4,5*
Po vydarenej jednotke som od ďalšieho prípadu Luca a Avy mala vysoké očakávania, našťastie právom.
Od Dokonalej koristi sa máte problém odtrhnúť a ako čítate strany, pribúdajú telá, graffity, zapojení ľudia. Všetkého je ale tak akurát, nič nepatričné navyše, žiadna nuda – a tu si uvedomíte, že aj napriek väčšiemu počtu strán a rozsiahlejšiemu prípadu, si autorka zachováva tempo a svoje plusy z prvej knihy. Aj keď, práve tie superlatívy je takmer nemožné vymenovať bez toho, aby som nevyzradila zaujímavé vypointovania či konkrétnejšie vrstvenie pozadia zápletky. Nedá mi nespomenúť aspoň prítomnosť (ďalšej) vrcholne iritujúcej postavy, ktorá viac ako dostatočne opozituje sympaťákovi Callanachovi a strpčuje mu prípad (a život).
Ako odlišnosť sa javí dojem, že tentokrát spoznáme páchateľa/ov "štandardne", čiže až na konci. Potom však dorazíte k druhej časti knihy a....

Aby som však iba nechválila, trochu mi prekážala slabota vo vykreslení páchateľa/ov a jeho/ich motivácie a mrzelo ma aj autorkine neudržanie sa od detektívnej (a tuctovo očakávanej) telenovely. A tak som jej verila :)

Autorka opäť píše tak, že som veľmi ochotná čítaniu podriadiť všetko ostatné. Nie, jej vyšetrovateľské procesy nedosahujú Connellyho kvalít (ale to vlastne asi ničie), brutalita vrahov stále nemá na McFadyenovu zvrátenosť a v knihe isto trafíte aj nejaké to nelogické konanie či too-easy moment. No medzi súčasnými autormi detektívok je (pre mňa) Helen Fields viac ako príjemným prekvapením – a chcem viac!