"NAJ" detské knihy Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Moje čitateľské kolekcie
"NAJ" detské knihy 
Najkrajšie detské knihy 
2020 
Čo číta moja štrnásťročná dcéra (kategória Young Adult) Moje aktivity
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Rozprávačom je Marguerite Gachetová a hneď v úvode sa dozvedáme, že príbeh z mladosti, ktorý sa odohral koncom 19.storočia rozpráva v roku 1949, čiže ako stará dáma, možno na sklonku života.
Po celý čas mi akosi chýbalo, že ma príbeh nestrhol, rozprávanie plynulo spočiatku pomaly s dôrazom na prežívanie a vzťahy Marguerite s otcom, bratom, snúbencom a, samozrejme, s Vincentom, ktorému je Margueritin otec lekárom. Až na konci, keď som si znova čítala úvod, som pochopila, že autor vytvoril túto postavu a jej rozprávanie naozaj autenticky - Marguerite nie je typ, ktorý by preháňal, zaplavoval rozprávanie prehnanými emóciami. Sama hovorí, že chce byť v prvom rade úprimná - k sebe i k čitateľom príbehu a že sa na celý príbeh z mladosti díva "s klinickým odstupom".
Pochopila som, že Guenassia to zvládol majstrovsky - zámer nepridávať do príbehu nič navyše, naplnil. Možno čitateľ, ktorý očakáva viac drámy, emócií, napätia zostane tak trochu sklamaný - ale všetka dráma, ktorá bola drámou pre osemnásťročné dievča, uväznené v dome svojho otca, bez blízkej duše, zamilované a odhodlané ujsť so svojím milencom - umelcom celou dušou oddaným tvorbe - je prefiltrovaná rokmi, ktoré uplynuli. V tom je príbeh autentický.
Autentickosť posilňujú aj úryvky z dobovej tlače, ktoré do príbehu majú vnášať atmosféru toho, čím žila francúzska spoločnosť koncom 19.storočia, napovedať o tom, aké bolo postavenie žien, ako sa spoločnosť dívala na hnutie impresionistov. Ale skutočne sú to len úryvky, útržky, nestačí to na precítenie a vykreslenie ducha doby - navyše, na vidiek, kde Marguerite žije, doliehajú veci spoločenského a politického života len ako slabá ozvena, život zostáva zaseknutý v ospalom spoločenstve mestečka (vlastne ani to spoločenstvo nefunguje, vzťahy Marguerite sa realizujú len v úzkom kruhu ľudí).
Koniec príbehu je najväčším prekvapením, je to autorova fikcia vyvrcholenia vzťahu Vincenta a Marguerite, ktorá zároveň odhaľuje dôvod umelcovej smrti. Zrazu má čitateľ pocit, že sa nachvíľu stáva spolu s autorom detektívom, ktorý vyriešil prípad vďaka rekonštrukcii pomocou dôkazov, ktoré postupne nevedomky v knihe zbieral.
Knihu zhltol môj - vtedy asi desaťročný - syn počas niekoľkohodinovej cesty autom. No po dočítaní bol veľmi nahnevaný - príbeh sa neskončil tak, ako si to on želal. Nevedela som pochopiť, čo ho tak nahnevalo, tak som si knihu prečítala tiež. Jednoduchý - no v tej jednoduchosti krásny - príbeh o priateľstve, putovaní, samote, vzťahoch, detstve a prírode ma očaril. Niekde v pozadí prítomnú vojnu som vnímala veľmi intenzívne, nebol to sladký a idylický príbeh a taký nebol ani koniec príbehu. Na konci bola sloboda, nový začiatok, smútok zmiešaný s poznaním a hlbokým uvedomením. Kniha pre deti, ktoré milujú svojich zvieracích kamarátov a ak budú nahnevané, je to len znak toho, že sa do príbehu ponorili, precítili ho, no nenašli prvoplánový happyend, ale musia premýšľať a vyrovnať sa s rôznymi situáciami - tak, ako sa nám to deje v živote.
Toľko ospevovaný titul som chcela prečítať už dávno - hoci sci-fi nie je žáner, ktorý vyhľadávam. Ale nadobudla som pocit, že túto knihu jednoducho treba mať prečítanú kvôli všeobecnému rozhľadu. Prečo mi to trvalo toľko rokov... Asi práve tá sľubovaná vtipnosť ma odstrašovala. Toto leto mám trochu viac času a tak som to dala. Naozaj len ako povinnú jazdu. Prvý diel a tam aj skončím. Stotožňujem sa tu so všetkými recenzentmi, ktorých kniha nenadchla. Asi som suchár suchárovitý - mne tento humor nesadol. Rozumiem, že ide o akúsi iróniu sci-fi žánru, to mi je sympatické - určite aj kreativita, originalita nápadov. Ale nepotrebujem čítať ďalej - chýba mi akákoľvek motivácia. Je to presne to, čo na sci-fi nemusím - môžete si vymyslieť čokoľvek, nemusíte sa riadiť zákonmi logiky, môžete si bezuzdne vymýšľať. Prečo mi to prekáža - neviem. Ale mám pri tom pocit strateného času a to, na čom sa mnohí smejú nahlas, mne pripadá trápne a nasilu. Určite vec vkusu a nastavenia.
Marie hovorí o troch kategóriách ľudí, ktorí potrebujú pomôcť s poriadkom okolo seba: "nedokážem-to-vyhodiť", "nedokážem-to-vrátiť-na-svoje-miesto" a "kombiácia-oboch". Keďže sa viem zaradiť niekde medzi ne, je táto kniha pre mňa. Nie to kniha o umývaní okien alebo dlážky - je to kniha o odstraňovaní nepotrebných vecí z nášho životného priestoru a s tým súvisiacich zmien v životnom pocite. Mnohí to robia automaticky, nepotrebujú radu od Marie, ale aj podľa množstva predaných výtlačkov vidieť, že mnohí potrebujú nakopnúť. Nedozviete sa niečo, čo by ste netušili už predtým - jasné, že viete, čo treba urobiť, no doteraz ste sa neodhodlali. S Marie to konečne dáte. Mňa sa páčila krátka séria na Netflixe, kde Marie Kondo osobne pomáha zopár ľuďom so zmenou ich domova. A pravidlo "nechajte si len, veci, ktoré potrebujete alebo ktoré vo vás vyvolávajú radosť (Does it spark joy?)" tam odznie niekoľkokrát. Znie to jednoducho, ale samozrejme, pre niekoho to také jednoduché nie je. Preto táto kniha nie je len o upratovaní, ale aj o životnej filozofii, harmónii a vyrovnanosti. Tak drobnučká, skromná Marie Kondo aj pôsobí, krehká Japonka, ktorá pripomína, že si treba vážiť maličkosti okolo seba, ďakovať veciam, že nás sprevádzali, ale aj povedať im zbohom a poslať ich preč zo svojho životného priestoru, posunúť ich - a seba tiež - ďalej.
Knihu som kúpila v antikvariáte v Anglicku a čítala som ju v origináli. Výborne vyrozprávaný príbeh z pohľadu dospievajúceho dievčaťa - ale nevyhradila by som ho striktne pre "young adult". Kniha ma inšpirovala hľadať aj iné diela od tejto autorky. No tu keď vidím ten formát knihy a obrázok na obálke knihy - hrôza! Vizuál zabil knihu. Po niečom takom by som v kníhkupectve určite nesiahla. Neviem, ako je na tom preklad z angličtiny. Originál knihy určite odporúčam.
Momentálne ulietam na Rozenbergovej knihách. Baví ma jej jemný a vtipný svet - ale pozor, neznamená to, že nevie byť aj poriadne surový a krutý. Ale neplače sa v ňom. Žije sa v ňom vďaka sile, humoru, tajomstvu, láskavej náhode, osudu... Jej postavy - to je pre mňa suseda odvedľa, chlapík, čo ho vidím každý deň po práci vystupovať z auta na parkovisku pred panelákom. Ale koho by bavilo čítať o tupej každodennosti? Tá suseda, aj ten chlapík majú svoje tajomstvá, temné stránky, v ich životoch sa dejú nečakane absurdné veci, niekedy magické, niekedy desivé. Riadia ich nečakané sily (osud?), či sú to skôr sily skryté v nich? A možno sú to len náhody... A hlavne je to celé vtipné, do smiechu aj na zaplakanie. Všetci sme susedia odvedľa. Po práci odparkujeme auto a niekto sa na nás pozerá a ani netuší...
