Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ak vám mám odporučiť iba jednu knihu o výchove, nech je to táto. Lebo viac som ich nečítala. Ale mám dojem, že sa mi dostala pod ruku akurát tá jedna jediná, ktorú som potrebovala. Autorka sa nestavia nad nešťastných rodičov s trstenicou, aby ich švacla po ušoch pri každom prísnom pohľade alebo zvýšenom hlase smerovanom k deťom. Priateľsky a otvorene priznáva, že u nej doma to tiež vždy nevyzerá ako z reklamy na Nutellu. Neraz mi pri čítaní prebehlo mysľou že aha, tak toto dôverne poznám. A hneď potom že "no moja, toto si kardinálne dojebabrala a tvoje deti budú potrebovať terapiu skôr než podprsenku (ak budú po mne, tak budú aj zubnú náhradu potrebovať skôr než podprsenku). Kate však empaticky prízvukuje, že napriek nárokom kladeným prostredím je aj rodič len človek. Každá chyba sa dá napraviť a nikdy nie je neskoro začať robiť veci inak.
Tento sprievodca zdôrazňuje, že pre správny a komfortný vývin sú pre dieťa dôležité pevne stanovené hranice, o ktoré sa môže oprieť. Zároveň však prízvukuje, že ak sa dieťa švacne o zem a spustí hluk, pri ktorom praskajú krišťáľové šampusáky po babičke, nie je to pre to, že vás chce nasrať, ale preto, že inak zo seba tú frustráciu dostať nevie. A často sa stáva, že nesplnené želanie nie je spúšťačom, ale iba tou poslednou kvapkou, ktorá ho dorazí, a namiesto synchronizovaného vrieskania je lepšie dopátrať sa, čo za tsunami tej poslednej kvapke predchádzalo.
Ak už máte zopár kníh z takéhoto prostredia prečítaných, pravdepodobne sa nebude v Gracetowne diať nič, čo by ste už tak nejak neočakávali, asi ako keď nájdete vzadu v chladničke nádobu, ktorú hľadáte dva týždne, a je vám jasné, že ten segedín už jesť nebudete. A napriek tomu Due dokázala z Gracetownu urobiť miesto, ktoré si nepomýlite. Rasová segregácia tvorí jeden zo základných pilierov príbehu, a ako všetci vieme, belochov nikto nenaháňal po bavlníkovej plantáži s bičom v ruke, ale napriek tomu autorka nepíše svoje postavy čiernobielo a nepodieľa sa na segregácii tým, že všetci zlí budú snehulienky a všetci dobrí eben.
V postavách sa nestratíte, sú dostatočne výrazné, aby dokázali čitateľovi utkvieť v pamäti. Problém vidím skôr v tom, že niektorí z nich do deja vstúpili, zamiešali karty, a potom zrazu zmizli ako eso v podvodníkovom rukáve.Prekáža mi, keď si dá autor prácu s postavou, opíše jej rodinné zázemie, vnímame jej myšlienky, dobreže nevieme aj to, aký strih spodnej bielizne uprednostňuje, a potom zrazu odletí ako puklica zo žiguláka, sbohem a šáteček.
Násilia sa v deji spácha viac než dosť, ale autorka ho opisuje skôr ako hrôzostrašnú okolnosť, než žeby vás nútila čumieť na explicitné mučenie. Dej sa pomaly posúva cez temné scény až do napínavého finále, ktoré vám nedovolí pustiť knihu z rúk. Záver mi tak celkom nevoňal, ale niežeby to bolo hovno, skôr vanilka pre niekoho, kto je tím morský vánok.
Nielen že je obálka umeleckým dielom, aj čiernobiele ilustrácie na stránkach knihy stoja za to. Nakoľko sa táto časť odohráva v džungli, začiatok kapitoly vždy stráži pôvabné tarzanozvieratko (takže kravku alebo pašíka nečakajte), plus príbeh dopĺňa niekoľko celostránkových obrázkov. Vždy vravím, že milujem obrázkové knižky a je úplne jedno, že som stará ako tlačítková Nokia, tieto dielka mi brnkajú glamrock gitarové sólo na správnu strunu.
Kto pozná autorku, tak si už mohol všimnúť, že svoje knihy venuje primárne ekologickej téme s dôrazom na ohrozené živočíchy (ale pandu zatiaľ nemala, tá je príliš mejnstrím), no zároveň sa prihovára čitateľovi aj s viac "svetskými" problémami. Dôležitou témou sú aj problémy s počatím (toto sa ale Silver týka len nepriamo, nemusíte sa báť, že 11ka sa už chystá založiť vlastný klan), pocit menejcennosti, depresia či súrodenecká rivalita. Tieto problémy podáva trochu zjednodušene, ale bez toho, aby ich bagatelizovala - napokon, ide o detskú knihu, tá vám má dať nádej, nie antidepresíva na tri mesiace. Páči sa mi, že Hannah sa nesnažila ukončiť knihu slovami "a potom sa všetko vyriešilo a ešte aj ozónová diera zmizla a všetci žili šťastne a ani nepomreli lebo o smrti sa nikto baviť nechce", napriek pozitívnemu charakteru príbehu sa jej darí udržať potrebnú mieru realistickosti.
Milujem detské knihy, ktoré v sebe majú pridanú hodnotu, a táto ju má takú, že naša vláda na ňu za chvíľu uvalí DPHčku!
Autorka sa nepokúšala napísať krásnych, mladých a bohatých, namiesto toho nám vo svojom príbehu ponúka traumatizovaných, nespokojných a sfetovaných. Alebo ožratých, Frank je predsa len stará škola. Vzťahy medzi nimi dychtivo balansujú na tenučkej hranici medzi láskou a nenávisťou a čitateľ si stále nie je istý, ktorým smerom sa to nakoniec zosype.
Veľkú časť textu tvoria dialógy, vďaka čomu sa mi kniha čítala ľahučko, a navyše sa tie dialógy niesli v takom duchu, že by som ich nedbala počúvať aj ako rozhlasovú hru. Okej, keď po sebe Frank a Cleo tri strany štekali, už to bolo trochu veľa a dúfala som, že si to buď rozdajú alebo sa zbodajú (nakoniec neurobili ani jedno).
V knihe celý čas číha temnota a stále som čakala, kedy skončí predohra a začne sa tragédia. Coco načrtla toľko tém, s ktorými sa dalo pracovať! Osamelosť, finančná tieseň, kríza identity, alkoholizmus, túžba po zmene, depresia, promiskuita, závislosť... S týmto pod obálkou mala byť Kleopatra a Frankenstein knihou, ktorá ma pomelie do fašírok a potom ich dá požuť grizlymu. K ničomu takému však nedošlo a akokoľvek ostro niektoré situácie pôsobili, nakoniec autorka všetko obrúsila, že to zostalo hladké ako detská prdelka. Škoda. Detské prdelky sú rozkošné, ale niektoré príbehy je škoda baliť do pampersiek.
Kleopatra a Frankenstein sa mi čítala pohodovo a ľahko, ale očakávala som silný príbeh a nakoniec som dostala len ľahko pochmúrnu oddychovku. Nemám rada, keď si autori do kníh vyberajú zložité témy, aby ich potom mohli zjednodušiť a rozpliesť gordický uzol na dentálnu niť.
Detaily sú také, ako keď vám niekto rozpráva svoje spomienky o tretej ráno pri prázdnej fľaši borovičky. Rozprávačka sa drží nejakej tej dejovej línie len tak gentlemansky jedným prstom, často sa zamýšľa a rozoberá do hĺbky konkrétnu situáciu, neopisuje zovňajšok postáv, ale o to dôkladnejšie sa zaoberá ich správaním. Príbeh, ak ho tak možno nazvať, nemá lineárne tempo, nemá zvraty, nemá priamu reč, raz je to svižný potok, raz plytká mláka. A presne pre toto som nebola schopná nejak hlbšie sa do neho ponoriť - ja, príbehový hulvát, som celý čas riskovala vyrazené zuby.
Útlučká kniha je plná pekných slov a smutnopochmúrnych myšlienok, zaoberá sa náročnými témami ako je osamelosť, nízke sebavedomie, rozpad rodiny, či dokonca dopad traumatizujúceho zážitku. Všetko je však podávané lyrizovanou formou, a nakoľko poézia od doby Ja som malá fialôčka nie je mojou silnou stránkou, nedokázala som knihu správne precítiť. Mám rada v knihách aj tieto témy, ale aby som ich dokázala nejak stráviť, potrebujem ich zasadiť do príbehu obsadeného postavami, ktoré si dokážem v hlave vymodelovať do ľudskej podoby, nie len naznačené polopriesvitné stratené duše.
Detaily sú knihou, ktorú ocení náročný čitateľ, schopný vyskladať dej aj bez toho, aby mu ho niekto rozprával. Ja však potrebujem ešte viesť za ručičku, inak ma prevalcuje prvý motor v dosahu.
