A Darker Shade of Magic

Kedysi boli 4 Londýny, kým jeden - čierny nepohltila temná mágia a ostatné tri ho neodrezali. V sivom je mágia zakázaná, v bielom - tom krutom - je prostriedok na získanie moci a ovládnutie všetkého. Potom je ešte červený Londýn, z ktorého pochádza Kell, ktorý ako jeden z mála dokáže medzi Londýnmi prechádzať. Má svoje tajomstvá a minulosť, ktorú ani sám nepozná. Do cesty sa mu pripletie "wontabe" pirátka Lila, ktorá sa o seba stará neveľmi čestným spôsobom a túži po dobrodružstve. Tak si jedno zažijú. Výborne vyskladaný svet, dobré postavy - ani jeden nie je čisto dobrý alebo čisto zlý, majú svoje malé podvody a chyby charakteru. A tým je to zaujímavé. Tiež to naznačuje, že čakať môžeme hocičo.

Tak túto knihu som ťažko neodhadol. Minulý rok som od autorky čítal Gallant a ten sa mi neskutočne ľúbil, čakal som, že aj tu autorka použila podobne krásny štýl a atmosféru, žiaľ, toto bolo niečo celkom iné.
Na začiatok musím priznať, že keby som túto knihu čítal niekedy v pätnástich, asi by sa mi páčila. Autorka vymyslela zaujímavý svet. Štyri paralelne existujúce Londýny, ktoré sú si tak podobné a zároveň zásadne odlišné. Koncept nepochybne zaujímavý a príťažlivý. V podaní v akom je spracovaný však významne stráca na hodnote. Čitateľ nemá možnosť zistiť ako funguje celý svet. Sú to len štyri Londýny ? Týka sa to aj iných miest ? Sú to štyri svety, štyri vesmíry ? Alebo je celý svet obmedzený na Londýn, ktorý lieta v prázdnote ? Otázky, na ktoré som žiaľ nedostal odpoveď. S vysvetlením magického systému tiež nie som celkom spokojný. Anatariovia sú kúzelníci, jediní schopní voľne cestovať medzi Londýnmi. Mágia je integrovaná súčasť ich tela. Vyznačujú sa rôznofarebným sfarbením očí, pričom to, ktoré je previazané s mágiou je vždy čierne. Samozrejme, opisy toho ako sa v jednotlivých svetoch nakladá s mágiou patria k tým dobrým častiam knihy, Problém je, že hoci autorka na začiatku načrtne určité pravidlá, tak neskôr som mal pocit, že tá mágia vlastne nemá hranice a dá sa s ňou čokoľvek. Nie je to síce nutne zle, len mi to príde značne jednoduché. Hlavná postava, Kell, je rozhodne svetlým bodom knihy. Tajomný, sympatický a celkom rozumný hrdina, kúzelník. Bavil ma. Horšie to bolo s Lilou. Neuveriteľne lacne pôsobiaca hrdinka, zlodejka. V podstate opak Kella, nezaujímavá, nesympatická a ich vzťah nemal absolútne žiadnu iskru. Ostatné postavy sú šablónovité, ploché a plnia skôr rolu kulís.
No a na koniec samotný príbeh. Prvú tretinu knihy som absolútne nechápal, čo sa deje. Žiadna zápletka, ani len náznak. Potom sa dej nejak rozbehol. Odstavce sú krátke, tempo je svižné, nabité akciou, takže našťastie kniha nie je nudná. Linka je však jasná, jednoduchá, šablónovitá, skúsenejšieho čitateľa nemá ani záver šancu ničím prekvapiť.
Zhrnul by som to asi nasledovne. Tmavší odtieň mágie je jednoduchá, ale akciou nabitá fantasy, ktorú za seba odporučiť nemôžem. Viem si však predstaviť, že publikum hľadajúce práve britké dialógy a rýchle tempo príbehu bude spokojné. Ja osobne si pokračovanie nechám mile rád ujsť.