Moje knižné poklady Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
V mojej ♿ hrudi človečie ♥️ tlčie.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Nový rok som naštartovala Slovami vďaky. A nemohla som urobiť lepšie. Aj keď knižku určite nebolo jednoduché preložiť tak, aby text nestrácal zmysel, vďaka neskonalému talentu prekladateľa Alexandera Halvoníka vo mne zostane rezonovať omnoho dlhšie, než na jedno popoludnie. Naozaj veľmi jemne zachytáva príbeh, ktorý vháňa slzy do očí. Lebo dáva nádej, že my sa na štafetu dávania a dostávania zobudíme skôr, ako bude neskoro. Navyše v ňom tiež bije do očí, že dorozumieť sa dokážeme aj bez slov. No v prvom rade nezabúda na fakt, že i seniori si zaslúžia našu pozornosť. Vrelo odporúčam všetkými desiatimi.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Neviem ani spočívať, koľkokrát za život som si už povedala, na toto by som najradšej zabudla. No môžem snáď po prvýkrát zodpovedne prehlásiť, že na toto monumentálne dielo sa to nevzťahuje. Na knihu Amadoka totiž siaha naozaj máloktorá. Jej spôsob zobrazenia, ako sa haraburdie ešte môže zísť a premeniť sa na neoceniteľný poklad, akú silu dokáže mať vizualizácia, obyčajný vŕzgajúci okenný rám či červený rúž je neskutočný. Prekvapilo ma, koľko toho človek má zakoreneného, nevyriešeného v mozgovej kôre z vojny so sebou samým i spoločnosťou. Aké náročné je mať sa rád spoločne s chybami, aké náročné je zmieriť sa s nepriateľom, lebo iba tak aspoň tuší, aký je naozaj. Zároveň je na zaplakanie, koľko vecí je schopný vymyslieť, len aby zabudol. Samozrejme, pod maskou uľahčenia si života. A pritom potrebuje toľko trpezlivosti na čo i len malinkú štrbinku spomienky. Aby toho málo nebolo, tak pod kulisami tohto všetkého dejiny Ukrajiny dostávajú na prerozprávanie čoraz viac priestoru. Pre moje zvedavé ja našťastie úplne inak ako to poznám zo školských lavíc. Vnímanie vynárajúcich sa prekrútených spomienok očami Bohdana s jeho manželkou Romanou, ktorá sa stala záchytným pamäťovým bodom spôsobí, že ma prvýkrát v živote zradí vlastný hlas. V tej chvíli sa sama seba pýtam, či by som na jeho mieste chcela byť niekým iným. Ale komu sa to vlastne malo prihodiť, ak nie jemu? A pokiaľ by mal na výber, zmenil by niečo? V závislosti od uhľa pohľadu sa potom strata pamäti strieda s požehnaním a prekliatím. Lebo to, čo na ňom najviac nenávidela, čo ich ešte donedávna zvyklo rozdeľovať, ich zrazu spája. A to, čo im bolo úplne prirodzené sa náhle pod tlakom deformuje. Až sa aj obyčajný úsmev v jeho tvári pridá k jej najväčším, nesplneným snom. Alebo si mozog pamätá iba to, čo si sám chce pamätať? Ani verejné budovy či dom, v ktorom už býva niekto iný, jedlo alebo osobné predmety ako fotoaparát s fotografiami so skrytým významom ich vzniku v titule Amadoka nezostávajú pozadu so svojimi vlastnými zachovanými spomienkami. Vedia rozplakať, rozľútostiť i zdvihnúť krvi tlak. Lenže, keď to tak spoľahlivo zvládne starý kufrík s denníkom, prečo nie krajina? Stále som čakala, kedy sa konečne prevezme zodpovednosť na národnej úrovni. Avšak má štát vôbec svedomie? Alebo stále platí, bližšia košeľa ako kabát? Podobne polemizovať by sa dalo pokojne na dve ďalšie strany. Veľa zaujímavých vecí totiž ako rieka vyplaví i vstrebe tento fenomenálne preložený počin.
Pri Nevědení sa môžete spoľahnúť na hlboké úvahy o tom, kam dospejeme, ak už nikto nezostane vo svojej domovine, lebo začuje volanie zahraničia. A na druhej strane, aké je následne komplikované vcítiť sa do kože človeka, ktorý zo svojej vlasti nevystrčil päty jak je rok dlhý. Možno sa dokonca spoločne zhodnete, že netreba mať zas názor úplne na všetko. Milan Kundera totiž píše bez servítky pred ústami, ale v jemnejšej tónine. Čiže moje zoznámenie sa s ním inak ako na výbornú ani dopadnúť nemohlo.
Hoci sa po celý čas tvrdohlavo drží svojej temnej stránky, tak Sběratel sněhu je ako pozorovateľ veľmi pozorný a citlivý. V ťaživej atmosfére príbehu som mala trošku problém nájsť sa, ale postavy ma v tom nenechali samu a všetko mi vynahradili. Autorov špecifický typ vyjadrenia zaistil, že ak sa naskytne príležitosť, prečítam si aj ďalšiu knihu.
