Kleopatra a Frankenstein

Čítaná

Toto bolo jednoducho skvelé!
Pozor, ak máte radi overenú romantiku vo všetkých jej typických trópoch aobľubujete zaručený scenár (spoznanie/zaľúbenie/konflikt/rozchod/veľké gesto/happy end), tak do tohto radšej nechoďte, alebo iba vtedy, keď dostanete chuť na experiment - na niečo nové, iné, skutočnejšie, nie až tak romantické ;).
No pre tých, ktorí majú radi realistické príbehy srealistickými charaktermi, sociálnu výpoveď, anevadí im toxicita vzťahov ani ich trpkosť, surovosť a„psycho intimita“ je to must read!
Okej, nemá to závratnú dejovú zápletku, pri ktorej by ste sa kŕčovito držali sedadla ako na horskej dráhe. No je to tak majstrovsky napísané! Štýl je brutálne a neotravne inteligentný (veľmi vzácna kombinácia).
Všetko začína stretnutím Cleo aFranka aich dynamickým, viacvrstvovým dialógom, po ktorom uveríte, že ich príbeh má byť zvečnený avy chcete byť jeho svedkom.
Je to príbeh jednej lásky, dvoch lások, rôznych podôb lásky, ale ponúka oveľa oveľa viac.
Autorka nám odkrýva pohľad do súčasného sveta mladých, (ne)zrelých, (ne)úspešných ľudí, pohybujúcich sa vrôznych pracovných/umeleckých sférach, ktorých spájajú prepletené osudy, priateľstvo, láska, sex, alkohol, drogy, bolesti a New York ponúkajúci všetko apríliš mnoho. Odhaľuje, že za predávanou maskou bohatšej sociálnej vrstvy sa často skrývajú rôzne druhy závislostí, bludný kruh nekritickej sebalásky, sebaľútosti a traumy z detstva. Protagonisti bojujú s tým, aby ich tie traumy nedefinovali, no často je to práve tá jediná vec, na ktorú nemajú „liek“.
Nenechajte sa odradiť názormi, že postavy sú tu divné, toxické, ploché, plytké. NIE.
Problémy hrdinov nám môžu byť do istej miery vzdialené, čo je dané aj tým, vakom prostredí sa príbeh odohráva. No jediné, čo na ňom môže byť teoreticky ploché alebo plytké, je jeho (nesprávne?) čítanie. Autorka vie vykresliť charaktery plasticky, vyzliecť ich donaha (nielen doslovne, ale najmä duševne). Na pár riadkoch dokáže odovzdať strhujúcu, ale neprehnanú emóciu avjednej vete vystihnúť pointu aživotnú pravdu bez jedinej floskuly apseudo-filozofovania. Utrpenia je tam vcelku dosť, ale autorka vie vyvolať súcit aemóciu bez toho, aby Vás povláčila epochálnou tortúrou azhrdinov spravila martýrov.
Je to nápadité, vtipné, trefné aj neskutočne smutné čítanie, až som mala chuť zapamätať si celé časti textu. Samozrejme, že humor je otázkou vkusu, ale presne tento druh ja môžem aešte ako!
Výborné dielo. Neváhajte.

Skromne aj v jednej vete „C&F bola skôr strata času, ale to na začiatku nikdy neviem“. :D

Posledných 100 strán som to chcela vzdať, ale vravím si, že sa aspoň adekvátne vyjadrím a nakoniec ma záverečné kapitoly prekvapili natoľko, že ich označujem za to najlepšie čo mi román ponúkol . :D Celú dobu som čakala, kedy príde to, čo iných uchvátilo. Nechodilo a nechodilo, ale viem, pre koho je kniha ako stvorená. Ja do tejto skupiny čitateľov nepatrím a som s tým oukej. :)

V dnešnej dobe sa ťažšie hľadá hodnotenie „iba“ textu. Hlavne sa nebojme kritizovať len preto, lebo je niečo verejne hodnotené vyššie (to platí všeobecne, nie len na knihy). Obálka je totiž aj pre mňa úplná pecka a tiež fandím vydavateľstvu Literárna bašta, ktoré chválim za to, že nevymýšľalo a ponechalo pôvodný vzhľad (obrazy od Gill Buttonovej sú miestami tak divné, až sú dokonalé).

C&F vnímam ako „moderno-povrchno-egoistický“ typ románu (písaný 7 rokov ), ktorý ohúri hlavne mladších čitateľov alebo aj tých, ktorým podobné až rovnaké témy posledných rokov a plochejšie charaktery ešte nezaplnili ich knižný svet. Tiež je to samozrejme o vkuse, tak snáď sa nikoho nedotknem. Nie je to cieľom. Avšak niečo tak „spoza rohu“, miestami nudné a nezaujímavé som už dlho nečítala, a to ma zo začiatku celkom bavila. Nechcene sklamaná, že ani po prečítanej polovici s nikým nesympatizujem, nikomu nedržím palce a všetci sú mi stále rovnako ukradnutí šípim svoje záverečné slová. :/

Aj postavy, ktoré zamiešali karty v totálne nefunkčných vzťahoch, boli tak isto málo výrazné alebo dostali menej priestoru, ako si zaslúžili. Štvalo ma, že boli len do počtu, ale začala som chápať autorkine rozprávanie a prestala som hľadať to, čo mám v knihách rada.
Aby som ale iba nefrflala, páčili sa mi dlhokánske kapitoly z pohľadu viacerých osôb. Aj to bola možnosť, ako ich trochu spoznať. Nezľahčujem tému, ktorá sa riešila - je hrozné, kam niektoré situácie vedú, obzvlášť, ak podedíte depresívnu myseľ. Nebolo to ale natoľko silné, že by som sa trápila s dotyčnou knižnou postavou a bolo mi jedno, či umrie alebo či prežije. :D

Predpokladám, že Coco je jedno, že sa nájde čitateľ, ktorému je tiež jedno, ale to je presne o tom, že nie každému sadne jedna a tá istá kniha. :)
Potešili aj husté mraky dialógov, ktoré živili prítomný okamih. Najviac ma bavil zúfalý a nešťastnou láskou opito-prekoksovaný večer s orgiami v gay zóne a skúsenosť s „Daddy Dearest“, keď sa rozmaznaná žubrienka neochotná pracovať rozhodne byť radšej Suggar baby. :D
Naštvalo ma, že sa objavila iba na začiatku a potom až na konci. Myslím, že mohla byť väčším prínosom, obzvlášť, keď je ukážkovým príkladom, ako si „chovať hada na prsiach“.

Všetkým dievčatám asi tajne závidím, že na to majú gule a využívajú nekonečný online priestor a ja ostávam „klasickou“ pracujúcou ženou a spadám do kategórie mojej zubárky, ktorá vraví „musím ísť do práce, lebo v r. 2019 som sa hanbila tancovať na tik toku“. :D:D:D
Nevadí, život je aj tak krásny!