2020

Všetky knihy Vandy R. môžem. Má rozprávačský talent, jej príbehy majú pútavý dej, humor i hĺbku, postavy, všetko je to svieže, dynamické, niekedy až kruto reálne a vzápätí plynule prechádza do surreálneho - čo sa vôbec nevylučuje.

Rozprávačom je Marguerite Gachetová a hneď v úvode sa dozvedáme, že príbeh z mladosti, ktorý sa odohral koncom 19.storočia rozpráva v roku 1949, čiže ako stará dáma, možno na sklonku života. Po celý čas mi akosi chýbalo, že ma príbeh nestrhol, rozprávanie plynulo spočiatku pomaly s dôrazom na prežívanie a vzťahy Marguerite s otcom, bratom, snúbencom a, samozrejme, s Vincentom, ktorému je Margueritin otec lekárom. Až na konci, keď som si znova čítala úvod, som pochopila, že autor vytvoril túto postavu a jej rozprávanie naozaj autenticky - Marguerite nie je typ, ktorý by preháňal, zaplavoval rozprávanie prehnanými emóciami. Sama hovorí, že chce byť v prvom rade úprimná - k sebe i k čitateľom príbehu a že sa na celý príbeh z mladosti díva "s klinickým odstupom". Pochopila som, že Guenassia to zvládol majstrovsky - zámer nepridávať do príbehu nič navyše, naplnil. Možno čitateľ, ktorý očakáva viac drámy, emócií, napätia zostane tak trochu sklamaný - ale všetka dráma, ktorá bola drámou pre osemnásťročné dievča, uväznené v dome svojho otca, bez blízkej duše, zamilované a odhodlané ujsť so svojím milencom - umelcom celou dušou oddaným tvorbe - je prefiltrovaná rokmi, ktoré uplynuli. V tom je príbeh autentický. Autentickosť posilňujú aj úryvky z dobovej tlače, ktoré do príbehu majú vnášať atmosféru toho, čím žila francúzska spoločnosť koncom 19.storočia, napovedať o tom, aké bolo postavenie žien, ako sa spoločnosť dívala na hnutie impresionistov. Ale skutočne sú to len úryvky, útržky, nestačí to na precítenie a vykreslenie ducha doby - navyše, na vidiek, kde Marguerite žije, doliehajú veci spoločenského a politického života len ako slabá ozvena, život zostáva zaseknutý v ospalom spoločenstve mestečka (vlastne ani to spoločenstvo nefunguje, vzťahy Marguerite sa realizujú len v úzkom kruhu ľudí). Koniec príbehu je najväčším prekvapením, je to autorova fikcia vyvrcholenia vzťahu Vincenta a Marguerite, ktorá zároveň odhaľuje dôvod umelcovej smrti. Zrazu má čitateľ pocit, že sa nachvíľu stáva spolu s autorom detektívom, ktorý vyriešil prípad vďaka rekonštrukcii pomocou dôkazov, ktoré postupne nevedomky v knihe zbieral.

Môj "naj" objav v slovenskej literatúre v posledných mesiacoch. Vandu R. som našla až teraz - ale hneď som to dohnala a prečítala všetko od nej, čo bolo dostupné. Veľa radosti z dobrých príbehov aj z atmosféry textov. Pred rokmi ma takto prekvapili a zapáčili sa mi Rankov a Beňová. Bez akéhokoľvek porovnávania, teším sa z tejto slovenskej autorky.

Momentálne ulietam na Rozenbergovej knihách. Baví ma jej jemný a vtipný svet - ale pozor, neznamená to, že nevie byť aj poriadne surový a krutý. Ale neplače sa v ňom. Žije sa v ňom vďaka sile, humoru, tajomstvu, láskavej náhode, osudu... Jej postavy - to je pre mňa suseda odvedľa, chlapík, čo ho vidím každý deň po práci vystupovať z auta na parkovisku pred panelákom. Ale koho by bavilo čítať o tupej každodennosti? Tá suseda, aj ten chlapík majú svoje tajomstvá, temné stránky, v ich životoch sa dejú nečakane absurdné veci, niekedy magické, niekedy desivé. Riadia ich nečakané sily (osud?), či sú to skôr sily skryté v nich? A možno sú to len náhody... A hlavne je to celé vtipné, do smiechu aj na zaplakanie. Všetci sme susedia odvedľa. Po práci odparkujeme auto a niekto sa na nás pozerá a ani netuší...