Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Volám sa Valéria Scholtzová a na Fb a Insta ma môžete nájsť pod pseudonymom Knižný predátor. Čítam všetko možné, hlavne knihy, na ktoré som predtým nemala čas. YA ma veľmi nebaví, ale občas sa pozriem, čo je nové. Romantiku nečítam, resp. len veľmi zriedka.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Veľmi vydarené poviedky. Dýcha z nich realita, ale nemala som pocit depkárskej sebaľútosti. Asi som našla ďalšieho obľúbeného autora
Jedna hviezdička za nápad. Jedna za jazyk. A tá posledná ani neviem. Ak niekoho zaujíma dej, stačí si prečítať anotáciu. Tam je všetko podstatné. Ak niekoho zaujíma, ako hlavná postava varí na knihách jedlo pre zbohatlíkov, nech si to pokojne prečíta celé. Mňa to nebavilo, lebo opisy boli priveľmi repetitívne a v podstate to nemalo dej. Iba v strede a na konci. Inak je to, ako keby ste si čítali denníček snobského kuchára. A už viem, za čo je posledná hviezdička. Za opisy spoločnosti a technológií, aj keď zase...až tak neohúrili.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Emily ilustruje od detstva až do dvadsaťosmičky knihy, ktoré s babičkou Catrionou tvoria pre deti. Catriona však umrie na rakovinu a Emily zanechá iba odkaz, že ak chce dediť, musí sa vybrať na dobrodružnú cestu po indíciách. Má to však háčik, keďže od autonehody, kedy zomreli Emiliny rodičia a samotná Emily ostala mrzákom, bývala hlavná hrdinka len s babkou v dome a s nikým sa nestretávala.
Toto bola taká pekná oddychová kniha. Nečakajte temné tajomstvá, skôr bežné životné udalosti. O postavy sa nemusíte báť, stačí len sledovať, kam idú. Kniha nie je dlhá, a hoci som mala v polovici pocit, že ju odložím, nakoniec pár udalostí nebolo tak, ako som očakávala, čo ma navnadilo čítať ďalej. Koniec bol ale celkom jasný, aj keď mi nesadla jeho dynamika, keďže sa zrazu všetci zariadili podľa vzoru Emilinej babičky Catriony.
Emily bola opísaná ako osoba, ktorá má veľa ťažkostí, či už fyzických, alebo psychických. Zo všetkých popisov si však najviac pamätám iba jazvu na tvári, lebo sa jej na ňu každý pozeral a nemohla kvôli nej poriadne vyslovovať. Emily mala totiž po zrážke s nákladiakom zoperovanú celú chrbticu, takže by som čakala nejaké drsnejšie popisy, ako silno jej to sťažuje život. Chýbal mi aj nejaký dlhší začiatok, možno aj úsek zo života s babičkou, aby som prijala, že má byť utiahnutá introvertka. Takto som bola len celý čas ubezpečovaná, že ona bola samotár a naozaj, toto by predtým nedokázala urobiť. Boli tam síce nejaké bloky a stresy, že to nedá a vráti sa domov, ale proste jej ich neveríte a už z podstaty knihy ani nečakáte, že by to vzdala. Všeobecne tam bolo veľa vysvetľovania zjavných vecí a málo rozvíjania charakterov, pričom boli niektoré medziľudské konflikty vyriešené veľmi povrchne a prvoplánovo.
Niektorým čitateľom sa zdala Emily otravná v tom, ako detinsky brala vzťahy, no predsalen, ak máte jediný nevinný zážitok v trinástich a potom žijete takmer do tridsiatky zmrzačený v chalúpke, asi nebudete odrazu vzťahovo zrelý.
Kniha je autorkinou prvotinou a z toho pohľadu to nebolo ani extra dobré, ani extra zlé. Posolstvo má, aj keď bije čitateľa priamo medzi oči. Podľa mňa fajn kniha na pohodové dovolenkové čítanie.
Ewan Morrison napísal túto knihu podľa skutočných udalostí z roku 2013 týkajúcich sa Londýnskej časti Lambeth. Vtedy sa tam trom ženám podarilo uniknúť z maoistickej sekty, ktorú viedol Aravindan Balakrishnan-Súdruh Bala (v knihe David Chen-Súdruh Chen). Jednou zo žien bola aj Katy-Morgan Davies "Rosie" (v knihe Projekt/Nina X), tú väznili v dome od jej narodenia.
Ťažko povedať, čo je realita a čo si autor vymyslel, každopádne v knihe pracuje s tým, že Projekt nemá meno a rodičov a musí byť vychovávaný pohlavne neutrálne. Nesmie ísť ďalej ako po smetné koše, lebo svet je vraj kontaminovaný rádioaktivitou. Projekt si musí od malička každý deň zapisovať udalosti do denníka, pričom my tieto zápisky z väznenia sledujeme zároveň s tými, ktoré si vedie na slobode ako Nina.
Kniha mi pripomínala Vzdelanú, až na to, že toto písal profesionálny autor a nie priamo dotknutá žena.
Bolo to veľmi drsné a neuveriteľné. Ako keby som čítala fiktívnu dystópiu, s tým, že tuto si postapokalyptickú spoločnosť vymyslí len banda maniakov, ktorí v duchu svojich pomýlených predstáv vychovávajú dieťa.
Existujú aj knihy, ktoré napísala priamo Katy- Morgan. Tie si určite zoženiem a porovnám s Ninou X.
Morrison každopádne dokázal veľmi zaujímavo spracovať ťažký príbeh a čitateľovi tak sprostredkoval zložité psychické rozpoloženie Projektu/Niny X.
Mimochodom, obálka od Grady je podľa mňa perfektná.
Moja chyba. Mala som si ju pozrieť v kníhkupectve. Spoľahla som sa na recenzie a čakala Malého princa, no dostala som len kopu motivačných klišé výrokov. A toto ja teda naozaj nemusím.
Inak. Ja sa volám Valéria a nerada upratujem. Často je u nás prach. Hneď po prvej poviedke, v ktorej je Valér, ktorý nerád upratuje a v snoch ho prenasleduje prach, som radšej povysávala. Prvá a posledná poviedka boli skôr duchariny a to teda môže byť.
Nemám veľmi rada horor, ktorý je postavený na násilí, kde len pobehuje maniak, všetkých zabíja a ja sa mám báť o postavy. Tuto sa často pozeráme skôr na to, ako nejaký človek dospeje k hrozným činom a to je už niečo iné. Väčšina príbehov v knihe je postavená na akomsi spoločenskom horore. Teda ja osobne ho tak volám a je to horor, kedy sa niečo v jedincovi pokazí a väčšinou toto pokazenie vyplýva z toho, ako jedinec vníma spoločnosť alebo sa niečo zmení v jeho spoločenskom živote.
Každopádne to boli veľmi zaujímavo vymyslené poviedky a aj keď som niekedy tušila, kam sa dej uberá, tak autor píše dosť pútavo na to, aby ma to bavilo čítať.
Každá poviedka sa dobre čítala, ale napríklad Skriňa mala super námet, no akosi to nebol úplne horor, ale iba rozprávanie, aké by sa našlo aj v drsnejšej detektívke. Ešte ma trochu menej bavilo Na hríboch a V kresle. Ale stále to boli veľmi dobré príbehy.
3,5*
Zaujímavá téma, no zdĺhavé prevedenie.
Hlavnými postavami sú taliansky informatik Manzano a novinárka Shannonová z USA. Manzano je taký Robert Langdon, vyzná sa do hackovania a dokáže odhaliť aj veci, ktoré ujdú pozornosti Europolu a CIA.
Nebola to pre mňa kniha, ktorú by som čítala bez prestávky. Kniha má vraj v nemeckom origináli 800 strán. Slovenské vydanie sa vmestilo do 500, čo sa odzrkadlilo na malom fonte a riadkovaní. Autor si toho zjavne naštudoval veľmi veľa, no zároveň má potrebu všetky tieto vedomosti nahádzať na čitateľa. V niektorých momentoch som mala pocit, že čítam len hŕbu poučiek. Plynulosti neprospieva ani snaha byť všade, kde sa niečo deje, pričom nám Elsberg ponúka pohľady mnohých vedľajších postáv v rôznych častiach Európy. Veľa strán je venovaných technickým podrobnostiam o elektrárňach, ktoré však autor vysvetľuje na 4 spôsoby.
Na konci som si však uvedomila, že ma aj tie únavné vysvetľovačky zaujímali. Páčilo sa mi, že sa dej zameriaval na Európu. Hlavné udalosti v knihe sa odohrávajú hlavne v Bruseli, Berlíne, atómových elektrárňach a myšlienky postáv sa často točia okolo nemožnosti sa umyť. Jeden zo spomaľovačov deju boli aj nekonečné porady v rôznych inštitúciách.
Napriek tomu ma kniha bavila a ukázala mi, ako silno je naša spoločnosť závislá od elektrickej energie.
2,5*
Prvá tretina bola lepšia, potom som na mňa opäť padla zlá štylistika a v meste, kde bol boj s upírkou som to vzdala. Je vidno posun autora a príde mi, že mal aj celkom dobrý nápad, pre mňa však kniha nie je len o deji, ale aj o literárnom umení. Niektoré slová, ako keby boli používané v nie úplne sa hodiacich spojeniach. Vety boli často ťažkopádne napísané. Je možné, že u českého publika to má väčší úspech, lebo v podstate rozumejú, no úplne nepoznajú tunajšie slovné spojenia a štylistiku, takže im to tak nereže oči.
Tak isto ako pri iných samovydaných prvotinách mi aj tuto chýbalo akési remeslo písania, keď atmosféru pochopíme cez dej a nie vyslovene popisom. Nepotrebujem, aby mi autor napísal, že niekoho láska bola veľká a čistá. Ak mi ukáže scénu, kde rodina harmonický funguje a ľudia sa v nej na seba usmejú, tak uverím, že sú šťastní aj bez neprirodzených dialógov, ktoré mi chcú nanútiť, ako mám osoby vnímať.
Myslím, že najbližšie sa na autorovu tvorbu pozriem, keď bude o pár rokov písať inú sériu. Je mi to ľúto, lebo oba diely som vyhrala u neho v súťaži. Posúvam kamarátke na porovnanie, či som príliš náročná.
Štylistika je fakt nič moc a nesústredím sa kvôli nej na dej. Prológ, ktorý ma mal navnadiť, ma skôr odradil. Priveľa postáv, priveľa udalostí, kopec smrti, ale na ničom mi nezáležalo. Postavy sú ploché, autor skáče z jednej scény na druhú a ja si pamätám len, že "JA SOM OCHRANCA!" A veľa rôznych rás a vlkolaci. A to sa tam črtalo veľa zaujímavých nápadov. Knihu som vyhrala v súťaži u autora a je mi fakt ľúto, že nesplnila moje očakávania.
