Vyrástla som v gete

„Život ma naučil, že keď je človek chudobný, nemá dovolené byť hrdý a rovnako mu neprináleží túžba vyzerať pekne. Ak ste mali tú smolu, že ste sa narodili do diery ako Drovane, mali ste si dať záležať, aby ste svoj život prežili ako trhani z geta. Pobyt v Anglicku vo mne tento názor ešte utvrdil - ako sa len ľudia vedia rozčuľovať, keď rodiny, ktoré dostávajú podporu, majú širokouhlý televízor! Ľudia, ktorí nikdy nežili na „podpore”, presne vedia, ako by mali ľudia s peniazmi „z ich daní” naložiť. A ľudia s predsudkami posilňovanými médiami vydávajú menšinu, ktorú počuť najviac, za normu namiesto tichej väčšiny, ktorá každý týždeň bojuje o to, aby sa udržala nad vodou. Zistila som, že je márne pokúšať sa zmeniť názory ľudí.“
~
Eliška sa narodila 13-ročnej rómskej prostitútke a nemeckému náckovi, ktorý sa hrdo hlási k odkazu Hitlera. Teda kým nejde o potechu tela, potom už až taký rasista nie je… Vyrástla v Drovane (fiktívny názov), v rodine, kde sa najstaršie remeslo dedí. Ani s jedným z rodičov nemá dobrý vzťah, lebo obaja sú grobianske hovädá, ale napriek tomu obaja urobili maximum pre to, aby sa Eliška mala lepšie. Keby som Elišku stretla, normálne ju objímem, lebo nechápem, odkiaľ brala furt silu. Dávno som pri knihe tak veľmi nerevala.
~
Táto kniha sa nečíta ľahko, hoci je napísaná jednoducho. Dlho som s ňou bojovala, dosť mi vadil štýl, akým je písaná. Napriek tomu som ju čítala ďalej, lebo všetky negatíva, na ktoré som narážala, ďaleko prevyšovali trefné postrehy autorky. Mám takú guilty pleasure, že čítam recenzie na knihy, ktoré práve čítam. Poviem pravdu, že pri niektorých recenziách na Martinuse mi odpaľovalo dekel. Je až neuveriteľné, aké zrkadlo našej spoločnosti táto kniha nastavuje. Nečudujem sa teda, že niektorí recenzenti to neuniesli a miesto toho, aby sa zamysleli nad vlastnými predsudkami a rasizmom, zvolili útok, zľahčovanie a diskreditáciu.
~
„Nezlomilo ma Drovane, nezlomilo ma násilie, nezlomilo ma znásilnenie a nezlomí ma ani táto nová hrozba xenofóbnej neznášanlivosti. Nezlomí ma nič.”

Táto kniha sa tvári ako skutočný príbeh, je to ale len fikcia. Je tam dosť nezrovnalostí, ktoré sa nemohli stať. Napr. že Eliška nechodila na ZŠ, dokonca ju tam odmietli zobrať. U nás je povinná školská dochádzka. Nemec, ktorý oplodnil 12-ročné dievča by určite išiel do väzenia. Tu sa mu nič nestalo a všetci to brali ako niečo normálne. Hoci do 13-tich rokoch nechodila do školy a bola negramotná, v Anglicku začala študovať rovno strednú školu. A o 3 roky už dokonca čítala náročné historické knihy v angličtine, hoci tam prišla takmer bez jazyka. Vraj jej vybavili falošné doklady na iné meno, ale keď ju znásilnili, už zrazu mala zdravotné poistenie na svoje vlastné meno. Obxhodníci s ľuďmi ktorí ju tam priviezli aby pracovala by ju určite neposielali do školy. Zdravotná sestra ktorá išla v sanitke ju nemohla ošetrovať v nemocnici. Buď robí v sanitke alebo v nemocnici. Atď. Celá tá kniha je písaná formou, že bieli sú tí zlí a rasisti. Nedovolíme Rómom chodiť do školy, nemôžu chodiť k doktorom, do obchodov, nemôžu pracovať, sťahujeme k nim kriminálnikov. Pritom škola je u nás zadarmo a každý môže študovať keď chce. Príkladom je Janette Maziniová, ktorá napísala knihu "Cigánka" (odporúčam). To je pre mňa obdivuhodná osobnosť ktorá veľa dokázala, spravila si VŠ a zamestnala sa. Áno, na Slovensku. Knihe dávam 2 hviezdičky, lebo nedá sa jej uprieť, že bola čtivá.