Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Nie každému čitateľovi zrejme bude po vôli, že dej preskakuje od jednej hrdinky k druhej ako nadržaný cvrček, ale mne sa tento štýl pozdáva. Chvíľu sledujeme skupinku trójskych žien, čakajúcich na pobreží pod dymiacimi troskami svojho mesta na svoj ďalší osud, potom nakukneme na Olymp, kde to vlastne celé začalo, stretneme sa s Oinone, zradenú Paridom a, samozrejme, prečítame si listy, ktoré Penelopa píše stratenému Odyseovi. Ak ste si mysleli, že jej meno je synonymom trpezlivosti, možno vás poteší zistenie, že aj ju mrle žrali, keď musela počúvať, ako sa jej drahý manžel kurví s nymfami, zatiaľ čo ona tká nekonečný pohrebný rubáš živému svokrovi, aby si nemusela vpustiť do postele nejakého mladého kanca. Obdivujem jej veľkorysosť.
V Tisícich lodiach autorka zvolila emotívnejší štýl a prostredníctvom žien opisuje rôzne podoby straty. Strata manžela, dieťaťa, života, domova, slobody, viery. Takto to môže vyzerať depresívne, ale napriek tomu je záver príbehu presýtený nádejou. Dokonca ani smrť nemusí byť tragickým koncom, ak zostala tou najlepšou z možností. Tisíc lodí je pekným doplnením notoricky známeho príbehu o nové pohľady a detaily. Niektoré si autorka odmakala historickým rešeršom, iné sú dielom jej fantázie, ale spolu vytvárajú veľmi zaujímavý a prudko čitateľný celok.
Okej, s touto som knihou som bola najbližšie k statusu DNF (do not finish alebo dočítať neviem fakt, vyberte si) za ostatné roky. Nie preto, že by nebola kvalitne napísaná - ona bude zrejme kvalitná až príliš a tým pádom si žiada čitateľa, ktorému nevyhŕknu slzy pri pohľade na husto popísanú dvojstránku bez obrázkov a priamej reči. Frederik Cryns vychádza z historických prameňov, denníkových záznamov a obchodnej korešpondencie, čiže jeho text je tak nadupaný informáciami, že sa mi z hlavy parilo ako zo starej lokomotívy. Text neodľahčuje dramatizáciou či beletrizáciou, čitateľovi skrátka predostiera podložiteľné fakty - ak sa chcete niečo dozvedieť, je to čistá práca, ale ja som na takéto učebnicové podanie už príliš stará a zaprášená, na mňa treba zľahka.
Po vizuálnej stránke ide o výnimočne vydarené dielo - obrázky nielenže skvele dopĺňajú historické fakty obrazovou dokumentáciou, ale aj umožňujú hlave na chvíľu trochu zvoľniť tempo. Okrem toho sú nadpisy vyvedené fontom pripomínajúcim takú tú ázijskú štetcovú kaligrafiu a celá kniha tak pôsobí naozaj kvalitne a prepracovane.
Ak zbožňujete históriu v jej rýdzej podobe, nepopularizovanú humorom či rozprávaním príbehov, ale len čisté, overiteľné fakty, V službách šóguna je knihou pre vás - poskytne vám nefiltrovaný pohľad na jeden z najfascinujúcejších príbehov stretu dvoch odlišných kultúr. A ja, tupelko na príbehoch odchované, si idem strihnúť toho Clavella.
S Robyninou dejovou linkou som sa nejak nevedela vysporiadať, prišla mi ako nadbytočné prerušovanie Freidinho príbehu. Napriek tomu, že jej otec vlastní antikvariát, venuje jej pátraniu žalostne málo pozornosti. Hej, občas ju príde potľapkať po pleci, ale robí to s vlažným nadšením, ako keď vám škôlkar ukazuje štyridsiatypiaty portrét vašej maličkosti, na ktorom stále vyzeráte ako rozvarený zemiak. Navyše, všade kam sa Robyn pohne, ju jej známi bombardujú otázkou, či už dospela k rozhodnutiu, ku ktorému sa odhodláva sedem rokov. Skrátka, rozprávanie orientované na súčasnosť na mňa pôsobilo nesúrodo, nedomyslene a samotná Robyn vo mne vyvolávala emócie ako bábika marioneta. Že veď dobre sa na teba pozerá, ale keď ti zrazu odpadne hlava, vedu z toho robiť nebudeme.
Freida a obrazy Londýna 16. storočia ma bavili omnoho viac, ale povedzme si hneď skraja, že Follett to teda nie je. Konflikt katolíkov a hugenotov tu nepredstavuje základ zápletky, ale len akúsi historickú kulisu. No bolo zaujímavé sledovať hrdinku v mužskom svete, ako sa venuje činnosti spájanej prevažne s mužmi (myslím tvorbu máp, nie močenie postojačky). Autorka Freidu vykreslila ako krehkú bytosť, výrazne poznamenanú bolestnou minulosťou, ktorú stále prenasledujú duchovia včerajška a nie sú ani natoľko priateľskí ako tí od Dickensa.
Kartografova dcéra úplne nenaplnila moje očakávania, možno kvôli vlažnej súčasnej dejovej linke, možno kvôli nevyužitej akcii a možno proste preto, že ju nenapísal Ken Follett. Ale určite sa nedajte odradiť, je to zaujímavý príbeh.
Nemusíte mať radi horory, duchov, strašidlá, nemusíte mať radi dokonca ani len Stephena Kinga (vaša škoda, ale dobre), a čo je najfascinujúcejšie, ani nemusíte mať ambíciu napísať vlastnú knihu - toto dielo vám aj tak stále bude mať čo ponúknuť. Hej, primárne obsahuje rady začínajúcim spisovateľom, ale nebol by to Števo, keby ešte aj zo spisovateľskej príručky neurobil luxusnú vyhliadkovú jazdu so šampanským a osobným tanečníkom flamenca. V úvode vás stručne prevedie svojím životom - a pozor, pripravte sa na to, že majster rozprávač mu nehovoria iba preto, že meno kráľ už mal predtým. Svoje detstvo dokázal opísať so šarmom a neodolateľným humorom - a ja som sa pristihla pri nekontrolovateľnom záchvate smiechu. Na dvojročnom chlapčekovi, čo si pustí na nohu betónovú tvárnicu, nie je pochopiteľne nič smiešne, ale počkajte, ako vám túto spomienku z raného detstva predostrie tuto Števo!
Je neskutočne sympatické, ako sa nesnaží svoje skúsenosti strkať do najlepšieho svetla, aby sa povýšil na osvietenú nadbytosť, ktorá zostúpila z hodvábneho obláčika čerstvo utkaného panenskými molími larvami, s úmyslom oblažiť nehodných svojou kúzelnou mocou. Na rovinu sa s čitateľom podelí o klinec, na ktorý si pripichoval zamietavé odpovede z periodík, do ktorých posielal poviedky, a neskôr bol nútený ho vymeniť za skobu, lebo klinec pod tou váhou vyletel zo steny. Na rovinu sa prizná, že istý čas bol alkoholikom a feťákom a Cuja si prvýkrát prečítal, až keď vytriezvel. Samotné rady ašpirantom spisovateľského chlebíčka sú servírované podobným jazykom ako životopis - láskavo, priateľsky, s veľkou dávkou dobrosrdečného humoru. Text nemá učebnicový náboj, dokonca neznie ani len ako príručka, skôr je to taký nenútený pokec pri pive (pre Števa nealko) s podtextom "takto sa to podarilo mne a ty to môžeš skúsiť tiež, alebo aj úplne inak". Ak vidíte vo svojej budúcnosti knihu s vlastným menom na obálke, O psaní je pre vás svätý grál!
Pre mňa to bola úžasná, emotívna skúsenosť, možnosť opäť sa o kúsok priblížiť k obľúbencovi, spoznať ho z ľudskejšej stránky a ešte viac si ho zamilovať. Lebo iba pre Stephena Kinga budem navždy "láskavý čitateľ".
Autor dokáže úžasne pracovať s protikladmi a vyskladať ich vedľa seba tak, že spolu dokonalo ladia. Príbeh vyrozprávaný Sabom je drsný, krutý a reálny, no pretkaný jemnučkým záchvevom magického realizmu, nenásilným a ťažko uchopiteľným, keď sa Saba v duchu rozpráva so svojimi blízkymi, o ktorých prišiel. Opisuje nejednu tragédiu a mnohé stránky vám vyprodukujú riadne uhnetenú knedľu v krku, no neraz som aj vybuchla do smiechu - či už nad pôvabne absurdným opisom situácie, alebo nad genialitou dialógu.
Veronika Maťušová odviedla naozaj obdivuhodnú prácu a zachovala ako poetický Sabov rozprávačský štýl, tak aj drsné výrazy, ktorými nešetrí, keď ide do tuhého. A občas aj keď nejde. Fakt, v tejto knihe bolo viac pojebaných materí než v thajskom bordeli, ale keď sa na vás pozerá lačný tiger, ktorý zdrhol z vytopenej ZOO, asi si nepoviete "och, do pelíškov, táto situácia sa nevyvíja priaznivo". Ľudia vo vypätých situáciách skrátka kľajú a tento príbeh nie je o pití čaju o piatej.
Na okraji temného lesa som sledovala matku, ktorá sa nevie zmieriť s tým, že jej deti odišli, a správa sa, ako by to tak nebolo. Alebo s matkou, ktorá nemá dosť síl živiť v sebe nádej a radšej sa oddáva upokojujúcej bolesti trúchlenia. Alebo s otcom, ktorý našiel, čo stratil, predtým než stratil všetko. Napriek tomu, že autor volí pútavý a ľahko čitateľný jazyk, rozhodne sa nejedná o oddychové čítanie. Skôr o čítanie, od ktorého si musíte občas oddýchnuť, aby vás nepomlelo do mekáču. Áno, som z tejto knihy smutná, ale rada sa k nej niekedy vrátim. Skrýva výnimočný príbeh, ktorý používa šablónu klasickej rozprávky, aby na nej vystaval nebezpečnú cestu za odpoveďami, ktoré nikto nechce poznať.
Xavier na svojej skautskej výprave za spravodlivosťou odkrýva mnohé pikošky rýchleho stravovania a hlavne úskalia polotovarov. Napríklad sa pripravte na zistenie, že glutaman sa s každým sústom vydáva na expresnú návštevu priamo do vášho mozgu, aby presvedčil veľkého šéfa, že ten hnus, ktorý práve pustil do systému, je vlastne ohromný chuťový zážitok. Dozviete sa, prečo nám Európska únia kecá do jahôd, ako fungujú svetoznámi kritici reštaurácií (a že nevyzerajú ako Dracula, na rozdiel od toho zlomyseľného uja z rozprávky Rattatouille) alebo že flóra nám stále ukrýva mnohé tajomstvá, niektoré dokonca konzumovateľné. Z hľadiska rozširovania obzorov knihe naozaj nemám čo vyčítať.
Sklamaním však pre mňa bola samotná krimi zápletka. Mám dojem, že v celej knihe mala podružnú robotu. Xavierovo pátranie rozhodne nie je Stathamova zbesilá jazda limuzínou smrti, skôr navštevuje kolegov a nenápadne sa snaží zistiť kdesi čosi. Dúfala som, že rozuzlenie to zachráni, ale, žiaľ, nestalo sa tak. Páchateľa som neuhádla, ale nie preto, že by bol dej tak zamotaný a prešpekulovaný. Ono to bolo naopak absolútne logické a samozrejmé, že to mozog čitateľa automaticky odsunie do úzadia.
Diabolský plod je zaujímavou kombináciou jednoduchej kriminálnej zápletky so zasvätením čitateľa do tajomného a nedosiahnuteľného sveta haute cuisine v kontraste s nulovými nutričnými hodnotami rýchlych polotovarov. Škoda toho pozvoľného tempa, ale možno to bol autorov zámer - asi nechce, aby ste jeho knihy zlupli ako mrazákovú pizzu a vzápätí zabudli, že vám vôbec prešla traktom.
