napriek tomu, že Lexingtona si nikto nedovolil vyšľahať remeňom, nie z dobroty srdca, ale preto, že by to bolo ako vysypať diamanty do predzáhradky.
Skúste si prečítať príbeh silného odhodlania, boja s predsudkami okolia a nevyhnutnosti dôsledkov storočí akceptovaného rasizmu.
Spočiatku som usúdila, že to zrejme bude príbeh ženy, ktorá opatrne objavuje svoju orientáciu a snaží sa ju zakalkulovať do zabehnutého života. Až neskôr som sa dozvedela, že prd, že Tamara hrá za oba tímy už dlho. Čo zase v pohode, vo svojom denníku si nemusí zapisovať do rožku pod dátum, s kým práve spáva, ale ako čitateľovi to vo mne zanechalo trochu zmätok, že vlastne o čo sa tu jedná a akým smerom sa budeme uberať.
Nielen s Tamarou, ale celkovo s knižkou som si nesadla do noty. Ako vždy prízvukujem, to je môj problém, nie váš, takže kľudne prestaňte čítať mňa a choďte čítať Barboru. Neprekáža mi, že dej je podávaný formou Tamariných úvah, ktorými opisuje zážitky - toto je pre denníkovú formu typické. Ale nereálne rozhovory ma dokážu dožrať. Vyznania lásky boli patetické, otázky boli kladené na 3 riadky, až som zabudla, o čom sa vlastne rozprávajú. Myslím, že pekných slov sa zišlo dosť v ostatnom texte a dialógy už mohli ostať v smrteľníckej rovine, aby sa to vyvážilo.
Pači sa mi, že hoci ide o milionkrát narysovaný trojuholník, autorka sa mu nepokúša ušvacnúť jeden roh a upratať ho do spoločenskými konvenciami tolerovanej úsečky, ale pekne ho necháva pohoršovať okolie. Celkovo sa príbeh na môj vkus príliš zaoberá sexom (no jo, teraz zniem ako stará panna obklopená plagátmi Karola Duchoňa a populáciou mačiek). Spajsy scény samozrejme nikoho nezabijú, ale ak som odrátala sex, tak som musela dlho šibrinkovať kalkulačkou, kým mi vyšlo, o čom inom ich vzťah vlastne je.
Táto knižka ma mala radšej obísť so svätenou vodou, krucifixom a bejzbalkou. Vás však môže osloviť originálny až škandalózny námet zasadený do slovenského prostredia (Pítr, Temy a Sílví z Čikéga by to mali isto jednoduchšie), rýchla gradácia deja a zápletka, ktorá vás nechá čakať do poslednej strany.
