Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
„Nos starý kabát a kúp si novú knihu.“
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tí, ktorí čítali knihu Dom na azúrovom pobreží, sa do nej určite zamilovali. Bola to kniha plná nepochopených detí pre ich inakosť, obalená krásnymi myšlienkami o prijatí, láskavosti a empatii.
Jej pokračovanie Niekde za morom však môže niektorých čitateľov sklamať, pretože autor pri prvej knihe nastavil latku naozaj veľmi vysoko. Ak niekto očakáva rovnaký typ príbehu, môže byť prekvapený, dej sa tentoraz uberá iným smerom, hoci sa v ňom opäť objavujú postavy z predchádzajúcej časti.
V tejto knihe dominuje boj za práva zázračných bytostí. Práve táto rovina mi dávala veľký zmysel a spôsobila, že príbeh ako celok ešte viac udiera do očí. Zázračné bytosti na čele s Arthurom v skutočnosti zosobňujú ľudí, ktorých spoločnosť vytláča na okraj a ktorým štát priznáva menej práv než ostatným. Je v tom cítiť aktuálnosť - dokonca akoby autor reagoval aj na situáciu v našej krajine.
V texte sa objavujú silné a výstižné myšlienky adresované queer komunite, výroky, ktoré nútia zamyslieť sa, ale zároveň vracajú dôstojnosť ľuďom, ktorí o ňu bývajú pripravovaní. Je zrejmé, že autor naozaj píše s úprimným porozumením najmä pre tých, ktorí sa v spoločnosti často necítia prijatí.
Poďakovanie na konci knihy možno niektorí čitatelia nebudú vedieť prehltnúť. Ja ho však chápem. Niektoré veci môžeme rešpektovať, no zároveň by sme mali vedieť oddeliť osobu autora ako verejnú osobu od jeho súkromnych nazorov. Nemali by sme však zostať ticho ani v prípade človeka, ktorý napísal nášho obľúbeného Harryho Pottera. Ak by autor v poďakovaní spomenul niekoho iného, asi by nám to bolo jedno.
Túto knihu odporúčam čitateľom s otvorenou mysľou a srdcom. Pre tých, ktorí sa témam LGBTI vyhýbajú alebo s nimi nesúhlasia, pravdepodobne nebude mať prínos. Pre mňa síce zostáva srdcovou záležitosťou Dom na azúrovom pobreží, no táto časť príbehu mu dodáva akúsi väčšiu vážnosť.
Obálka knihy môže evokovať jemný, romantický príbeh s nádychom nostalgie. Netreba sa však úplne nechať zmiasť vizuálnym dojmom - ide o poriadne dynamický príbeh, ktorý rozhodne stojí za prečítanie.
Autorka Lucia Olrinková opäť dokazuje svoj talent - vie pútavo rozprávať príbeh a do deja vkladať viacero vrstiev. Príbeh začína okolo prvej lásky, keď sa stredoškoláčka Anina zamiluje do o niečo staršieho Kristofa. Ich vzťahu však osud (alebo aj ľudia) dlho nepraje, a dej sa postupne rozvíja až cez niekoľko rokov. Od začiatku sa tu navyše striedajú pohľady hlavných postáv, čo čitateľovi(ke) umožňuje hlbšie preniknúť do ich prežívania a prispieva ku komplexnosti nielen postáv, ale celého príbehu.
Spočiatku sa môže zdať, že príbeh pôjde predvídateľnou cestou, no autorka prináša prekvapivé zvraty. Hlavná hrdinka sa mení pod vplyvom okolností, a čitateľ(ka) tak sleduje jej vývoj a životné voľby.
V nadväznosti na to môžem povedať, že prednosťou knihy je dej. Odohráva sa v rôznych obdobiach života hlavnej hrdinky. Prechádza tak jemnými aj dramatickými okamihmi, ktoré dokážu úplne vtiahnuť do príbehu. Kniha otvára okrem témy lásky, aj napr. otázky času a rozhodnutí, pričom udržuje napätie až do konca.
Lucka - vzhľadom k tomu, čo som od nej čítala - nikdy neopakuje to isté, vždy vie čitateľa(ku) niečím prekvapiť. Recenziu by som ukončila vyjadrením, že niektorí ľudia sa jednoducho rodia na to, aby písali, a ona je jednou z nich.
Počas sviatkov nezabúdajme ani na tých, ktorí ich trávia v nemocniciach - s deťmi, v strachu, v boji so zákernou chorobou, v obavách o svojich blízkych…
Maminky z Motola nie je oddychové čítanie. Je to však výborná kniha. Pripomína nám to, čo dávno vieme, no často na to zabúdame - že pokiaľ nejde o zdravie, nejde o nič. A že tí, ktorí to hovoria, to väčšinou hovoria preto, lebo už zakúsili, aké je to mať zdravie nalomené… alebo oň prísť.
Česká spisovateľka Renáta Navrátilová rozpráva príbeh dvoch žien.
Natália je mamou malého Lukáška, ktorý je chorý a čaká ho operácia. Nemá oporu ani vo vlastnej mame, uviaznutej v zastaraných názoroch a vo vlastných skúsenostiach z výchovy. Akoby si neuvedomovala, že každé dieťa je iné. Ako čitateľka - možno mama, možno len veľmi empatická žena so silnými materinskými pudmi - to prežívate ťažko. Máte chuť vstúpiť do príbehu, Natálku objať a povedať jej, že v tom nie je sama. A že už na ulici, alebo v nemocnici - toľko, koľko ľudí na ľudskosť zabudlo, toľko ich ju v sebe ešte stále nosí.
Veronika trávi dni v nemocnici so svojou chorou dcérkou Karolínkou. A kým je pri nej, jej syn - jej druhé dieťa - ju začína odmietať. Tu to ako čitateľka znášate ešte ťažšie. Cítite nádej aj beznádej zároveň. Vidíte následky, samotu v srdci, ale aj snahu o pochopenie.
Dobrá kniha nestojí len na silnej téme, ale aj na spracovaní. A to sa Navrátilovej podarilo. Vie v čitateľovi vyvolať emócie, ale aj nádej a vďačnosť za to, čo má. Pracuje s nimi nenútene, a aj v tme dokáže zasvietiť svetlo.
Táto kniha môže byť skvelým spoločníkom v ťažkom období. Pre maminky. Pre každého. Pretože v žiadnej situácii nie je človek nikdy úplne sám.
Odporúčam všetkými desiatimi.
Presne pred dvomi rokmi bola knihou mesiaca od autorky Frances Hodgson Burnett (1849 - 1924) Malá princezná. Tento príbeh som poznala už od detstva najmä vďaka filmovému spracovaniu. Naopak, Malý lord mi bol úplne neznámy, a o to viac ma prekvapilo, ako rýchlo si ma získal. Už po prvých stranách som vedela, že držím v rukách niečo výnimočné. A priznám sa, som z tejto knihy unesená doslova ešte aj dva dni po dočítaní.
Malý lord rozpráva príbeh chlapca menom Cedric Errol, ktorý po smrti otca žije so svojou mamou v skromných podmienkach v Amerike. Cedric je však ten najláskavejší, najmúdrejší a najčistejší chlapec, akého si viete predstaviť. Jeho povaha sa naplno ukáže vo chvíli, keď sa dozvie, že je lordom a jeho starý otec je gróf. Musí odísť do Anglicka, no ešte predtým sa snaží zabezpečiť svojich priateľov. Ani pri predstave bohatstva nemyslí na seba - jeho myseľ je plná nezištnej starostlivosti o druhých. A práve toto je v dnešnej dobe tak neuveriteľne vzácne, až pri čítaní puká srdce od dojatia.
Autorka vytvorila postavu uvedomelého, múdreho dieťaťa, ktoré nepozná zlo a dobro vidí aj tam, kde ho iní nevidia. Dokonca ani vo svojom starom otcovi - mrzutom grófovi, ktorý medzi ľuďmi nemá práve najlepšiu povesť.
Kniha obsahuje aj napínavú zápletku, pri ktorej sa čitateľ(ka) obáva, ako všetko dopadne. No ako to už v rozprávkach býva - dobro napokon zvíťazí nad zlom. Príbeh je plný silných myšlienok o láskavosti, pokore a ľudskosti a bez pochýb patrí medzi najkrajšie detské knihy, aké som čítala…
Dnes začnem od konca.
Keď som dočítala knihu Na Vianoce chcem len teba od Silvinky Demovičovej, mala som jedinú myšlienku:„Preboha, prečo je už koniec? Ja chcem viac. Viac Maxa. Viac Annie.“A hneď nato ešte jednu: „Kiežby boli všetky vianočné knihy takéto.“
Ak vás tento úvod zaujal, poďme sa vrátiť na začiatok a povedať si, prečo vo mne kniha zanechala taký silný dojem.
Príbeh sa začína nevydareným rande. Annie sa naň nestihne prezliecť a pokazí sa všetko, čo sa pokaziť môže… no práve vďaka tomu prichádza vydarené stretnutie s čašníkom Maxom. A…obaja milujú Vianoce!
Z knihy doslova cítiť vianočnú atmosféru. A to tak intenzívne, že by pokojne obstála aj bez vianočnej obálky či tematických fotografií. Vianoce tu nie sú len vonku - sú v duši hlavných postáv.
Príbeh obsahuje myšlienky a citáty podporujúce lásku k sebe samej, vianočné bingo s úlohami pre inú osobu, neúplná rodina - prvky, ktoré možno poznáte aj z iných vianočných kníh. A práve to mám na slovenských vianočných príbehoch rada - tú zábavu, blízkosť, ľudskosť…
Na začiatku každej kapitoly sa nachádza citát - od známych osobností, neznámych autorov alebo tu nájdete aj slovenskú pranostiku. Mňa osobne najviac oslovil tento citát:„Ťažkosti, ktoré som prekonal v minulosti, mi pomôžu uspieť v budúcnosti.“- Philip Emeagwali
Autorka má výnimočný dar pomenovať pocity. Jemne, presne a s hĺbkou. Vie slovami vystihnúť aj ticho medzi vetami.
Nejde len o romantický príbeh, ale o niečo hlbšie…
Je to príbeh- o hľadaní seba samej,- o učení sa hovoriť „nie“,- o vzťahoch, ktoré nie sú vždy jednoduché,- a áno - o romantickej linke, ktorú si jednoducho musíte prežiť.
Budete cítiť hnev, smútok aj neistotu. Ale aj smiech, radosť, dojatie… A presne to je na tom krásne. Pretože všetko patrí k životu a aj k Vianociam.
Dnes začnem od konca.
Keď som dočítala knihu Na Vianoce chcem len teba od Silvinky Demovičovej, mala som jedinú myšlienku:„Preboha, prečo je už koniec? Ja chcem viac. Viac Maxa. Viac Annie.“A hneď nato ešte jednu: „Kiežby boli všetky vianočné knihy takéto.“
Ak vás tento úvod zaujal, poďme sa vrátiť na začiatok a povedať si, prečo vo mne kniha zanechala taký silný dojem.
Príbeh sa začína nevydareným rande. Annie sa naň nestihne prezliecť a pokazí sa všetko, čo sa pokaziť môže… no práve vďaka tomu prichádza vydarené stretnutie s čašníkom Maxom. A…obaja milujú Vianoce!
Z knihy doslova cítiť vianočnú atmosféru. A to tak intenzívne, že by pokojne obstála aj bez vianočnej obálky či tematických fotografií. Vianoce tu nie sú len vonku - sú v duši hlavných postáv.
Príbeh obsahuje myšlienky a citáty podporujúce lásku k sebe samej, vianočné bingo s úlohami pre inú osobu, neúplná rodina - prvky, ktoré možno poznáte aj z iných vianočných kníh. A práve to mám na slovenských vianočných príbehoch rada - tú zábavu, blízkosť, ľudskosť…
Na začiatku každej kapitoly sa nachádza citát - od známych osobností, neznámych autorov alebo tu nájdete aj slovenskú pranostiku. Mňa osobne najviac oslovil tento citát:„Ťažkosti, ktoré som prekonal v minulosti, mi pomôžu uspieť v budúcnosti.“- Philip Emeagwali
Autorka má výnimočný dar pomenovať pocity. Jemne, presne a s hĺbkou. Vie slovami vystihnúť aj ticho medzi vetami.
Nejde len o romantický príbeh, ale o niečo hlbšie…
Je to príbeh- o hľadaní seba samej,- o učení sa hovoriť „nie“,- o vzťahoch, ktoré nie sú vždy jednoduché,- a áno - o romantickej linke, ktorú si jednoducho musíte prežiť.
Budete cítiť hnev, smútok aj neistotu. Ale aj smiech, radosť, dojatie… A presne to je na tom krásne. Pretože všetko patrí k životu a aj k Vianociam.
Kniha Temné kone je silnou a bolestivou pripomienkou toho, že znás*lnenie a zneužívanie existujú aj vtedy, keď sa obeť fyzicky nebráni, a dokonca aj vtedy, keď pri akte dôjde k telesnej reakcii či vyvrcholeniu.
Se3uálne násilie nie je definované tým, ako telo reaguje, ale tým, či došlo k slobodnému, vedomého a dobrovoľnému súhlasu. Ak súhlas nebol daný - alebo bol vynútený, zmanipulovaný, či ho osoba nemohla slobodne poskytnúť (napríklad pre vek, strach, závislosť, hrozby alebo mocenskú nerovnováhu) - ide o znás*lnenie alebo zneužívanie. Bez ohľadu na fyzickú reakciu tela.
Telo totiž môže reagovať automaticky - vzrušením či vyvrcholením - aj v stave traumy, strachu alebo zmätku. Ide o fyziologickú odpoveď, nie o súhlas!
Práve preto považujem za mimoriadne dôležité o tejto téme hovoriť, a pri Temných koňoch o to viac. Kniha spracúva tému dlhodobého se3uálneho zneužívania dcéry vlastným otcom, navyše v prostredí, kde je manipulácia maskovaná ako disciplína, výnimočný talent a cesta k úspechu.
Hlavná postava má šestnásť rokov, začína sa prirodzene zaujímať o rovesníka a pomaly si uvedomuje, že to, v čom žije, nie je normálne. Aj keď si to dlho nechce alebo nedokáže pripustiť, stále zostáva obeťou systému, v ktorom má otec absolútnu moc. Postupne sledujeme jej vnútorný boj, rastúcu rebéliu a prvé trhliny v realite, ktorú jej otec celý život vnucoval.
Niektoré explicitné scény vo mne vyvolávali odpor a fyzický hnus. Viackrát som mala chuť knihu odložiť a prestať čítať. Zároveň som však chápala, že práve tento diskomfort je súčasťou výpovede, že nemáme mať pocit pohodlia pri čítaní o zneužívaní. Autorka nijako nezľahčuje ani neromantizuje to, čo sa deje.
Významnú rolu v príbehu zohráva aj manipulácia prostredníctvom koní - jazdectvo sa stáva nástrojom kontroly, izolácie a emocionálneho vydierania, nie slobodnou vášňou. Aj v tomto je kniha znepokojujúca.
Temné kone nie sú ľahkým čítaním a nie sú určené na opakované čítanie. Nútia čeliť nepríjemným pravdám o tom, ako môže zneužívanie vyzerať, ako nenápadne sa maskuje a ako dlho môže trvať, kým si obeť uvedomí, že to, čo prežíva, nie je v poriadku. A ak to najbližší človek vedome prehliada, je to dvakrát ťažšie.
Aby už vzťahy neboleli je štvrtou knihou zo série Keď detstvo bolí od klinickej psychologičky Lindsay C. Gibson. Autorka v nej pokračuje v pomoci dospelým deťom emocionálne nezrelých, nedostupných či sebeckých rodičov na ceste k sebapoznaniu, uzdraveniu a budovaniu zdravších vzťahov.
Hoci ide už o štvrtý diel, kniha prináša nové podnety a pohľady. Možno ju čítať aj samostatne, bez znalosti predchádzajúcich častí. A ak ste ich už čítali, stále tu nájdete veľa cenného. Niektoré myšlienky sa opakujú, no práve v tomto prípade je opakovanie skôr úľavou než slabinou. Pomáha totiž ukotviť to, čo je pre proces uzdravovania kľúčové.
V tejto knihe sa autorka nezameriava len na emocionálne nezrelých rodičov, ale tému viac rozširuje na vzťahy s emocionálne nezrelými osobami všeobecne - či už ide o partnerov, kolegov alebo iných blízkych ľudí. Komplexnejšie tak zachytáva vzťahy, v ktorých sa opakovane cítime nepochopení, nevypočutí alebo emocionálne zraňovaní.
Gibson pomenúva typické situácie, napr. keď naše pocity nie sú brané vážne, keď je pre nás ťažké zdieľať to, čo prežívame, alebo keď sme obviňovaní, že „ich nemáme radi“, len preto, že si chránime vlastné hranice. Ku každému z týchto problémov ponúka konkrétne stratégie, ako reagovať a zároveň dáva do popredia ako neupadnúť do starých vzorcov. Opiera sa pritom o bohaté skúsenosti zo svojej terapeutickej praxe.
Záver knihy už akosi prirodzene patrí Listine práv dospelých detí emocionálne nezrelých rodičov, ktorá jasne pripomína, že máme právo na vlastné pocity, potreby a najmä na stanovovanie hraníc - bez viny a bez ospravedlňovania sa za to, kým sme…
Stánky atramentu sú debutovým románom slovenskej autorky, ktorá sa rozhodla tvoriť pod pseudonymom Ronnie Rune. Zámerne zdôrazňujem slovo debut, pretože už po prvej tretine knihy som bola úplne očarená. Prečo?
Autorkin štýl písania sa vyrovná - a miestami dokonca prekonáva - mnohé skúsené spisovateľky. Príbeh, ktorý vytvorila, a spôsob, akým ho podáva, pôsobia dojmom, akoby kniha už bola preložená do viacerých jazykov a my sme čítali len jej preklad. Text je vyzretý, sebavedomý a mimoriadne čitateľný.
V príbehu doslova vystúpi hlavný hrdina Damien Thane z knihy, ktorú číta hlavná hrdinka Aurora. Pochádza zo sveta Velmory - úplne odlišným, dokonca bezfarebným svetom.
Aurora pracuje v marketingu vydavateľstva a autorka tento detail šikovne využíva na priblíženie fungovania knižného prostredia.
Každá kapitola mala pre mňa svoje opodstatnenie, nenarazila som na jedinú, ktorá by ma nudila. Či už išlo o jeden svet, druhý alebo ich prepojenie, všetko fungovalo výborne. Zaujímavým prvkom sú aj úryvky z knihy, z ktorej Damien pochádza.
Aby mal príbeh väčšiu hĺbku, postavy si so sebou nesú vlastnú minulosť. Napríklad Aurorin minulý toxický vzťah bol spracovaný mimoriadne autenticky. Možno by som mierne ubrala z Damienových násilných predstáv voči iným mužom, aby sa Aurora cítila bezpečnejšie, alebo z častého opakovania jeho priezviska - najmä keď sme si na Aurorino museli počkať o niečo dlhšie.
To sú však len drobnosti.
Celkovo išlo o výnimočne vydarený debut. Po ňom jednoducho viete, že si chcete prečítať aj ďalšie knihy od autorky.
Čítanie medzi sviatkami malo pre mňa osobité čaro. Do tejto knihy som sa navyše ponorila tak intenzívne, že som ju miestami čítala so záujmom typickým skôr pre triler než pre odbornú literatúru.
Publikácia Výročné sviatky a zvyky ponúka prehľad sviatkov, ktoré sa slávia dodnes, ale aj menej známych dní, ktoré v minulosti dodržiavali naši predkovia spolu s presne stanovenými zvykmi, príkazmi či zákazmi.
Kniha je koncipovaná chronologicky podľa ročných období - začína zimou, pokračuje jarou, letom a jeseňou. Tento koncept vychádza zo skutočnosti, že cirkevný rok sa začína adventom, teda obdobím očakávania narodenia Ježiša Krista. Autorka - etnografička a historička Zora Mintalová preto vedome nezačína jarou či januárom. Navyše, veľká časť sviatkov má svoj pôvod, význam a symboliku práve v cirkevnej tradícii.
Text sa sústreďuje najmä na obdobie 19. storočia a prvú polovicu 20. storočia. Súčasťou knihy sú dobové čiernobiele fotografie (predovšetkým z 20. storočia), ako aj novšie snímky z múzeí dediny a múzejných exponátov.
Autorka Zubercová nezabúda na množstvo pranostík viažucich sa ku konkrétnym dňom a obdobiam. Texty venované jednotlivým sviatkom nie sú rozsiahle, no autorka cielene vyberá podstatné informácie, ktoré poskytujú dostatočne komplexný obraz.
Za drobné mínus možno považovať opakovanie niektorých informácií a fotografií, čo som si všimla viackrát, avšak tento fakt nijako zásadne neznížil môj celkový dojem z knihy. Jednoznačne ju odporúčam všetkým, ktorí majú záujem hlbšie nahliadnuť do spôsobu života našich predkov a do tradícii, ktoré nám pomôžu pochopiť aj tie, ktoré pretrvali dodnes.
