Mám veľmi zmiešané pocity z tejto knihy. Na jednej strane ma neskutočne bavila, páčil sa mi príbeh, postavy boli zaujímavé, ale na druhej strane ma to aj nudilo. Povedala by som, že asi zbytočne rozťahaná, aj keď neviem, či to bolo tým. Musím ale uznať, že spisovateľka má prenádherný štýl písania s ktorým som sa ešte nestretla, ale nebude to moja šálka kávy.

Atlasova šestka je kniha, ktorá láka najmä svojou anotáciou. Tá ma veru upútala, no nakoniec som nedostala to, čo som si predstavovala. Je to príbeh o tajnom spoločenstve, do ktorého má možnosť vstúpiť každých desať rokov len pár vyvolených. Ide o medeánov - mágov, pričom každý z nich má nejakú svoju špecializáciu. Dokopy máme teda šesť ľudí ovládajúcich mágiu a... no vlastne, tu to tak trochu končí.

Hneď po prvých stranách som si hovorila, že štýl, ktorým autorka píše je zvláštny. Vôbec mi nesadol, osobne mi prišiel neprirodzený. Mala som pocit, že chce do príbehu zmestiť strašne veľa informácií, akoby chcela čitateľovi ukázať širokú škálu jej vedomostí. Často sa však uberala smerom, ktorý som vlastne vôbec nepochopila. Miestami používala odbornú terminológiu, odkazovala na rôzne osobnosti alebo udalosti, riešila fyziku, čas, vesmír a hŕbu iných vecí. A to všetko bolo formulované tak, že som sa v tom strácala a prišlo mi to zbytočné. Nehovoriac o tom, že už po prvej tretine knihy ma to začalo nudiť.

Zvlášť by som sa vyjadrila k textu v zátvorkách. Ich počet bol neskutočný. Keby spočítam zátvorky vo všetkých knihách, ktoré som doteraz prečítala, určite by sa nevyrovnali tejto knihe. Zo začiatku som ich akceptovala a potom ma už len vytáčali. Nerozumiem, prečo ich autorka používala. Veď keď chcem niečo zmieniť, tak to normálne zapracujem do textu. Ak ale neustále niečo píše do zátvoriek ako dodatočnú informáciu, nadobúdam pocit, že je to úplne zbytočná informácia, ktorá v príbehu už vôbec nemala byť. Úplne ma dostalo, keď jeden text v zátvorke zabral celú polovicu strany! (str. 157-158) Hlavne, že sa autorke niekedy nechcelo čitateľovi normálne ozrejmiť, kto práve konverzuje a tak dala za priamu reč do zátvorky iba meno postavy. Nonsens!

Čo sa samotných postáv týka, každá má inú osobnosť a svojím spôsobom sú zaujímavé. Problém je, že autorka ich svojím písaním totálne ubíja. Miesto toho, aby sme sledovali ako využívajú svoju moc v nejakých akčných alebo iných zaujímavých scénach, nesledujeme vôbec nič. Oni si v podstate len čítajú a rozširujú svoje vedomosti v knižnici, o ktorej vlastne ani nič nevieme. A medzitým , miesto toho aby spolupracovali, každý spriada svoje plány a hľadá možnosť, ako druhému podkopať nohy. Autorka vôbec nevyužila ich potenciál. Zo všetkých postáv mi prišla najzaujímavejšia a možno aj najlepšie napísaná iba Parisa. Pri niektorých som nakoniec mala pocit, že tam ani byť nemuseli. A prečo sa autorka rozhodla príbeh napísať z uhľa všetkých šiestich postav, tak tomu už vôbec nerozumiem. Síce sa snažila, ale vôbec to nefungovalo.

Trochu nechápem o čo autorke vlastne šlo. Príbeh mal podľa mňa tak veľký potenciál, ale ona ho vôbec nevyužila. Kým postavy prahli po nových vedomostiach, ja som postupne strácala o knihu záujem. Za celý čas som sa dočkala jednej jedinej poriadnej akčnej scény, kde som mala možnosť sledovať, ako hlavné postavy narábajú so svojou mocou. Bohužiaľ, aj to len niektoré. Vravím si, prečo má kniha takmer 500 strán? Má strašne dlhé opisy a vysvetlovačky, a pritom úplne o ničom. Miestami som mala chuť knihu zatvoriť a už ju ani nedočítať. A tak som nakoniec len preskakovala pasáže, aby som sa vôbec dobojovala ku koncu. Ach, a pritom to mohol byť tak dobrý príbeh. Keby sa uberie vyše 200 strán a zapracuje sa na podstatných veciach a pridá sa viac akcie, bolo by to úplne o niečom inom.

Bohužiaľ, tento rok je to pre mňa zatiaľ najväčšie sklamanie.