Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Andrew Gold zozbieral fascinujúce, zábavné aj znepokojivé príbehy tajomstiev, ktoré ľudia skrývajú, a zároveň ich prepojil s historickými a psychologickými faktami. O, a konečne som zistila, o čom je vlastne scientológia. Spoiler - je to ešte väčšia blbosť, ako som si myslela.
Napriek fascinujúcej téme a priateľskému autorovmu štýlu som mala miestami problém udržať pozornosť, pretože kniha je naozaj nabitá informáciami a teóriou. Nepovažujem to za jej nedostatok, ale mojej hlavy, ktorá zaúpela vždy pri pohľade na ďalšiu husto potlačenú dvojstránku. Chce to sústredenejšieho čitateľa, ale ak vytrváte, môžete sa dozvedieť napríklad aj to, čo majú spoločné tajomstvá a gorila horská. Nie, nie masívne hrudné svalstvo, ale to, že im hrozí vyhynutie.
Musím sa pristaviť aj pri preklade Martina Koleniča, ktorý sa svojej úlohy zhostil na výbornú. V poznámkach (ktoré uvádza v zátvorke priamo v texte, nie pod čiarou, buď mu za to chvála) vysvetľuje význam zložitých odborných výrazov, prekladá názvy kníh a programov, ktoré nemajú slovenský ekvivalent, alebo vysvetľuje neskôr narodeným, že v začiatkoch fesjbúkových statusov sme o sebe bežne hovorili v tretej osobe ako príslušníci indiánskeho kmeňa. A okrem toho preložil Andrewov prejav tak, že celý text vyznieva veľmi sympaticky, pohodovo, prirodzene a pokiaľ vaša hlava neodbieha ku každému stromu ako nadržaná čivava (tak ako moja), čaká vás pohodlné a svižné čítanie.
Ak vás zaujíma psychológia, história, sekty alebo hoci len pranie špinavého prádla, Psychológia tajomstiev by nemala uniknúť vašej pozornosti. Toto fascinujúce čítanie vám vysvetlí, ako sa z niekoho vôbec môže stať jehovista, prečo je fajn dávať si na sociálnych sieťach pozornosť na jazyk a dokonca aj to, že nie každý pedofil je zlý. Viem, že to posledné je na rozsiahlu diskusiu, ale v tejto knihe nájdete podnetné myšlienky k téme.
Neviem sa nabažiť opisov obydlí pozavesovaných na stromoch, spätosti so živlami prezentovanými rôznymi prírodnými úkazmi, a samozrejme, mäsožravých jednorožcov s ich menami vypľutými z generátoru náhodných slov. Ja viem, že jednorožec menom Pinky Pie je originálny ako adidas so štyrmi pásikmi, ale Blesková chyba? Veď to znie ako niečo, čo vám vypíše telefón keď ste ho zabudli počas búrky na nabíjačke.
Kenna dostane viac priestoru (však si ho aj poctivo vydupala) a páči sa mi, ako sa autorka nebojí popustiť uzdu temnote v jej duši. A hoci sa môže Skandar rozkrájať, aby jej pomohol, a ich súrodenecké puto je opisované ako niečo, čo by mali predávať v klenotníctve, nebudú sa celú knihu iba oddane držať za ručičky.
Čo ma v tejto sérii značne ruší, je spôsob, akým sa autorka snaží do deja "nenápadne" pretlačiť celé spektrum spoločenských tém. Menej nenápadné by to bolo už len s kladivom čo pri každom údere povie Arnoldovým hlasom hasta la vista. Steadman preskočí celý proces uvedomovania si vlastnej identity a ide rovno na vec, lebo keď jazdíte na jednorožcovi, nemáte čas priveľmi uvažovať o tom, že ste gay. K jazdcom so záchvatmi úzkosti, cukrovkou, astmou a neviem čím ešte sa tentokrát pridá aj chalan na vozíčku. Ich diagnóza je často ich jedinou črtou a to narobí viac škody, než úžitku.
Dejovo však ide stále o veľmi príjemné vyváženie polodetskej bezstarostnosti s napínavými scénami, prešpikovanými chladnou taktikou a zradou, neraz z najbližších radov. A aj keď je smerovanie miestami predvídateľné ako GPSka na diaľnici, Steadman ma dokázala aj prekvapiť, a za to jej patrí chvála.
Jason v prvej scéne hneď šibrinkuje pištoľou, potom postaví na nohy celé kasíno, potom utekajú ulicami s naštvanými hlavohruďmi za zadkom, stihne naskočiť na vesmírnu loď, omdlieť od preťaženia a bozkávať sa. Ešte aj Arnold by s tým počkal aspoň do prvej reklamy! Našťastie po príchode na Pyrrus naberie dej voľnejšie tempo. Harrison sa nesnaží svojho hrdinu natlačiť do legín a červeného plášťa, ale pripúšťa, že ak sa prvýkrát ocitne v nezvyčajných podmienkach, bude nemotorný ako kurča na bežiacom páse. Pyrrus nenazývajú planétou smrti len preto, že to znie dramaticky, a Jason musí prekusnúť, že sa zúčastňuje kurzu prežitia s deťmi, ktoré potrebujú britvu skôr na sebaobranu než na depiláciu - a vykazujú vyššiu schopnosť prežitia než on sám.
Harrison nestavia pozemšťanov do konfliktu s primerane inteligentnou rasou mimozemských humanoidov, namiesto toho ich nechá bojovať so samotnou podstatou planéty, ktorú sa snažia kolonizovať. A tiež so svojou vlastnou podstatou, lebo ľudia nepotrebujú dlhý čas na to, aby si navzájom skočili do vlasov.Pointa sa sústredí na psychológiu davu a na ekologický dopad.
Je to sci-fi, ktoré pod vesmírnymi kanónmi, plameňometmi a automatickými pištoľami skrýva hlbšie posolstvo. Zaoberá sa ekológiou, ale nie tak precízne ako Duna, aj ľudskou potrebou podmaňovať si, no nie tak dramaticky ako Ráma. Môže byť teda ideálnou voľbou pre netrpezlivejšieho čitateľa, ktorému sa nechce čakať dvesto strán, kým sa to konečne začne.
Od prvej stránky vás príbeh vcucne ako vysávač tú zabudnutú ponožku pod gaučom, ktorej už mesiac hľadáte partnera. Rozprávačka Kit má totiž svoje vlastné tajomstvá, takže vaša zvedavosť má v sebe 4 kávy ešte skôr, než na scénu vôbec dotlačia (ona totiž chuderka vpochodovať nemôže) Lenoru s jej fatálnou rodinnou históriou. Riley Sager dokáže majstrovsky dávkovať kúsky príbehu, čriepky, ktoré spočiatku môžu pôsobiť ako nepodstatné smeti, až kým nezistíte, že sú dôležitou súčasťou celkového obrazu.
Prežila len jediná v sebe skrýva viac prekvapení, než celý regál kindervajec. Niektoré som šípila vopred - predsa len už bolo napísaných, natočených a vymyslených toľko zápletiek, že je ľahšie nájsť Atlantídu než zvrat, ktorý v nejakej podobne ešte niekto nepoužil - ale atmosféra knihy a gradácia deja mi to bohato vynahradili. Kit je realistická - dievča z malého mesta, ktoré sa snaží vlastnú frustráciu potlačiť tým, že bude nemilosrdne konfrontovať s minulosťou starenku, ktorá ju ani len do prdele poslať nemôže.
Riley Sager zvládol všetko, čo posrala Colleen Hoover pri Verity, a ponúka príbeh pretkaný smútkom, tajomstvom, desivou atmosférou starého sídla a obsadený postavami, ktoré skrývajú v skrini viac kostlivcov než katedra ortopédie. Výsledkom je kniha, ktorej môžem vytknúť iba jednu vec - je to taká šupa, že teraz budem minimálne s ďalšími piatimi nespokojná.
Fitzi je autor, ktorý zoberie nejakú blbosť, aby z nej urobil ešte stokrát väčšiu blbosť, ale práve to nás na ňom tak baví. Opäť máme rozprávača, ktorý je vcelku spokojný so svojou existenciou, až kým mu ju neznámy externý element neprevalcuje s vervou cestného valca na jadrový pohon. A keby ho náhodou po čase prestalo baviť bojovať o svoj život, treba ešte šibrinkovať žiletkou pri tepne niekomu jemu drahému (alebo diviakom. Žiletku si obstará každý debil, ale skúste zohnať diviaka!) Do toho ešte primiešajme asi tak kvadrilión vedľajších postáv, ktoré sa objavia, aby mohli šokujúco ukončiť kapitolu, a hlavne aby pomohli odviesť pozornosť od skutočnej pointy. A samozrejme pršteky, ktoré nenápadne ukazujú práve na nášho rozprávača a on ich bude naštvane odstrkovať až do explozívneho finále.
Už sa učím nechcieť od Sebiho kníh priveľa - je to psychotriler, nie rodinná dráma reflektujúca spoločenskú situáciu - a ako nenáročné, ľahko čitateľné oddychovečky fungujú výborne. V tejto sa mi navyše dostalo naozaj nečakaného rozuzlenia, ktoré dávalo zmysel, takže odpúšťam aj diviaka, prerastený komparz a zopár vysvetlení vycucaných zo susedovho prsta. Programu Jošua by som dopriala viac priestoru než len štatút toho, čo to celé spískal, ale Fitzek celkom rozumne vysvetľuje princíp jeho fungovania a aj to, prečo pri najlepšej vôli fungovať nemôže.
Program Jošua je ďalšia akčná jazda TGV vlakom s pokazeným brzdným systémom, ktorá stačí raz, ale aj ten jedenkrát si ju užijete. Fitzek sa nezdržiava dôkladným budovaním vzťahov s postavami, opismi prostredia či psychologickým vývojom, on si ide výbuchy, skazu a šoky. Ale veď preto po ňom vždy siahneme zas a znova, nie?
