Moje knižné darčeky Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje knižné darčeky Moje aktivity
Hovorí sa, že ľudia, ktorí prežili traumu ju vidia akoby zvrchu, mimo svojho tela. Presne tak Eliška rozpráva svoj príbeh - s miernym odstupom a bez emócií, ako keby písala o niekom inom. To však neznamená, že jej rozprávanie vo mne nevyvolalo žiadne emócie, práve naopak. Obdivovala som jej odhodlanie a mnohokrát som nechápala, odkiaľ berie silu a motiváciu. Držala som jej palce a dúfala som, že sa jedného dňa dočká vytúženého vzdelania.
Drsné, no výborné čítanie o silnej a inteligentnej žene, ktoré mnou bude určite dlho rezonovať.
Spočiatku som s knihou mala problém a v úvode som si musela zvykať na hutný text a rozvláčny dej s minimom priamej reči. Pri opise zariadenia domu na jeden a pol strany som sa dokonca pohrávala s myšlienkou, že knihu odložím. Ešte šťastie, že som to neurobila! Odmenou za vytrvalosť mi boli nádherné vety, z ktorých niektoré som si prečítala aj niekoľkokrát za sebou a do hĺbky rozpitvané postavy. A keď sa spojí krásny štýl s výbornou psychológiou postáv, viac mi netreba a chrochtám si šťastím :)
Sám autor hovorí, že je úplne v poriadku nebyť v poriadku a je úplne v poriadku, ak sa na tom smejete a celá kniha sa nesie v tomto duchu. Je napísaná zábavnou a nenútenou formou a autor sa nebál použiť iróniu a sarkazmus takmer na každej strane.
Verím, že mnohí ľudia, ktorí s depresiou nemajú skúsenosti vďaka tejto knihe pochopia, ako sa depresiou trpiaci ľudia cítia a taktiež zistia, ako sa k nim správať.
Toto je presne ten typ knihy, ktorý treba čítať, aby nám bolo na svete všetkým lepšie :)
Mala som pocit, že postavy občas konali unáhlene, rýchlejšie, než som sa do nich stihla vcítiť. Myslím si, že to bolo dôsledkom autorovho štýlu, ktorý na mňa pôsobil trošku neosobne, odťažito. Ja som totiž človek, ktorý sa vyslovene rád hrabe v pocitoch postáv a keď to nerobí aj autor, tak mi to chýba.
Kým vychladne káva pre mňa predstavuje knihu s výborným námetom a posolstvom a verím, že mnohých chytí za srdce. Ja sa určite pustím aj do druhej časti, ak niekedy v budúcnosti vyjde v slovenčine, pretože ako s oddychovkou ku káve som s ňou spokojná.
Otca Henriho a syna Juliena spája, ale aj rozdeľuje to isté - láska k jedlu a vareniu. Keď Henri upadne do kómy, Julien sa mu prihovára a stáva sa tak rozprávačom ich spoločného príbehu plného lásky, ale aj hádok, nedorozumení a tajomstiev.
Okrem toho však veľkú časť knihy tvorí jedlo. Veľa, veľa, veľa jedla. Autor rozhodne vie, ako útočiť na zmysly, najmä na tie chuťové a čuchové, a chcelo to poriadnu dávku pevnej vôle, aby som pri čítaní nonstop niečo nechrúmala. Varenie bravčovej hlavy ma síce nechalo chladnou, ale za to také palacinky... Mňam!
Autor zmiešal pekný príbeh o rodinných vzťahoch s kopou dobrého jedla, z čoho vznikla príjemná jednohubka, ktorá stojí za prečítanie.
Ach, tak toto bola nádhera! Príbeh o Áste, o láske, o láskach plynúci v niekoľkých striedajúcich sa dejových líniách, ktoré neboli usporiadané chronologicky, ale prelínali sa a nadväzovali na seba. Kniha plná krásnych myšlienok, po prečítaní ktorých som sa len zasnene pozerala von oknom.
A potom si ich prečítala zas.
A znova zasnene pozerala.
A zas.
A znova.
Pozor však, vôbec nejde o nejakú slaďárnu-romanťárnu, ale o citlivé a dojímavé čítanie, pri ktorom som po poslednej stránke mala chuť nalistovať tú prvú a dať si to celé odznova.
Táto rozprávka o obyčajných ľuďoch odohrávajúca sa v typickej slovenskej dedine necháva vyznieť krásy slovenskej prírody, ktorá sa pomaly, ale isto stáva jednou z hlavných postáv novely. Ja som bola voči slovenskej klasike skeptická, ale Drak ma presvedčil, že by som nemala byť. Je to tenučké, pekné a pre ľudí, ktorí milujú prírodu, je to možno aj taká malá povinnosť :)
Kniha, ktorá je už na prvý pohľad nádherná, v sebe skrýva príbeh o ľudskej nezištnosti a odhodlaní. Príbeh, ktorý je rovnako krásny, ak aj nie krajší ako samotná vizuálna stránka knihy, je síce krátky, ale o to intenzívnejší. Viem, že po tejto knihe budem siahať vždy, keď budem potrebovať opäť uveriť, že my, ľudia, vieme robiť obrovské a úžasné veci alebo keď budem mať deň blbec a budem potrebovať instantné zlepšenie nálady.
V tejto knihe je ukrytý krásny príbeh, ktorý rozpráva strom. Áno, strom a áno, rozpráva, lebo stromy rozprávať vedia, len sa tým veľmi nechvália ľuďom. Strom, ktorý sa volá Červený a je domovom pre rôzne zvieratká.
Červený rozpráva nádherný príbeh o priateľstve, tolerancii a o tom, že keď je niekto iný ako my, neznamená to, že je aj zlý. Príbeh a celé prevedenie knihy s krásnymi ilustráciami je veľmi milé a ňuňu, krásonka neskutočná to je.
Slová, ktoré si o sebe vypočujeme počas dospievania, dokážu zaťať hlboko. Najmä tie negatívne. A to až natoľko, že im sami uveríme a začneme vnímať seba tak, ako nás vnímajú ostatní. To bol aj prípad Giovanny, ktorá postupne triezvie zo svojich detských presvedčení a zisťuje, že nie je všetko čiernobiele ani také, ako sa na prvý pohľad zdá.
Ferrante písať vie, o tom žádná. Surovo, až na kosť. A ja jej štýl milujem, o tom taky žádná. Pri tejto knihe som však mala pocit, ako keby opakovala niektoré témy z Neapolskej ságy. Možno to bol dôvod, prečo na mňa celá kniha pôsobila nemastne-neslane. Celý čas som na niečo čakala, na niečo, čo ma presvedčí, čo ma dostane, nič také však neprišlo a nebyť mojej lásky k Eleninmu štýlu, tak možno ani nedočítam.
