Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Autor dokáže úžasne pracovať s protikladmi a vyskladať ich vedľa seba tak, že spolu dokonalo ladia. Príbeh vyrozprávaný Sabom je drsný, krutý a reálny, no pretkaný jemnučkým záchvevom magického realizmu, nenásilným a ťažko uchopiteľným, keď sa Saba v duchu rozpráva so svojimi blízkymi, o ktorých prišiel. Opisuje nejednu tragédiu a mnohé stránky vám vyprodukujú riadne uhnetenú knedľu v krku, no neraz som aj vybuchla do smiechu - či už nad pôvabne absurdným opisom situácie, alebo nad genialitou dialógu.
Veronika Maťušová odviedla naozaj obdivuhodnú prácu a zachovala ako poetický Sabov rozprávačský štýl, tak aj drsné výrazy, ktorými nešetrí, keď ide do tuhého. A občas aj keď nejde. Fakt, v tejto knihe bolo viac pojebaných materí než v thajskom bordeli, ale keď sa na vás pozerá lačný tiger, ktorý zdrhol z vytopenej ZOO, asi si nepoviete "och, do pelíškov, táto situácia sa nevyvíja priaznivo". Ľudia vo vypätých situáciách skrátka kľajú a tento príbeh nie je o pití čaju o piatej.
Na okraji temného lesa som sledovala matku, ktorá sa nevie zmieriť s tým, že jej deti odišli, a správa sa, ako by to tak nebolo. Alebo s matkou, ktorá nemá dosť síl živiť v sebe nádej a radšej sa oddáva upokojujúcej bolesti trúchlenia. Alebo s otcom, ktorý našiel, čo stratil, predtým než stratil všetko. Napriek tomu, že autor volí pútavý a ľahko čitateľný jazyk, rozhodne sa nejedná o oddychové čítanie. Skôr o čítanie, od ktorého si musíte občas oddýchnuť, aby vás nepomlelo do mekáču. Áno, som z tejto knihy smutná, ale rada sa k nej niekedy vrátim. Skrýva výnimočný príbeh, ktorý používa šablónu klasickej rozprávky, aby na nej vystaval nebezpečnú cestu za odpoveďami, ktoré nikto nechce poznať.
Xavier na svojej skautskej výprave za spravodlivosťou odkrýva mnohé pikošky rýchleho stravovania a hlavne úskalia polotovarov. Napríklad sa pripravte na zistenie, že glutaman sa s každým sústom vydáva na expresnú návštevu priamo do vášho mozgu, aby presvedčil veľkého šéfa, že ten hnus, ktorý práve pustil do systému, je vlastne ohromný chuťový zážitok. Dozviete sa, prečo nám Európska únia kecá do jahôd, ako fungujú svetoznámi kritici reštaurácií (a že nevyzerajú ako Dracula, na rozdiel od toho zlomyseľného uja z rozprávky Rattatouille) alebo že flóra nám stále ukrýva mnohé tajomstvá, niektoré dokonca konzumovateľné. Z hľadiska rozširovania obzorov knihe naozaj nemám čo vyčítať.
Sklamaním však pre mňa bola samotná krimi zápletka. Mám dojem, že v celej knihe mala podružnú robotu. Xavierovo pátranie rozhodne nie je Stathamova zbesilá jazda limuzínou smrti, skôr navštevuje kolegov a nenápadne sa snaží zistiť kdesi čosi. Dúfala som, že rozuzlenie to zachráni, ale, žiaľ, nestalo sa tak. Páchateľa som neuhádla, ale nie preto, že by bol dej tak zamotaný a prešpekulovaný. Ono to bolo naopak absolútne logické a samozrejmé, že to mozog čitateľa automaticky odsunie do úzadia.
Diabolský plod je zaujímavou kombináciou jednoduchej kriminálnej zápletky so zasvätením čitateľa do tajomného a nedosiahnuteľného sveta haute cuisine v kontraste s nulovými nutričnými hodnotami rýchlych polotovarov. Škoda toho pozvoľného tempa, ale možno to bol autorov zámer - asi nechce, aby ste jeho knihy zlupli ako mrazákovú pizzu a vzápätí zabudli, že vám vôbec prešla traktom.
Andrew Gold zozbieral fascinujúce, zábavné aj znepokojivé príbehy tajomstiev, ktoré ľudia skrývajú, a zároveň ich prepojil s historickými a psychologickými faktami. O, a konečne som zistila, o čom je vlastne scientológia. Spoiler - je to ešte väčšia blbosť, ako som si myslela.
Napriek fascinujúcej téme a priateľskému autorovmu štýlu som mala miestami problém udržať pozornosť, pretože kniha je naozaj nabitá informáciami a teóriou. Nepovažujem to za jej nedostatok, ale mojej hlavy, ktorá zaúpela vždy pri pohľade na ďalšiu husto potlačenú dvojstránku. Chce to sústredenejšieho čitateľa, ale ak vytrváte, môžete sa dozvedieť napríklad aj to, čo majú spoločné tajomstvá a gorila horská. Nie, nie masívne hrudné svalstvo, ale to, že im hrozí vyhynutie.
Musím sa pristaviť aj pri preklade Martina Koleniča, ktorý sa svojej úlohy zhostil na výbornú. V poznámkach (ktoré uvádza v zátvorke priamo v texte, nie pod čiarou, buď mu za to chvála) vysvetľuje význam zložitých odborných výrazov, prekladá názvy kníh a programov, ktoré nemajú slovenský ekvivalent, alebo vysvetľuje neskôr narodeným, že v začiatkoch fesjbúkových statusov sme o sebe bežne hovorili v tretej osobe ako príslušníci indiánskeho kmeňa. A okrem toho preložil Andrewov prejav tak, že celý text vyznieva veľmi sympaticky, pohodovo, prirodzene a pokiaľ vaša hlava neodbieha ku každému stromu ako nadržaná čivava (tak ako moja), čaká vás pohodlné a svižné čítanie.
Ak vás zaujíma psychológia, história, sekty alebo hoci len pranie špinavého prádla, Psychológia tajomstiev by nemala uniknúť vašej pozornosti. Toto fascinujúce čítanie vám vysvetlí, ako sa z niekoho vôbec môže stať jehovista, prečo je fajn dávať si na sociálnych sieťach pozornosť na jazyk a dokonca aj to, že nie každý pedofil je zlý. Viem, že to posledné je na rozsiahlu diskusiu, ale v tejto knihe nájdete podnetné myšlienky k téme.
Neviem sa nabažiť opisov obydlí pozavesovaných na stromoch, spätosti so živlami prezentovanými rôznymi prírodnými úkazmi, a samozrejme, mäsožravých jednorožcov s ich menami vypľutými z generátoru náhodných slov. Ja viem, že jednorožec menom Pinky Pie je originálny ako adidas so štyrmi pásikmi, ale Blesková chyba? Veď to znie ako niečo, čo vám vypíše telefón keď ste ho zabudli počas búrky na nabíjačke.
Kenna dostane viac priestoru (však si ho aj poctivo vydupala) a páči sa mi, ako sa autorka nebojí popustiť uzdu temnote v jej duši. A hoci sa môže Skandar rozkrájať, aby jej pomohol, a ich súrodenecké puto je opisované ako niečo, čo by mali predávať v klenotníctve, nebudú sa celú knihu iba oddane držať za ručičky.
Čo ma v tejto sérii značne ruší, je spôsob, akým sa autorka snaží do deja "nenápadne" pretlačiť celé spektrum spoločenských tém. Menej nenápadné by to bolo už len s kladivom čo pri každom údere povie Arnoldovým hlasom hasta la vista. Steadman preskočí celý proces uvedomovania si vlastnej identity a ide rovno na vec, lebo keď jazdíte na jednorožcovi, nemáte čas priveľmi uvažovať o tom, že ste gay. K jazdcom so záchvatmi úzkosti, cukrovkou, astmou a neviem čím ešte sa tentokrát pridá aj chalan na vozíčku. Ich diagnóza je často ich jedinou črtou a to narobí viac škody, než úžitku.
Dejovo však ide stále o veľmi príjemné vyváženie polodetskej bezstarostnosti s napínavými scénami, prešpikovanými chladnou taktikou a zradou, neraz z najbližších radov. A aj keď je smerovanie miestami predvídateľné ako GPSka na diaľnici, Steadman ma dokázala aj prekvapiť, a za to jej patrí chvála.
Jason v prvej scéne hneď šibrinkuje pištoľou, potom postaví na nohy celé kasíno, potom utekajú ulicami s naštvanými hlavohruďmi za zadkom, stihne naskočiť na vesmírnu loď, omdlieť od preťaženia a bozkávať sa. Ešte aj Arnold by s tým počkal aspoň do prvej reklamy! Našťastie po príchode na Pyrrus naberie dej voľnejšie tempo. Harrison sa nesnaží svojho hrdinu natlačiť do legín a červeného plášťa, ale pripúšťa, že ak sa prvýkrát ocitne v nezvyčajných podmienkach, bude nemotorný ako kurča na bežiacom páse. Pyrrus nenazývajú planétou smrti len preto, že to znie dramaticky, a Jason musí prekusnúť, že sa zúčastňuje kurzu prežitia s deťmi, ktoré potrebujú britvu skôr na sebaobranu než na depiláciu - a vykazujú vyššiu schopnosť prežitia než on sám.
Harrison nestavia pozemšťanov do konfliktu s primerane inteligentnou rasou mimozemských humanoidov, namiesto toho ich nechá bojovať so samotnou podstatou planéty, ktorú sa snažia kolonizovať. A tiež so svojou vlastnou podstatou, lebo ľudia nepotrebujú dlhý čas na to, aby si navzájom skočili do vlasov.Pointa sa sústredí na psychológiu davu a na ekologický dopad.
Je to sci-fi, ktoré pod vesmírnymi kanónmi, plameňometmi a automatickými pištoľami skrýva hlbšie posolstvo. Zaoberá sa ekológiou, ale nie tak precízne ako Duna, aj ľudskou potrebou podmaňovať si, no nie tak dramaticky ako Ráma. Môže byť teda ideálnou voľbou pre netrpezlivejšieho čitateľa, ktorému sa nechce čakať dvesto strán, kým sa to konečne začne.
Od prvej stránky vás príbeh vcucne ako vysávač tú zabudnutú ponožku pod gaučom, ktorej už mesiac hľadáte partnera. Rozprávačka Kit má totiž svoje vlastné tajomstvá, takže vaša zvedavosť má v sebe 4 kávy ešte skôr, než na scénu vôbec dotlačia (ona totiž chuderka vpochodovať nemôže) Lenoru s jej fatálnou rodinnou históriou. Riley Sager dokáže majstrovsky dávkovať kúsky príbehu, čriepky, ktoré spočiatku môžu pôsobiť ako nepodstatné smeti, až kým nezistíte, že sú dôležitou súčasťou celkového obrazu.
Prežila len jediná v sebe skrýva viac prekvapení, než celý regál kindervajec. Niektoré som šípila vopred - predsa len už bolo napísaných, natočených a vymyslených toľko zápletiek, že je ľahšie nájsť Atlantídu než zvrat, ktorý v nejakej podobne ešte niekto nepoužil - ale atmosféra knihy a gradácia deja mi to bohato vynahradili. Kit je realistická - dievča z malého mesta, ktoré sa snaží vlastnú frustráciu potlačiť tým, že bude nemilosrdne konfrontovať s minulosťou starenku, ktorá ju ani len do prdele poslať nemôže.
Riley Sager zvládol všetko, čo posrala Colleen Hoover pri Verity, a ponúka príbeh pretkaný smútkom, tajomstvom, desivou atmosférou starého sídla a obsadený postavami, ktoré skrývajú v skrini viac kostlivcov než katedra ortopédie. Výsledkom je kniha, ktorej môžem vytknúť iba jednu vec - je to taká šupa, že teraz budem minimálne s ďalšími piatimi nespokojná.
