Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Hamnet, Hamnet, či si mi ty dal zabrať. A pritom si také chlápätko nedoperené ani nie tristostranové. Autorka zvolila snový, opisný, nežný a jemný jazyk, čo je zas pochopiteľné, v príbehu o Shakespearovej mladosti by sa výrazový materiál zo schôdze nasratých nájomníkov družstevných bytov nevynímal dobre. V prvej polovici sa prelína súčasnosť - teda Hamnetova márna snaha nájsť niekoho, kto by pomohol jeho sestričke, a blížiaca sa katastrofa - s minulosťou, v ktorej sa Hamnetova mama Agnes zblíži s jeho otcom, toho času učiteľom latinčiny, a zvyšok sveta je ich zväzku naklonený ako rujný jeleň predstave celibátu. Maggie sa nikam neponáhľa, dôrazne opisuje emočné prežívanie. Neviem úplne vystihnúť, prečo som mala taký problém začítať sa. Asi potrebujem od knihy predsa len aspoň o niečo vyššiu dynamiku. Autorka však už aj tak pomalý dej miestami ešte pribrzdila - fakt, bez Morovej blchy príhod a skúseností by som vedela žiť.
Čo sa mi naopak páčilo, je autorkina schopnosť dokonalo opísať a vystihnúť vrúcnosť, hĺbku, ale aj zúfalstvo a beznádej materinskej lásky. Ak ma aj zvyšok knihy trápil striedmym tempom, tak scény, v ktorých Agnes urputne bojuje o život svojho dieťaťa, ma potrápila tým, ako výstižne ju autorka opísala. Spôsob, akým sa Agnesin svet roztrieštil na milión nezapadajúcich častí, ako jej už nič nedávalo zmysel, nik ju nemohol utešiť, to všetko bolo bolestne realistické. Hamnet je knihou, ktorá dokáže vzbudiť emócie, to bez debaty.
De la Motte si nepotrpí na šokujúci zvrat na každej druhej strane, dejové vrtielky za ktoré by sa nehanbil ani Jevgenij Pľuščenko či akciu, ktorej nedôjde palivo ani keď štyrikrát obehne zemeguľu. A nepotrebuje pritaviť čitateľa k stránkam nechuťárnami, z ktorých by aj Lecterovi ostalo nevoľno. Krvácanie v Sklenenom mužovi sa vlastne obmedzuje na oškúlené kolienko a prerazené čelo, aspoň pokiaľ ide o živých. A pri mŕtvych je to celkom jedno. Príbeh pracuje s atmosférou, náznakmi, že nemôžete veriť ani vlastnému odrazu v zrkadle, neočakávanými spojencami aj neočakávanými protivníkmi a postupným odhaľovaním temnej pravdy. Dynamike pridávajú aj krátke kapitoly z pohľadu samotného Skleneného muža. Autor už od začiatku naznačuje, kde ho hľadať, skladá celok z malých čriepkov (veď hej, Skleneného muža asi nebudeme skladať z drevotriesky) a jeho totožnosť definitívne potvrdí, až keď si ju svojpomocne vyskladá aj priemerne pozorný čitateľ. Na mňa takýto postup funguje omnoho lepšie, ako keby si nechal nejakú postavu nenápadne v zálohe, nech ma ňou môže ku koncu ovaliť.
Leo spĺňa všetky predpoklady, aby mi liezla na nervy.Väčšinou takéto železné lejdy nemôžem vystáť. Ale Leo môžem. Je napísaná tak, že jej tú neohrozenosť verím. Darmo, je ľahké byť superhrdinom, keď máš za zadkom všetky dostupné prostriedky a vlastnú armádu kompetentných kriminalistov (pozerám sa na teba, Jonas Hellman, ty hovado nadržané!), ale manažovať všetko vo vlastnej réžii, to už je iná polievka.
Anders to vie. Rozohrá viacero dejových línií, utají čo sa utajiť dá, prezradí čo sa prezradiť má a vo finále to všetko pekne zapadne do seba ako poldecák do gágora smädného traktoristu.
Mila, dievčatko, čo spravilo milión chýb, sa vracia, aby pre zmenu čelilo nie menej než miliónu problémov. Deň sa môže začať s úsmevom ako v reklame na Gutalax (nie ráno, ale hovno robí deň), ale čo z toho, keď sa brácho rozhodne, že chce tvojho obľúbeného plyšáka a ty ako emancipovaná žena nehodláš ustúpiť zo svojich práv? A keď veža z kociek doplatí na to, že ju nevidel statik? Alebo keď projekt do školy zlyhá už vo fáze prípravy?
Na tejto knižke sa mi extrémne páči, že Mila si všetky svoje prúsery nakoniec vyrieši sama. O koľko ľahšie by bolo utekať za najbližším plnoletým a hodiť mu to všetko na plecia? Mila je však samostatná osôbka a do riešenia problémov sa púšťa s vlastným nasadením. Samozrejme, príbeh od nej nebude vyžadovať, aby si sama zašila rozbitú hlavu alebo vyoperovala slepé črevo. Knižka vtipnou a priateľskou formou nabáda čitateľa, aby v nepríjemnej situácii spomalil, pokúsil sa upokojiť rozbúrené emócie, lebo čo viem, plač vyrieši iba muchu v oku, na všetko ostatné treba celú hlavu. Ani Mila nie je zenový guru, tiež si pekne poreve, kým si uvedomí, že je to platné ako rebrík v trolejbuse a radšej pouvažuje, ako z toho vybŕdnuť.
Poviem vám, dávno som už vyrástla z detských papučiek, ale na tejto knižke som sa tak schuti zasmiala a tak dobre mi urobila, že môže schovať do vačku nejednu ezoterickú múdrosť pre dospelákov. Na mnoho problémov existuje triviálne riešenie, len sa na ne treba pozrieť kreatívne. Potrebuješ vyprázdniť krabičku vreckoviek, ale nemáš enviroment u prdele ako náš minister životného prostredia? Zober tie šnuptichle alergickým spolužiakom, len sa tak po nich zapráši! Každý holub predsa potrebuje hniezdo, aj ten z nosa. U mňa prekonala aj prvú časť o nevzdávaní sa. Som zvedavá, akú ďalšiu lekciu mi...teda, mojim deťom, of kórs!...Mila prinesie nabudúce.
Hájnikovu ženu som čítala druhýkrát - poprvé to bolo za čias povinného čítania, keď som si spomenula v nedeľu na obed, že v pondelok ráno ju máme rozoberať. Bolo to krušné popoludnie, ale dala som to. Teraz mi už za zadkom nehorelo a mohla som dielu venovať pozornosť, ktorú si zaslúži. Niežeby to v mojom prípade bolo až tak platné, ja som celkom orezávatko, keď príde na lyriku, ale snažila som sa. V diele sa striedajú opisné, lyrické pasáže a veršovaná epika, ktorá je až prekvapivo ľahko pochopiteľná. Pred čitateľom sa odvíja príbeh mladej nevesty, ktorá zažíva nefalšované šťastie so svojím milým, a vôbec ju neserie, že žije pánubohu za chrbtom a čo si sama nedochováš, v Coop Jednote nekúpiš. Samozrejme, Hviezdoslav nebol autor psychotrilerov, takže básňou sa prepletá silná symbolika a mnoho obrazov má hlbší význam, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Našťastie, toto vydanie obsahuje komentár spisovateľky Dany Podradskej, ktorý mi v silnej miere zachraňoval riť, keď bol rozum krátky. Navyše pani Podracká popri vysvetľovaní symboliky stručne prerozpráva dej básne, takže ak mi niečo uniklo vo veršoch, ona mi to nenápadne osvetlila. Veľmi oceňujem takéto kvalifikované priblíženie klasickej tvorby súčasnému čitateľovi.
Už na pohľad je to kniha, čo zaujme aj tých, ktorí sa počas hodín literatúry vždy tvárili ako extrémny prípad chronickej plynatosti. Celá je zladená do folklórneho štýlu a absolútny vrchol programu, dámy a páni, sú dokonalé ilustrácie Zsolta Lukácsa. Tentokrát v čiernobielom prevedení, aby nenarušili celkové ladenie knihy. No skrátka, ak aj na ňu chcete len čumieť a Hviezdoslav je pre vás iba ten fúzatý ujo po ktorom sa volá recitačná súťaž, tak sa vám ju oplatí vlastniť.
Priznávam, že Dobrodružstvá Huckleberryho Finna som nečítala, takže si netrúfam odhadovať, do akej miery si Everett išiel svoje, no z dobovej reflexie pre mladších čitateľov dokázal vykresať krutú a nemilosrdnú kritiku otroctva. Hodnoverne opisuje spôsob komunikácie otrokov so svojimi pánmi aj medzi sebou navzájom - ak nechceš budiť neželaný záujem, radšej sa tvár, že slovo "švábka" má najbližšie k odbornému výrazu, ako si sa kedy dostal. Jim je inteligentný, odvážny a schopný, ale toto všetko musí skrývať pod maskou negramotného dvojnohého zvieraťa, za ktoré ho všetci majú.
Everett zobrazuje problematiku otroctva v širšom kontexte. Samozrejme, že ho odsudzuje na celej čiare, zároveň však ukazuje, že prekvapivo existovali aj ľudia, ktorým toto usporiadanie vyhovovalo, a to aj takí, čo neboli na bezpečnej strane biča. Niektorá palica sa zlomí, keď ju pridlho ohýbaš, iná sa prispôsobí a ďalšia sa ti vyšmykne a švihne ti po papuli. Otrokári sú v pozícii negatívnych postáv, ale aj tu pozorujeme viacero odtieňov čiernej - ich pomýlený postoj k vlastníctvu iného človeka prechádza od krutosti cez blahosklonnosť až k akejsi pokryteckej láskavosti.
Everett pretransformoval knihu pre mládež na silný, emotívny a pritom nemilosrdný román o rasizme v jeho najkrutejšej podobe. Tému rozoberá z rôznych uhlov a pohľadov. Jima postavil do popredia a nechal ho prehovoriť - a jeho hlas je silný. Za mňa to funguje skvelo. Nemusíme vždy dostať úplne nový príbeh, stačí sa pozrieť na inú stránku toho existujúceho.
"Milenka" prvýkrát vyšla, keď veteráni druhej svetovej ešte ani neboli vo veteránskom veku. A mňa ako osobu, ktorá považuje aj stolnú lampu za magický vynález, nikdy neprestane fascinovať, že spisovateľ, publikujúci v dobe prvých vesmírnych letov, dokázal takto realisticky premyslieť, ako by sa na Mesiaci teoreticky dalo žiť a k čomu by to viedlo, ešte skôr, než si po ňom podupkal Armstrong.
Manuel je rozprávačom a znie, ako že vám to celé vykladá dakde pri pivku. Miestami ma však štýl rozprávania začínal unavovať mnoho rozhovorov je totiž len v rýchlosti prerozprávaných Mannym, nemajú formu priamej reči, a to mi uberalo na čitateľskom pohodlíčku. Celkovo sa kniha viac orientuje na procesy než na ich účastníkov dej a priebeh revolúcie je premyslený do detailov, akcia vyvolá reakciu, slobodná Luna nedostane nič zadarmo k nákupu nad dvadsať eur, a nie všetko klapne na prvú šupu len preto, že si si to tak vysníval a máš modré oči. Menší dôraz je už kladený na samotných aktérov každý má nejaké výnimočné črty ktorými ich možno odlíšiť od humanoidne vyzerajúceho šutra, ale na nejaké detailné vykresľovanie a psycho si Heinlein nepotrpel.
Oceňujem premyslenosť, technologické detaily a dej, ktorý nie je premrštene akčný len preto, aby mohli panáci predviesť efektné laserové pušky. Táto kniha má všetko to, pre čo mám slabosť na sci-fi staršie než CDčká, a ak tiež túžite po jeho koncentrovanej forme, poďte zistiť, prečo je Mesiac drsná milenka.
