

Melanž Prečítate na zariadeniach:
Nie je možné meniť veľkosť písma, formát je preto vhodný skôr pre väčšie obrazovky.
Viac informácií v našich návodoch
Prečítate na zariadeniach:
Viac informácií v našich návodoch
Prečítate na:
Neprečítate na:
Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profil
Milovníčka sveta fantasy a mýtov.
Moja láska k fantasy ide ruka v ruke s láskou k histórií, zvykom, folklórnym príbehom, a tak sa v mojej čarovnej knižnici nachádzajú aj knihy o historií, starých civilizáciach.
Do sveta magických bytostí a čarovných slávností ma v detstve priviedli knihy ako Pán prsteňov a Temné hmoty, a nemienim tento svet opustiť :)
Body horror je asi môj najmenej obľúbený typ horroru, pretože mi je z neho naozaj nepríjemne, ale tu je ho len tak symbolicky. Nápad knihy veľmi fajn, len sa miestami už začal cykliť a tak som už aj bola rada, keď to skončilo.
Vôbec ma nezaujímala obeť ani vrah. Možno aj samotné prostredie deja nesie vinu na tom, prečo ma táto detektívka vôbec nezaujala. Nevadí, aj tak to s Agathou nevzdávam.
Počas čítania som mala silný klaustrofobický pocit. Nie preto, že by postavy boli fyzicky zavreté niekde v malej miestnosti, ale preto, že nebolo kam ujsť. Svet, ktorý poznali, je zničený. Niet úniku pred chladom, hladom, ani pred samotným vedomím, že každý ďalší deň je možno posledný. Ten dusivý pocit beznádeje sa mi zarezával pod kožu s každou ďalšou stránkou.
Toto bolo moje prvé rande s Lovecraftom, a bude aj posledné.
Tešila som sa. Vlastne, tešila som sa veľmi. Pretože príbehy, ktoré sľubujú vraždy, temné kulty a prastaré príšery by mali byť presne to, čo vyhľadávam. Ale ako to už na niektorých rande býva keď otvoríš ústa, všetka mágia zmizne.
Lovecraft začal rozprávať. A rozprával. A rozprával. A keď už som si myslela, že sa konečne dostaneme k veci rozprával ďalej. A ja som len sedela, prikyvovala a čakala, kedy konečne príde to sľubované hororové crescendo. Namiesto toho som dostala dlhé pasáže opisov a "hrôz, ktoré sa nedajú opísať", ktoré však napriek tomu Lovecraft opisoval na piatich stranách.
Rande sa tak zmenilo na nudné sedenie, kde sa síce riešila temná mytológia, ale bez iskrivého napätia, ktoré by ma skutočne vtiahlo.
Viac ma oslovili jeho kratšie výpady do temnoty Vyvrheľ a Slávnosť ktoré netrvajú večnosť, ale vedia presne, čo chcú povedať a hlavne, kedy prestať.
V Prahe a ešte na niektorých iných miestach som sa naučil byť sám. Byť sám sebou som sa doteraz nenaučil. Sám viem byť aj v dlhom rade na kapry. Ide to bez námahy, nemusím sa na to ani sústredí - pokiaľ si ma nevšímajú, na množstve ľudí okolo nezáleží. No na to, aby sme boli sami sebou, potrebujeme druhých.
