Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Volám sa Valéria Scholtzová a na Fb a Insta ma môžete nájsť pod pseudonymom Knižný predátor. Čítam všetko možné, hlavne knihy, na ktoré som predtým nemala čas. YA ma veľmi nebaví, ale občas sa pozriem, čo je nové. Romantiku nečítam, resp. len veľmi zriedka.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Krásny jazyk, myšlienky a výborne opísané prostredie a atmosféra.
Varovanie pre milovníkov akcie a romantiky. Túto žiadnu nenájdete. Zároveň tam nie je veľké finále boja proti Bossovi, ako v každej YA dystópii, ani romantické kosodlžníky. Autorka sa skôr zameriava na priateľstvo, rodinu a ťažké rozhodnutia v živote.
Kniha Memory of Water je písaná v prvej osobe a rozprávačkou je šestnásťročná Noria, ktorá sa má stať prvou ženskou majsterkou čaju. Pred nami sa rozpletá osud dvoch priateliek, ktoré musia rýchlo dospieť v dystopickej budúcnosti, kde Európe vládne Čína a vojaci kontrolujú nelegálne čerpanie vody. Očarilo ma spojenie orientálneho so škandinávskym, pričom ale autorka pracuje s vyprahnutou horúcou krajinou namiesto tej chladnej a zasneženej, akú poznáme my teraz.
Mala som chuť zúčastniť sa s spolu s hlavnou hrdinkou a jej otcom na niektorom čajovom rituále.
Dej zdanlivo plynie pomaly, no v skutočnosti sa toho Norii, jej rodine a najlepšej priateľke stane veľa, pričom sa postupne odhalí nejedno tajomstvo.
Myslím, že som našla obľúbený žáner - klimatická fikcia. A sedí mi aj to, ako to píšu severanky (veľmi sa mi páčil aj Príbeh včiel od Maji Lunde).
Ak tam je niečo zle faktograficky, tak som si to nevšimla.
Šeptuchy boli super, atmosféra dediny, kde sa tradície stretávajú s moderným svetom. Hodnotné myšlienky. Kniha očarí najmä peknými vetami. Hviezdičku uberám za to, že tam nebol nejako rozvinutý dej, ktorý by ma ťahal dopredu. V podstate iba sledujeme kúsok zo života dvoch priateliek. Kniha pôsobí ako základ k niečomu väčšiemu. Ďalšia vec, ktorá sa mi nepáčila, boli fotky. Nie, že by sa mi nepáčili samotné obrázky, ale spôsob ich umiestnenia v knihe. Je škoda, že ostali len tak pohádzané na začiatku a na niektorých sa ani nedá rozoznať, čo tam je. Mohli byť radšej umiestnené priamo v texte knihy.
Také niečo mi chýbalo na odľahčenie. Jednoduchý príbeh bez do hĺbky rozobranej politiky a náboženstva. Hlavná hrdinka Rija mi bola sympatická, neviem však, či by jej v realite pomohli nadávky na privolanie kamarátky. Aspoň ja mám také, s ktorými sme si nikdy nevynadali.
Hlas draka ponúka priamočiaré rozprávkové dobrodružstvo a netradičné postavy. Ale stále je to fantasy. Knihy od Soyky sú moje guilty pleasure
Písmo na titulke má veľmi neoslovilo, inak je však kniha graficky veľmi pekná, hlavne ma potešili obrázky priamo v knihe. Oceňujem dračie šupiny na vnútornej strane obálky. A ďakujem za záložku s mátohou.
Popri čítaní som si listovala v knihe od Anne Stokes, ktorá vytvára fantasy obrázky.
Krátka, pravdivá a milá rozprávková kniha od Kiplinga. Presne popisuje povahu vzťahu medzi mačkou a človekom.
Ale dám jej 5 hviezd. Už len preto, že je to prvá kniha, ktorú sa mi z tejto edície naozaj dobre čítala. Ale nie..nebudem povrchná. Tá kniha mala pre mňa všetko. Dej, ktorý sa posúval dopredu, hoci sa tak dialo vďaka Mihalyovej minulosti. Magický realizmus. Inteligentne humorné scény a kopa myšlienok, ktoré som si značila až sa z knihy stala hŕba samolepiacich papierikov. A navyše sa tam chvíľočku zaoberá Keatsom, pričom paralelne čítam aj Pád Hyperiona, ktoré je síce sci-fi, ale hlavnou postavou je vtelenie Keatsa, takže to pekne nahralo na nôtu osudovosti, ktorá vanie oboma týmito knihami.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Knihu mám celú onálepkovanú (aspoň prvú časť). Štylistika, metafory, prirovnania, myšlienky. Všetko super a v tomto smere asi patrí k tým kvalitným slovenským knihám.
Avšak prišlo mi, že to nejako ostalo v tejto rovine balastu, ktorý normálne podopiera príbeh, či dej. Mala som z knihy presne taký pocit, ako z jej anotácie (však ste aj vy hneď po jej prečítaní zabudli, o čom má kniha byť?)
Anotácia to tak zaobalí a zložitými slovami povie, že nefunkčné vzťahy.
Akože áno, aj tie tam boli, ale hlavne tam bola Paula trpiaca duševnou chorobou (asi paranoja a ešte niečo).
A že výpoveď doby?
Neviem. Veď keď som duševne chorá v tejto dobe, tak asi je pravdepodobné, že sa môj stav bude mať ako prejaviť cez čudné príspevky na sociálnych sieťach (hlavne, ak Paula robila v marketingu a bol to jej každodenný život).
Postava Spisovateľa mi nevadila, skôr ma tešilo, že Paula ho popravde nazvala hovädo a tlčhuba.
Čakala som, že keď kniha nemá nejaký silný dej, tak ma odpáli záver, no nedostala som žiadne odpovede. Tak to nechám tak, ako to bolo. Paula proste napísala sci-fi knihu, ktorá je psycho a nevysvetlená, asi podľa vzoru jej duševného stavu.
Moje teórie ku knihe, ktoré sa mi nepotvrdili:
Vanda a Paula sú jedna postava
Paula si vo svojom stave predstavuje Spisovateľa, v skutočnosti je to jej muž. Jeho vnútornú túžbu byť spisovateľom sledujeme len cez to, keď tak vníma sám seba, alebo keď po tejto jeho stránke túži Paula.
Ak je druhá časť naozaj budúcnosť, nemám žiadne teórie, čo je čo. Možno, že všetci snívajú, alebo si dávajú nejakú čudnú terapiu.
Viacerí druhú časť prirovnávajú k Black Mirror. To je celkom mylné a aj trochu unavujúce hocičo pojednávajúce o blízkej budúcnosti označovať ako podobné Black Mirror. Totiž ten seriál má pekne prepracované diely a každý jeden má dobre pochopiteľnú pointu a posolstvo. Druhá časť Som Paula nemá podľa mňa posolstvo ani rozuzlenie.
Autor podľa mňa vie písať, ale nevie vymyslieť pútavý príbeh. A podľa niektorých myšlienok v knihe možno ani nechce.
Ešte taká úvaha. Niekde som čítala, že je hriech písať o tom, ako chcem písať. Na Slovensku je to zjavne naopak. Marí sa mi, že aj Poviedku raz vyhrala taká, kde chalan ide čosi kúpiť do železiarstva a rozmýšľa o svojej poviedke.
Dalo by sa povedať, že som feministka, aj keď som nikdy neštudovala žiadne feministické texty. Toto je moja prvá kniha na takúto tému a čo iné by som mala povedať, ako že s ňou súhlasím. Len tá esej o Virginii Woolfovej mi tam nejako nesedela. Inak je to celkom desivé čítanie a nie veľmi humorné, ako spomína anotácia.
Výtvarné umenie Shauna Tana mi pripomína hru Dixit. Prekrásne snivé obrazy, ku ktorým si každý môže domyslieť príbeh podľa seba. Kniha sa nesie vo zvieracom duchu a krátkymi absurdnými poviedkami poúča o pominuteľnosti svetských statkov a ľudskej malichernosti.
