Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Volám sa Valéria Scholtzová a na Fb a Insta ma môžete nájsť pod pseudonymom Knižný predátor. Čítam všetko možné, hlavne knihy, na ktoré som predtým nemala čas. YA ma veľmi nebaví, ale občas sa pozriem, čo je nové. Romantiku nečítam, resp. len veľmi zriedka.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Knihu som síce dočítala po funuse a to nielen tom prezidentskom, ale aj tom parlamentnom. Mala som pocit, že čítam o akomsi egoistickom, vzťahovačnom, pomstychtivom ... dieťati. Toto dieťa si svojím dupaním a vyhrážkami vycvičilo všetkých naokolo, aby mu vyhoveli, inak uvidia. A že teda niektorí aj naozaj uvideli. Raz pred pár rokmi si sa dotkol môjho vedierka? Tak ja ti teraz rozkopem celé pieskovisko! Najviac nevoľno mi bolo z ostatných sudcov a vyslovene pri opise, ako hulákal na ministerku Žitňanskú pred inými sudcami, ktorí sa za neho očividne hanbili, no aj tak sa jej nik nezastal. Jediné slová, ktoré potichu zazneli boli, "Veď viete, on je už raz taký." V tej časti som mala pocit, že celé súdnictvo trpelo (teraz je to už snáď lepšie) Štokholmským syndrómom.
Nevedela som, že čisto z pomstychtivosti, keď sa ho už aj Fico potreboval zbaviť, lebo mu kazil preferencie, oslobodil Harabinov senát pedofila, podvodníkov a mafiánov.
Nemôžeme akceptovať, aby boli na takých vysokých pozíciách ľudia, ktorí len hľadajú štrbinky v zákonoch a smejú sa celému národu do ksichtu. Prečo tam tak dlho musel byť človek, ktorého rozhodnutia boli neetické a podlé a jeho obhajoby stáli len na tom, ako si nepriznať chybu a zo všetkého pochybne vykľučkovať?
Páčili sa mi Trystanove časti. Lili som si veľmi neobľúbila. Na začiatku mi vadila aj slabá štylistika. Nie je prospešné používať vo vetách idúcich za sebou rovnaké slová na popis. Ja sa to pokúšam nerobiť ani len v recenziách, lebo potom text znie ako stredoškolský sloh. A ešte zase spomeniem, že ja si nevšímam preklepy a nebolo ich veľa, ale našli sa nejaké chýbajúce čiarky.
Pripomínalo mi to Súmrak, až na to, že tuto sú namiesto upírov draci.
Dialógy boli na mňa často naivné. Bavilo ma to až od časti, kde sú bratia skúšaní v jaskyni, ale to bude asi tým, že na mňa neplatí taká tá romantika, kedy žena začne strácať hlavu kvôli sexi nadprirodzenému (alebo inak vplyvnému) chlapovi. To je taký môj subjektívny problém, keďže hlavný dôraz je v knihe kladený práve na love story.
Knihu by som odporučila skôr ženám/dievčatám od 15, ktoré majú rady romantiku v spojení s nadprirodzenom a čo sa týka milovníkov fantasy, tak skôr začiatočníkom. Oproti iným prvotinám, čo som čítala, oceňujem plynulý dej, uspokojivý záver, drsné scény, snahu urobiť morálny presah. To sa týka rovnosti pohlaví, no aj iných morálnych ponaučení, ktoré by som však odporúčala nepoužívať tak okato v dialógoch, či myšlienkach. Sú to často veci, ktoré sa mi viac rátajú, ak na ne prídem sama na základe situácie, ktorá mi je ako čitateľovi ponúknutá v texte. Ku koncu knihy sa štýl a aj dej zlepšoval a myslím, že autorka má do budúcna potenciál.
Tak toto bolo prekvapivo dobré. Mám rada atmosféru postapo kníh, ktoré sa odohrávajú pod zemou. V tomto románe ľudia po nukleárnej vojne žijú v Hlboku, ktoré je rozdelené na úseky podľa toho, nakoľko vážení občania v nich bývajú. V určitých úsekoch prekvitá prostitúcia, výpalníctvo a nelegálne obchody. Ľudia nemajú ani poriadne byty, len akési kubikle s dverami, ktoré sú vytesané so skaly.
Do tohto upadajúceho prostredia príde mutant Gamini, ktorý tamojším tvrdí, že ich zlú situáciu nadobro vyrieši. Kniha je napísaná v prvej osobe z pohľadu pestovateľa z podradnejšieho úseku, ktorý hneď na začiatku zbalí babu a spolu to ťahajú celú knihu.
Napísané je to fakt dobre a nemala som pocit, že potrebujem nad každou druhou stránkou pretočiť oči, či už kvôli čudným rozhovorom postáv, nelogickému deju alebo slabej štylistike.
Hviezdičku sťahujem za to, že autor niekoľkokrát zopakoval tú istú vec za sebou, len inými slovami. Už keď človek použije metaforu, mal by nechať, nech ju čitateľ sám pochopí. Vysvetlenie sa žiada, iba ak čitateľ nepozná, z akých reálií vychádza. Nebolo tam toho veľa, resp. možno aj bolo, ale vyrušilo ma to asi len dva-tri razy. A teda záver mi prišiel príliš rýchly a jednoduchý. Navyše sa mi nepozdáva, že by sa kľúče od východu do rádioaktívneho prostredia povaľovali doma u toľkých ľudí.
Tohto autora budem určite sledovať a tešiť sa, čo nové vymyslí.
Inak ja chápem, že mutant Gamini nie je žiaden fešák, ale jeho ksicht na obálke ma od knihy strašne dlho odrádzal.
Niekedy to nefunguje, ak chce človek písať žánrovku mixnutú psychológiou, lebo nakoniec skončí pri obyčajnom živote, pričom celú sci-fi používa len ako kulisu. Tuto som však taký pocit nemala. Všetko fungovalo, nenašla som žiadne podivné dialógy, správanie postáv bolo podľa mňa uveriteľné. Celkom by ma zaujímalo, ako to so všetkými bolo ďalej. Veľmi ma bavilo čítať o cudzej planéte a jej obyvateľoch. Faber ich podľa mňa vymyslel dosť netradične (teda aspoň ja som ešte o takejto planéte a podobnom type mimozemšťanov nikdy nečítala). Hlavne, ja mám rada melóny a ak by po nich chutila voda aj tuto, vôbec by mi to nevadilo.
Silnou témou knihy je najmä odcudzenie sa dvoch ľudí, ktorí kvôli obrovskej vzdialenosti oboch planét nemôžu zdieľať svoje životy z bezprostrednej blízkosti, ako boli dlhé roky zvyknutí. Páčilo sa mi, ako Faber ukázal, že dopisovanie si nenahradí prítomnosť milovanej osoby. Bez schopnosti dokonalého opisu a možnosti za pár minút vysvetliť svoje slová z očí do očí, či telefonicky, totiž môže vzniknúť mnoho nedorozumení.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Hlavným motívom knihy je znásilnenie a to, aké má dopady na ženy. Zároveň je ságou jednej rodiny. Jej členov sledujeme na Slovensku a v Nemecku od druhej svetovej vojny až po súčasnosť. Vo svojej podstate to bolo dobre napísané, avšak na to, aké komplikované vzťahy autorka popisovala, boli rozuzlenia a zvraty príliš predvídateľné a jednotvárne. Nechcem zľahčovať tému, ale aj to, čo sa deje opisovaným ženám, je zakaždým rovnaké (znásilňovatelia sú zakaždým len vojaci). Na to, koľko utrpenia kniha popisovala, som mala z príbehu skôr pocit naivity a jednoduchého deja. Subjektívne sa mi páčili časti z histórie, časť v Bratislave v prítomnosti ma rušila. Na druhej strane oceňujem, že je ukázané, ako boli takéto ženy odjakživa vnímané. Ako príťaž a aj keď ony nemôžu ovplyvniť, čo sa stalo a zabrániť tomu, aj tak sa celá hanba a vina pripisuje iba im. Ako najlepšie terapeutky boli v knihe vykreslené ženy, ktoré to dokážu pochopiť a pomôcť aj bez zbytočných slov.
Musím povedať, že sa mi to veľmi páčilo. Páchateľa som neodhadla a dozvedela som sa ďalšie veci zo života Mareka Wolfa. Striedanie rozprávania v tretej osobe (Marek, súčastnosť) a prvej osobe (Liam, Marekov otec, minulosť) Kozmonovi vyšli veľmi dobre.
Postupom času však o sebe zisťujem, že ma skôr bavia obyčajné detektívky, ako mafiánske príbehy. Nemôže za to táto kniha, “chyba” bude niekde v prijímači. Vlk je napísaný veľmi dobre a z rôznych mafiánskych príbehov, ktoré som čítala, ma práveže držal asi najviac.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Zaujímavá kniha, ktorá ponúka vyčerpávajúci prehľad literárnych diel diktátorov počnúc Leninom. Okrem tých známych, ako sú Hitler, Stalin, Lenin, Mao, sa tu nachádzajú aj menej známi diktátori.
Prvá polovica knihy sa mi čítala ľahšie ako druhá, keďže sa v nej v dlhších kapitolách venuje známejším menám. V druhej časti som si musela robiť medzi jednotlivými osobami prestávky, aby sa mi nezliali dokopy.
Je zaujímavé, ako sa osud a život mnohých diktátorov na seba podobal. Cez detstvo, vzdelanie, až po samotné prebratie moci. A to nezávisle od krajiny, či náboženstva.
Asi najvýraznejšou myšlienkou, ktorú si z Pekelnej knižnice odnesiem je tá, že väčšina kníh bola nudná a zle napísaná. A to sa netýka len politických traktátov, ale aj beletrie, drámy a poézie. Často som sa už nudila aj ja a ľutovala autora, že to všetko prečítal.
Ďalší výrazný poznatkom pre mňa bolo, že každý diktátor používa strach a obviňovanie iných, aby presadil svoj režim. Najčastejšie sa vyskytovali nepriatelia ako Židia, či menšiny. No a samozrejme úpadok náboženstva, kultúry a rodiny. Teda okrem komunistov, tým asi náboženský úpadok a zmena kultúry vyhovovali.
Zaujímavý bol aj pohľad na rôzne kultúry, aj keď keby sme v rôznych výrokoch zakryli slová ako islam, či kresťanský, tak by vyzerali úplne rovnako.
Na knihe mi vadil nadradený humor autora. Je ľahké sa baviť na niečom, čo bolo, keď už je potom.
Takisto ma zarazila jeho neochvejná viera v to, že v Amerike by sa nemohol dostať k moci diktátor.
Záložkodeník v sebe skrýva 50 záložiek, ktoré sa dajú vyberať a zoraďovať, ako človek potrebuje. Počas čítania si môžem zapisovať rovno na záložku, na ktorej je miesto na názov knihy, dátum a aj priestor na krátke zhrnutie a hocičo, čo si chcem zapísať. Ďalšie plus je ekokoža a recyklovaný papier. A aj 15 rôznych dizajnov záložiek. Je úplne super hlavne na knižné série. Človek si môže zápisky zoraďovať v akom chce poradí. Mne ako tuhému čitateľovi by mal vydržať rok a potom si istotne zaobstarám ďalší. Veľmi by ma potešilo, keby vyrobili aj verziu s fantasy motívmi.
Ness si na seba ušil búdu, keď napísal Sedem minút. A teda tie neboli ani úplne jeho knihou. Je to úplne iné, ako všetko, čo napísal potom. Ja sa teda od Sedem minút odosobním a ostatné jeho knihy budem hodnotiť v osobitnej skupinke. Nečítala som veľa LGBT+ románov, iba ak Neviditeľné Besy, no tam som postavám neverila. V Najdlhšom dni mi všetko sadlo ako zadok na šerbeľ. Humor sedel, hádky sedeli, rodičia boli uveriteľní. A tá fantasy linka ma síce miatla, ale nemala som preto chuť hodiť knihu von oknom. Je pravda, že Besy rozoberajú iný časový úsek a inú krajinu, ale aj tak. A obálka je geniálna.
