Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
Zelená míľa patrí určite medzi najznámejšie príbehy od Stephena Kinga. Nielen vďaka samotnej knihe, ale aj filmovej adaptácií, ktorá je, aspoň podľa môjho názoru, skvelá. Ja som zatiaľ poznala tento fenomenálny príbeh práve vďaka filmu a preto som sa trochu obávala ako sa mi bude kniha čítať, keďže všetky dôležité informácie už dopredu poznám. Čo si však budeme hovoriť, kniha je stokrát lepšia (koho by to prekvapilo, že? ).
Hlavná postava, vrchný dozorca Paul, bol človek na pravom mieste. Aj keď mal v celách smrti na starosti tých najťažších zločincov, stále si zachovával ľudskú tvár, nad nikým sa nevyvyšoval a ku každému väzňovi pristupoval spravodlivo. Tak ako som si ho spolu s niektorými ďalšími dozorcami celkom obľúbila, tak jeden konkrétny mi celkom kvalitne dvíhal tlak.
King umne poukázal na to, že nie vždy sa dobro a zlo nachádza na tých správnych stranách mreží. Bez problémov sa priznám, že ku koncu som plakala ako malé decko, celé to bolo strašne nespravodlivé, aj keď z určitého pohľadu niektorí dostali presne to, čo si zaslúžili. Samozrejme, nemohlo chýbať trochu toho nadprirodzena, ktorému sa nevyhneme asi v žiadnej Kingovke. Tak umne to však zakomponoval do príbehu, že som tomu všetkému nemala najmenší problém uveriť.
Štýl Stephena Kinga mi nesmierne sedí a Zelená míľa na mňa spravila skvelý dojem. Autor okrem hlavnej dejovej linky z väzenia veľa odpočoval do minulosti, k iným postavám a súvislostiam, ktoré sa vynikajúco dopĺňali. Knihu som od určitého momentu nevedela odložiť, keďže som bola veľmi zvedavá, či sa každý dočká svojej spravodlivosti.
Ako inak, môžem len odporúčať .
Vianočných príbehov asi nikdy nebudem mať dosť a som veľmi rada, že na toto predvianočné obdobie sa mi dostali do rúk práve Zasnežení. Minulý rok som od autorky čítala Vianočný románik, ktorý som si nesmierne užila a rovnako to bolo aj pri autorkinej najnovšej knihe.
Štylovo mi autorka neskutočne sadla. Píše ľahko, pútavo a úplne bez problémov ma vtiahla do príbehu. Meghan aj Christian mi boli sympatickí hneď od začiatku a páčila sa mi aj ich instantná vzájomná chémia. Aj keď sa stále tvárili ako kamaráti, ktorí si chcú pomôcť prežiť sviatky v psychickom zdraví, nedalo sa uprieť, že hneď od prvých momentov to medzi nimi iskrilo. Okrem očakávanej romantiky, ktorá bola prirodzená a bez gýčových momentov, autorka zakomponovala aj rôzne vzťahové problémy ostatných postav, z minulosti aj súčasnosti, ktoré príbeh príjemne osviežili.
Nemôžem, samozrejme, opomenúť skvelú vianočnú atmosféru, plnú jedla, snehu, sviatočných aktivít a rodinných stretnutí. Bolo to naozaj oddychové čítanie a ak ešte hľadáte príbeh, ktorý vás naladí na Vianoce, tento rozhodne odporúčam.
Fifty-Fifty bol jeden famózny triler, ktorý som nevedela odložiť. Nápad bol originálny a prevedenie neskutočne pútavé.
Dve sestry sú obvinené z brutálnej vraždy svojho otca. Každá tvrdí, že je nevinná a obviňuje tú druhú. My príbeh sledujeme z pohľadu troch postáv. Právnika, Eddieho, ktorý zastupuje na súde jednu sestru. Neskúsenej právničky Kate, ktorá zastupuje druhú sestru. A tá tretia postava je sestra, ktorá zavraždila otca a mnoho iných ľudí. Najlepšie bolo, že do poslednej chvíle som nevedela, ktorá zo sestier to bola. Mala som celý čas svoj tip, ktorý sa nakoniec ukázal ako správny, ale autor pravidelne moju teóriu nahlodával. Svojimi indíciami totiž striedavo ukazoval raz na jednu, raz na druhú a mne tak stále behali v hlave teórie, čo sa vlastne mohlo stať.
Veľká časť z knihy zachytáva súdny proces, ktorý má viesť k odsúdeniu psychopatickej vražedkyne. Sledovanie procesov ma v knihách veľmi baví, navyše tu som ho sledovala z dvoch strán. Obaja právnici, Eddie aj Kate, totiž boli skalopevne presvedčení, že práve ich klientka je nevinná a teda musia urobiť všetko pre to, aby išla sedieť ta druhá. Obaja sa mi osobnostne veľmi páčili, tvorili skvelý kontrast neskúsenej právničky a starého právneho harcovníka a nakoniec vedeli aj perfektne spolupracovať.
Môžem rozhodne odporúčať každému, kto má rád zamotané krimi so zaujímavými postavami a slušne psychopatickým páchateľom.
4,5*
„Nikdy nie je neskoro stať sa tým, kým ste mohli byť."
Kniha začiatkov bola pre mňa skvelá voľba na toto sviatočné obdobie. Bolo to také pohľadenie po duši plné nečakaných nových priateľstiev a zaujímavej cesty k opätovnému nájdeniu samého seba. K hlavnej postave, Jo, som si síce chvíľu hladala cestu, ale potom mi prirástla k srdcu. Bola v tom období života, kedy ju partner opustil, vzťah s kamarátkou škrípe a momentálne nevie, kto vlastne je a ako naložiť so svojim životom. Vráti sa na obľúbené miesto z detstva a možno práve preto, že to nečaká, začnú k nej prichádzať ľudia, ktorí jej dušu pomaly vyliečia.
Vlastne som s Jo momentálne veľmi súznela. Stratiť v istom smere samu seba, najmä kvôli inému človeku, a snažiť sa znovu nájsť, je nesmierne ťažké, hlavne ak sa popri tom musí vysporiadať aj s ďalšími vzťahovými trampotami. Ale veľmi sa mi páčilo, akých ľudí autorka Jo poslala, bola to naozaj rôznorodá zmes nezvyčajných charakterov. Každý jej v nejakom smere poskytol oporu a krok po krôčiku nachádzala opäť zmysel života.
Bolo to pekné, melancholické čítanie, ktoré mi neskutočne sadlo. Od autorky je to moja prvá kniha, ale rozhodne siahnem aj po predošlej, čo u nás vyšla, Zberateľka príbehov a verím, že bude rovnako dobrá.
4,5*
Čítanie Poslednej ľúbostnej piesne bolo naozaj horkosladké - bola vynikajúca, ale zároveň mi bolo ľúto, že to je posledná kniha od mojej obľúbenej Lucindy Rileyovej. Jej knihy sú pre mňa také pohľadenie po duši a keď raz začnem čítať, tak ich už nechcem odložiť.
Bola to opäť skvelá kombinácia romantiky a napätia. V prípade Poslednej ľúbostnej piesne sme svedkom mladej tajnej lásky, vzostupu hudobnej skupiny do výšin a toho, ako sa niektorí ťažko vysporiadajú s popularitou. Za tým všetkých sa však skrýva aj celoživotná posadnutosť, hľadanie samého seba vo svete, kde všetci ostatní vedia lepšie, čo by mal človek robiť a, v neposlednom rade, nevyriešená vražda.
Sorcha a Con si k sebe našli cestu veľmi mladí a aj napriek neprajnosti okolia prežili spolu všetky útrapy, ktoré život môže priniesť. Vďaka tvrdej práci a štipke šťastia zažili niečo, po čom mnohí túžia, ale dosiahnuť sa to podarí len pár ľuďom - bohatstvo, úspech a celosvetovú slávu. Aj keď to znie ako splnený sen, pre niektorých je to pomalá cesta do záhuby. Vo vypätých chvíľach sa prejavia najväčšie ľudské slabosti a žiarlivosť, nedôvera či posadnutosť môže zničiť všetko, na čom ľudia tak tvrdo pracovali. A niekedy je neskoro uvedomiť si, že to dôležité, láska, je zároveň to, čo môžeme najľahšie stratiť.
Budem sa opakovať, ale toto bol opäť skvelý, krásny a zároveň smutný príbeh, ktorý môžem len a len odporučiť. Jediné, čo ma trochu mrzelo, bola nedotiahnutá krimi linka príbehu.
Dievča, ktoré má milión problémov je tretia kniha, ktorá od autorky Brendy Li u nás vyšla. Pre mňa je to titul, ktorý zaujme pútavým príbehom, ale zároveň vie aj zaujímavým spôsobom dieťa niečomu naučiť.
Sú dni, kedy má asi každý pocit, že sa mu nič nedarí a celý vesmír stojí proti nemu. Presne taký deň zažíva Mila. Čertí sa a rozčuľuje, ale rýchlo zistí, že si tým veľmi nepomôže. Preto sa rozhodne, že radšej zapojí svoju fantáziu a skúsi každý problém vyriešiť po svojom. Zistí tak, že sa vlastne cíti omnoho lepšie, než keď podľahne zlosti.
Je to naozaj cute motivačná kniha pre deti, ktoré majú skôr horúcu hlavu a ľahko vybuchnú. Aj mne ako rodičovi sa páčilo, ako originálne vedela Mila vyriešiť trampoty, s ktorými sa stretla v rámci bežného dňa. Moja #minime s fakt krátkou zápalnou šnúrou po prečítaní sama uznala, že rozčuľovať sa je často zbytočné a situáciu to aj tak nevyrieši (ale nebudem sa tváriť, že by jej toto presvedčenie aj dlho vydržalo ). Radi sa k Mile vraciame a aj mimo čítania si pripomenieme, že všetko sa dá riešiť aj bez hnevu.
Václac Neuer a jeho séria s bratislavským oddelením vrážd je pre mňa stávka na istotu. Viem, že dostanem napínavý prípad s dramatickým vyšetrovaním okorenení o momenty zo súkromneho života detektívov.
Tentokrát ma autor zaviedol do veľkej, ale uzavretej komunity Vietnamcov. Nájdený mŕtvy muž sa zaplietol do nekalých záležitostí a detektívi budú mať vyšetrovanie o to ťažšie, lebo Vietnamci “bielym” jednoducho nedôverujú, najmä policajtom. A tak nájdenie užitočných informácií, nieto podozrivého, bude naozaj ťažký oriešok. Vyšetrovateľ Machrák má navyše problém s dospievajúcou dcérou, čo mu k problematickému vyšetrovaniu rozhodne nepridá.
Veľmi ma na tejto sérii baví, že sa odohráva na miestach v Bratislave, ktoré poznám ako svoje topánky. Hneď je to pre mňa pútavejšie čítanie a viem si dej ľahko predstaviť. Navyše postavy z vraždárskeho tímu mi už prirástli k srdcu a vždy som zvedavá, čo nové sa v ich živote odohrá. Začiatok bol trochu pomalší a trvalo, kým sa dej rozbehol. Ale potom ma zaviedol do drogového podsvetia, kedy nové drogy znamenajú boj o územie a nadvládu. Bolo to napínavé a dramatické a rozhodne odporúčam, rovnako ako celú sériu.
Knihy od Sebastiana Fitzeka sa radia do kategórie napínavých a neodložiteľných trilerov, pri ktorých absolútne neviete predpokladať, čo sa stane ďalej. Ja jeho knihy milujem, najmä to mrazivé napätie, s ktorými otáčam stránky. Zároveň však musím povedať, že Nebudeš si pamätať mi príbehovo až tak nesadla.
Prečo? Obsahovala pár triggerov, ktoré mi boli proti srsti - pedofília, smrť novorodenca a viacero nebezpečných situácií, v ktorých sa ocitlo 10-ročné choré dieťa. Niežeby som sa vyslovene vyhýbala týmto témam, ale určite ich v knihách nevyhľadávam. A aj keď ich autor zakomponoval do príbehu tak, že z toho bolo pútavé a strhujúce čítanie, občas som sa od toho vedela ťažko odosobniť.
V žiadnom prípade vás nechcem od čítania odradiť. Stále dostanete nepredstaviteľnú jazdu plnú zvratov a množstvo náznakov, s ktorými vás autor zmiatol a priviedol na falošnú stopu. Páčilo sa mi odhodlanie hlavných postáv dolapiť vraha a ochota skočiť hlavou do nebezpečnej situácie, aj keď im hrozila smrť.
Pre fanúšikov Fitzeka je Nebudeš si pamätať určite must read, mne však nesadla až tak, ako jeho predošlé knihy.
Ali Hazelwood si spájam s vtipnými romantickými komédiami, ktoré som často prečítala na jedno posedenie. Má ľahký, pútavý štýl písania, pri ktorom sa zasmejem a užijem si doťahovanie medzi postavami.
Zakázané vody boli v niečom rovnaké, ale zároveň sa líšili od kníh, ktoré som už od autorky čítala. Ocitneme sa vo svete náročného a súťaživého športu, kde aj to najmenšie zranenie znamená koniec kariéry. Scarlett sa síce fyzicky zotavila z úrazu, neznamená to však, že je pripravená dosahovať predošlé výsledky. Škola, tréningy a súťaže jej zaberajú všetok voľný čas a už jej nezostáva kapacita na romantické úlety. Pokým bližšie nespozná Lukasa, bývalého svojej dobrej kamarátky. Scarlett zistí, že majú v určitej oblasti rovnaké preferencie a zažije s ním veci, po ktorých vždy túžila. Ako to však v živote chodí, vzťah na jednu noc väčšinou neostane len v sexuálnej rovine a ani medzi nimi city na seba nenechajú dlho čakať.
V Zakázaných vodách som našla mnoho aspektov, ktoré mám u autorky tak rada. Sympatické postavy, ktoré sa museli popasovať aj samé zo sebou, svojimi démonmi z minulosti a zistiť, čo vlastne od života chcú. Viacero vtipných situácii a dialógov. A, samozrejme, romantiku a tŕnitý vývoj vzťahu. Čo som však nečakala, boli rozsiahle spicy scény s BDSM tématikou, najmä submisívnosť a dominancia. Spicy romance a rôzne smut knihy idu úplne mimo mňa, tu som tiež začala dosť skoro tieto časti preskakovať, bolo toho o dosť viac, než som čakala. Musím však podotknúť, že to bolo dôležitou súčasťou vzájomného vzťahu medzi Scarlett a Lukasom, tým, kým vlastne boli a kam som spoločne vyvinuli.
Síce som v knihe nenašla úplne to, čo som od nej pôvodne čakala, nemôžem tiež povedať, že by som bola vyslovene sklamaná. Určite si nájde množstvo nadšených čitateľov.
“Kľúčom k šťastiu je mať vlastné papuče, mať samého seba, vlastný pohľad na seba, vlastnú rodinu, prijať svoje prednosti aj nedostatky. Ak si budete stále opakovať, že tie papuče nie sú vaše, zomriete pri hľadaní, zomriete zatrpknutí a s pocitom, že vám osud sľúbil viac. Naším osudom sa stávajú nielen naše činy, ale aj to, čo sme nevykonali."
Abraham Verghese opäť ukázal svoj výnimočný spisovateľský talent. Už pri Zmluve s vodou ma fascinovalo, ako vie zaujať aj pri rozsiahlom rozprávaní, v ktorom opisuje desiatky rokov zo života postáv. Rovnako aj pri Reze do živého ma bavili všetky aspekty príbehu.
Väčšina príbehu sa odohráva v Etiópii v druhej polovici 20.storočia. Autor perfektne zachytil atmosféru malej nemocnice odkázanej na dotácie a každú z postáv, ktoré tvorili značne nesúrodú skupinu. Sledujeme dvojičky, ktoré už pri narodení osireli. Ale nechýbalo im ani teplo domova, pocit bezpečia či rodičovská láska, keďže sa ich ujali ľudia, pre ktorých boli takmer ako vlastní. Šiva a Marion boli takmer ako jedna duša, rozumeli si bez slov, ale povahovo boli neskutočne rozdielni. Láska k medicíne a pomáhaniu ľuďom ich definovala takmer od začiatku života, nielen vďaka podedeným génom, ale aj prostrediu, v ktorom vyrastali. Marion a Šiva si nakoniec každý vybral svoju cestu, nielen v medicíne, ale aj v živote. A my sledujeme, kam ich život zaviedol počas dospievania, aj po ňom, v politicky nestabilnej Etiópii, ale aj v krajine snov - Amerike. S ich milovanými, ktorí im boli oporou, ale vedeli aj najviac ublížiť.
Skvelé, atmosférické, pútavé a miestami zaujímavo filozofické. Autor má svoj špecifický štýl, plný opisov a úvah, ktorý mne osobne veľmi sadol. Vie zvláštnym spôsobom postavy poľudštiť, so všetkými šťastnými, ale aj smutnými chvíľami a nepredvídateľnými rozhodnutiami, ktoré prináša len sám život. Odporúčam každému, kto sa rád nechá pohltiť rozsiahlym príbehom a pohnutými ľudskými osudmi.
