Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilObľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
V tejto útlej novele, ktorú autorka schovala pred svetom do zásuvky, sledujeme výnimočné priateľstvo dvoch inteligentných žien od ich detstva až po dospelosť. Sylvie je síce rozprávačkou, no omnoho viac sa dozvedáme o jej najlepšej priateľke. Sme svedkami jej nešťastných lások, spoznávame jej rodinu a prísnu výchovu ovplyvnenú spoločenskými konvenciami dvadsiatych rokov minulého storočia, ktorých obeťou sa Andrée stala.
Keďže bola Simone de Beauvoir feministkou, popri čítaní tejto knihy sa nedá nepremýšľať nad tým, nakoľko tento vzťah ovplyvnil jej názor na zrovnoprávnenie pohlaví a emancipáciu žien. Niekoľkokrát som sa pristihla pri tom, ako premýšľam nad tým, že by to so Zazou mohlo dopadnúť úplne inak, keby žila v dnešnej dobe. A tiež nad tým, že práve takýmto ženám, akými Simone a Zaza boli, vďačíme za to, že sme my, dnešné ženy, na tom omnoho lepšie ako ony.
Knihe by som vytkla len jednu jedinú vec - dĺžku. Teda lepšie povedané krátkosť. V Zazinej spoločnosti by som chcela byť dlhšie, než koľko mi bolo dopriate. A zaručene v tom nie som sama.
Príbeh týchto dvoch mužov ma bavil a dojímal už od samého začiatku. Vďaka tomu, že sa Danny a James ako rozprávači v jednotlivých kapitolách striedali, mohla som ich oboch spoznať, fandiť im a obľúbiť si ich. Sledovala som ich rozvíjajúce sa priateľstvo a dúfala som, že to nakoniec pre oboch dopadne dobre. A to som sa dozvedela celkom skoro, pretože vďaka autorovmu jednoduchému štýlu a krátkym kapitolám stránky len tak lietali a ani som sa nenazdala a už som bola na konci.
Ak máte chuť na výbornú oddychovku, po ktorej prečítaní vo vás zostanú len pekné a príjemné pocity, kniha Muž, ktorého asi poznám je to pravé orechové.
Čaro tejto knihy tkvie v tom, že sa vám najprv vynorí množstvo otázok a neskôr sa odkrývajú odpovede na ne. Nedá sa však zaručiť, že sa ku všetkým odpovediam aj dočítate. Treba hľadať nielen medzi riadkami, ale aj v sebe, vo svojich vlastných myšlienkach a postojoch.
Väčšinou som zvyknutá na to, že ilustrácie v knihách len dopĺňajú text, ktorý by bol pochopiteľný aj bez nich, tu však idú kresby s textom ruka v ruke a tvoria dokonalú symbiózu.
Po prvom prečítaní som ostala v nemom úžase a po dvoch týždňoch som si knihu prečítala znovu s tým, že som už vedela ako skončí a aj na druhýkrát to bol výnimočný zážitok. Pasáž je jednou z vizuálne najkrajších kníh, aké doma mám a jednoznačne si chcem prečítať aj autorovu Slučku. A, samozrejme, nielen prečítať, ale v prvom rade sa pokochať ilustráciami v nej.
Nimona je drzá, prostoreká tínedžerka, neriadi sa žiadnymi pravidlami a na nič sa nehrá. Teda pokiaľ sa práve nemení na žraloka, mačku, či draka. Nimona je totiž tvaromenička a dokáže na seba vziať podobu akejkoľvek živej bytosti, čo z nej v kombinácii s jej bláznivou povahou robí neriadenú strelu.
Vedel by o tom rozprávať Lord Ballister Blackheart, zloduch, ktorému Nimona jedného dňa zaklope na dvere a sama sa menuje za jeho novú parťáčku v snovaní diabolských plánov proti dobru. Či proti zlu? Alebo ako to teda je? Kto je v skutočnosti dobrý a kto zlý?
Prezradím vám, že Nimona nie je zlá. Ale ani dobrá. Pretože je vynikajúca! Obľúbila som si ju hneď po prvých stránkach, presnejšie povedané po prvých obrázkoch a bublinkách. V obľúbenosti však za ňou nezaostával ani za-každých-okolností-racionálne-zmýšľajúci Blackheart a rozhovory medzi týmito dvomi podarenými postavami sršali vtipom a sarkazmom. Vďaka tomuto údernému duu v knihe nebola núdza o akciu a napätie, ktoré ma nútilo čítať stale ďalej a knihu neodložiť, až kým ju nedočítam.
Weronika Gogola vo svojej prvotine v dvanástich kapitolách s názvami Hodina prvá až Hodina dvanásta rozpráva príbehy o členoch svojej rodiny. Nie je tu žiadna súvislá hlavná dejová línia, ale jednotlivé kapitoly spája téma smrti. Autorka však nehovorí len o tom, ako jej blízki a príbuzní zomreli, ale aj to, ako žili.
Rozpráva príbehy zo svojho detstva a sám text pôsobí, akoby ho písalo dieťa. Dieťa, ktoré počas knihy dospieva. Popisuje svoj vzťah k smrti, ako sa z najprv viac-menej ľahostajného postoja stala pre ňu smrť zaujímavou a neskôr zdrvujúcou. Nie sú tu však žiadne morbídnosti. Smrť je neodmysliteľnou súčasťou života každého z nás a tak to podáva aj autorka.
Weronika je úžasná rozprávačka a pasáže, ktoré by ma na prvý pohľad nudili podala tak, že som ich hltala. Častokrát voľným prúdom myšlienok odbočila od témy, priam uletela k niečomu úplne inému, až som nechápala, o čo jej ide. Nakoniec však premostila naspäť takým spôsobom, že som len ostala čumieť s padnutou sánkou. A so zahanbením, že som súvis nevidela pred tým, než mi ho naservírovala na zlatom podnose.
Keďže mi je autorka vekovo blízka, mnohé veci z jej detstva vo mne vyvolali nostalgiu. Spomína tu disneyovky, kinderká a mliečka v tube. Autorka ma preniesla do malej poľskej dedinky, v ktorej vyrastala a počas dvoch horúcich letných večerov, za ktoré som knihu zhltla, ma osviežila svojím vtedajším milým detským zmýšľaním.
Maličká, útlučká knižôčka o živote a o smrti, z ktorej mi neostalo smutno ani clivo a našla som si v nej veľa pokladov.
Začiatok je záhadný, autor až postupne odkrýva, o čo hlavnému hrdinovi ide a čo ho k tomu vedie. Postupne to vlastne zisťuje aj protagonista a s oprávnenými obavami, že bude vyzerať ako blázon, do svojich plánov opatrne zasväcuje aj ostatných dedinčanov. Dedinčanov, ktorých som si nesmierne obľúbila, rovnako ako celkovú atmosféru malej cornwallskej dedinky a bolo mi ľúto, že jej na konci knihy musím dať zbohom.
Dej skáče medzi minulosťou a prítomnosťou a čoraz viac sa dozvedáme, akým človekom Joe bol. On sám sa zamýšľa nad tým, ako po niekoľkých rokoch strávených za obrazovkou počítača bez akejkoľvek fyzickej aktivity je teraz schopný kopať jamy, nosiť ťažké vrecia a zachraňovať veľrybu.
Kniha v mnohom pripomína dnešnú dobu covidovú, ohromujúce je však to, že John Ironmonger svoje dielo napísal už v roku 2015. Neraz som sa zamýšľala nad tým, že môžeme byť ešte radi, ako na tom v porovnaní s obyvateľmi St. Piran sme.
Nezabudnite na veľrybu je feel good kniha (pardon za anglické slovné spojenie, ale kniha pre fajn pocit znie hrozne), ktorá v sebe ukrýva príbeh o odhodlaní, súdržnosti a nezištnosti, ktorý sa číta ako oddychovka, ale určite ponúkne niekoľko podnetov na zamyslenie, no taktiež pobaví a veruže aj dojme.
Táto britská karikaturistka ma dokázala pobaviť takými výrokmi a myšlienkami, ktoré by ma za normálnych okolností pohoršili. A keď hovorím pobaviť, myslím tým mierne pochechtávanie postupne sa meniace v hurónsky rehot. A to u mňa pri knihách vôbec nie je častý jav.
Ostré, vtipné a ironické texty doplnila nápaditými a zábavnými karikatúrami a okrem pomýlených názorov na ženskú inteligenciu spomenula niekoľko významných žien naprieč viacerými oblasťami.
Vynikajúca jednohubka, ktorú som (už dvakrát) zhltla na posedenie a určite si ju ešte párkrát naservírujem. A najradšej by som ju naservírovala úplne každému.
Všetko to knihomoľské, ako odkazy a citáty z kníh, či Ninina práca v kníhkupectve a jej literárne kluby, sa mi v knihe páčilo, o tom niet pochýb. Mám však aj ale. Napriek tomu, že som vedela, že idem do oddychovky, mala som pocit, že je to až príliš. Príliš jednoduché, príliš predvídateľné, dokonca niekedy aj príliš nasilu. Dej bol rozprávaný v tretej osobe, ale myslím si, že by knihe omnoho viac svedčala prvá. Takto som k Nine pociťovala mierny odstup a kamoškami sme sa nestali, aj keď všetky predpoklady nasvedčovali tomu, že sa tak stane. Škoda.
Čo však musím a chcem pochváliť je preklad. V texte bolo mnoho špecifických a vymyslených slov, ktorých prekladanie musela byť zábava, ale určite aj celkom záhul.
Jakop je osamelý muž, ktorý má len jedného jediného priateľa Pelleho. Svoju túžbu po rodine a spoločnosti napĺňa návštevami pohrebov ľudí, ktorých nepoznal a vymýšľa si dômyselne premyslené historky, ako sa so zosnulým poznal a spoznal. Tieto vymyslené príbehy by som mu bez náznaku pochýb uverila nielen ja, ale verili mu ich aj pozostalí a myslím si, že niekedy im uveril aj on sám.
Jakop je zanietený lingvista a dokazuje to etymologickými vsuvkami, ktoré ma, musím priznať, miestami nudili a niektoré z nich som len narýchlo preletela očami. Ako celok však mali dôležitú úlohu, a preto si neviem predstaviť, že by v knihe neboli. Tieto pre mňa nezáživné vsuvky mi pán Gaarder vynahradil Jakopovými úvahami o samote a jeho (ne)zaradení do spoločnosti. A poviem vám, tie teda boli! Jedným slovom výborné.
Aj keď má Jakop dôvodov na sebaľútosť mnoho, nerobí to. Nehrá na city, nenúti čitateľa k ľútosti a patetickosti. Mne ho napriek tomu ľúto bolo a premýšľala som nad tým, akým paradoxom je to, že taký inteligentný človek ako on, človek, čo pozná viac slov ako ktokoľvek iný, nie je schopný nájsť si priateľov.
Bábkar nie je kniha s dynamickým dejom plná zvratov (aj keď sa v nej zopár prekvapivých momentov nájde). Je to brilantná psychologická sonda do mysle osamelého a inteligentného človeka.
Do knihy som išla s tým, že bude plná politických a náboženských tém, avšak opak bol pravdou a kniha sa omnoho viac venovala medziľudským vzťahom. Vedľajšie postavy boli možno trošku nevýrazné, no vynahradila mi to Aria - hlavná postava, ktorú sa nedá si neobľúbiť. Je veľmi zvedavá, trošku drzá a vonvšetkých situáciách sa riadi pravidlom “čo na srdci, to na jazyku”. Záver mi ponúkol niekoľko napínavých, ale aj dojímavých momentov a z jedného mi bolo dokonca ťažko.
