Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Volám sa Valéria Scholtzová a na Fb a Insta ma môžete nájsť pod pseudonymom Knižný predátor. Čítam všetko možné, hlavne knihy, na ktoré som predtým nemala čas. YA ma veľmi nebaví, ale občas sa pozriem, čo je nové. Romantiku nečítam, resp. len veľmi zriedka.
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
S dvanastrocnou Barou nema problem nik, len mama. A ked ma problem mama, ma ho s nou aj otec. A tak klasicky ho ide "vyriesit" rucne-strucne. Ked tam mama nie je, otec problem nema. A mozno ma, ale uplne iny. Inak je kniha krasnym prikladom toho, ze ked rodic jedno dieta iba vychvaluje a druhe iba zhadzuje, vytvori medzi nimi priepast. Jedna je Bara a druha Katuska.
Popri citani som si spomenula na komentare k tomu, ze sa deti nesmu bit: "Nam narezali par na zadok, ale hned sme posluchali!"
No hej. A mozno aj preto mame taku kulturu, aku mame a sme tam, kde sme. Narody plne pokazenych ludi. Tuto su pokazeni obaja rodicia, aj ked do isteho momentu si clovek povie mozno len: "No a? Tak to je aj inde." A zase rozmyslam nad tym, ze ako vychovat ludi, aby boli dobrymi a zodpovednymi ludmi, aj ked doma mali iny vzor. Nik podla mna nevie sam od seba, ako byt dobrym clovekom. Musi mat niekde vzor.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Druhý diel série Žatva smrti sa vo veľkej miere zameriava na Nimbus, jeho pôvod a vnútorné procesy. Pokiaľ sme v jednotke čítali úryvky z denníkov koscov, teraz sa dostávame do intímnych útrob softvéru. Jeho tón je veľmi mierny a láskavý, nedokážeme a ani nemáme ho za čo odsudzovať. O to viac nás spolu s ním trápi vyčíňanie koscov nového rádu a ich pohŕdanie ľudskou dôstojnosťou. Aby mohol svoju úlohu vykonávať spoľahlivo, napája sa Nimbus na mikrofóny a kamery pozapájané na každom kroku. V niektorých častiach sveta však experimentuje a ponecháva ľuďom súkromie domova. Miestami ale dej privádza čitateľa k myšlienkam, že by bolo možno lepšie, keby program predsa len nemal hluché miesta.
Citra na konci prvého dielu získa postavenie kosca a spolu s ním aj povinnosť skosiť Rowana. Stihne mu však veľmi netradičným spôsobom udeliť ročnú imunitu, čím mu poskytne priestor na vykonanie pomsty. Po veľkom požiari, v ktorom zmiznú telá koscov nového rádu, ostane na Goddardovom prsteni povolenie pre Rowana kosiť. Hoci si mnohí kosci po Goddardovej smrti vydýchli, postoje schvaľujúce kosenie bez limitov sa začínajú objavovať aj inde vo svete. Rowan sa prezlečie do zakázaného čierneho rúcha a prehľadávaním Nimbovho submozgu si vyberá svoje obete z radov koscov. Tak sa zrodí kosec Lucifer. Všetci úplatní, nemilosrdní a zaujatí nositelia smrti sa musia mať na pozore. Pomstiteľ ich telá nemilosrdne páli, aby sa nedali znovu oživiť. Spoločenstvo ho nedokáže vypátrať a Nimbus mu v tom nevie pomôcť, keďže Lucifer spĺňa logické pravidlá na to, aby ho považoval za kosca. Napriek všetkej snahe sa v predošlej časti Goddardovi nepodarilo Rowana zlomiť, práve naopak, vyvolal v ňom silný hnev a odpor voči nemorálnym hromadným jatkám. No aj keď si myslí, že ho nemajú ako zastaviť, nájde sa niekto, kto na pomstu využije jeho najbližších.
Citra, ktorej kosecké meno znie Anastázia Romanovova, pod vedením Curieovej vymyslí svoj vlastný systém kosenia. Dáva pritom obetiam mesiac času na to, aby si dali do poriadku život a rozlúčili sa s rodinou. Pohoršuje tým tak tradičných ako aj nových koscov. Svojimi silnými postojmi však priťahuje najmä mladých kolegov a spolu s Curieovou tvoria silnú dvojicu. Ich spôsob života ostro kontrastuje s prepychovými rúchami vykladanými drahými kameňmi, akými dav ohuroval Goddard a jeho spoločníci. Shusterman v tejto časti celkovo viacej pracuje s morálnymi otázkami ohľadom smrti, pričom si jednotliví kosci svoje konkrétne spôsoby neustále zdôvodňujú tým, ako ľudia umierali kedysi v starom svete.
Samotný Nimbus môže na niekoho pôsobiť znepokojivo, na iného upokojujúco. Aj napriek tomu, že ho stvorili ľudia, pôsobí ako všemohúci a vševidiaci Boh, ktorý všetko chráni a udržuje v rajskom poriadku. Časom však tento pocit opadá a my vidíme aj jeho slabiny. Čím ďalej, tým viac niektoré úvahy a udalosti pôsobia až mysticky, čo však nie je na škodu, len to textu pridáva ďalšiu rovinu. Shusterman cez postavu Nimbovho agenta Greysona čitateľom priblíži vzťah umelej inteligencie a rôznych vrstiev ľudstva. Zoznámime sa tak s prostredím, v ktorom sa pohybujú podivíni, a dostaneme aj viac filozofie od Nimba a tónistov, čo svet Žatvy smrti len obohatí a pridá mu na živote.
Kniha sa číta veľmi dobre a dej rýchlo odsýpa. Akcia sa strieda s pomalšími časťami budujúcimi postavy, avšak čitateľ zažije aj klasický neduh vstávania z mŕtvych. Môže to znieť ako zvláštna výčitka knihe, ktorá je vlastne celá o oživovaní, no práve tu by sa nemalo so smrťou narábať benevolentne. Naozaj by bolo sympatickejšie, keby aspoň jedna mŕtvola ostala mŕtvolou alebo sa ňou vôbec nestala. Hlavné postavy sa snažia udržať si aj napriek všetkým pokusom a vplyvom vysoké morálne štandardy a bude zaujímavé sledovať, aké prekážky im Neal Shusterman pripraví v pokračovaní.
Hodnotenie: 95 %
Fúha. Ďalšia kniha, ktorej sa podarilo ťať do živého, aj keď netlačí na city prehnanými prifarbenými opismi. Autorka pracuje s motívom charity a ukazuje ľudí, ktorí sa pre ňu z rôznych dôvodov rozhodnú (publicita, Boh mi to vráti na deťoch). Zarezonoval najmä pohľad kresťanského politika a manželky, ktorí starenku Ľudmilu považujú iba za niekoho, kto zneužil ich pohostinnosť. A aj myšlienka toho, že v kadejakých zariadeniach sú ľudia so srdcervúcimi príbehmi, no nik o nich nerobí reportáže.
Úplne som si živo predstavovala, ako to hlavná postava hrá. Trochu som sa bála štýlu, keďže jej vystúpenie sledujeme na pódiu očami jej ex, no kniha nemá veľa strán, a tak ma to nestihlo utrápiť. Žena na pódiu stihne zrekapitulovať celý svoj život, pričom sa snaží zistiť, či môžeme o sebe vyhlásiť, že sa rozhodujeme na základe slobodnej vôle.
A aj tak si nie som istá, kto bol v skutočnosti hlavnou postavou.
Takéto niečo na Slovensku chýbalo. Jedine prvá poviedka sa mi čítala ťažšie kvôli zmenám pohľadu, inak šicko v poradku. Bolo to LGBT+, ale nenásilné. Jednoducho obyčajné príbehy zo života, len z iného pohľadu. A nie len to. Autorka pracuje aj so vzťahmi po štyridsiatke, asexualitou, jednoducho všetkým možným, čo príde ľuďom podivné. Podáva to tak, že na človeka dýchne atmosféra Slovenska. Nie však v zlom, iba obyčajne. A predsa bolo v každej poviedke niečo silné. Autorka však nevytvára umelú depku a nehrá na city. Všetko dokáže podať cez konanie postáv.
Toto bol asi prvý prúd vedomia, ktorý som si užila. Veronika Šikulová sa s nami delí o svoje vnútro a spomína na vzťahy vo svojej rodine. Vracia sa hlavne k otcovi Vincentovi, známemu spisovateľovi. Najviac ma do vývrtky dostala spomienka na manžela, ktorý nebol schopný pomôcť žene, keď chorá ležala v posteli. Aj tá sestra má vytočila, keď jej na dôvažok vynadala. Páčilo sa mi použitie nárečia, z celého textu dýcha Dubové a Modra.
Vravím si, že pekný chrobák na obálke, už som pár rokov po výške, tak by som si oživila spomienky na biológiu. Sú tam samozrejme aj veci, ktoré sa človek dozvie na strednej, či na výške, ale obohatené o rôzne historky. Každú chvíľu som niekomu posielala odfotené pasáže. Výborná kniha, pretože nie je len o hmyze, ale o prírode ako takej. Autorka poukazuje na to, ako sú všetky organizmy medzi sebou prepletené.
EDIT: dostala som otazku, ci su tam obrazky. Iba par ciernobielych. Autorka vsak pise profesionalne a konkretne druhy pomenuva aj latinsky. Ak vsak chcete vidiet, ako vyzeraju, treba googlit.
Podľa mňa bol tento príbeh pekný a čarovný, no nesedela mi forma, akou bol podaný. Knihu hodnotím z môjho dospelého pohľadu, netuším, ako by sa páčila deťom.
Autorka dokázala ponúknuť nádherné obrazy a myšlienky. Páčilo sa mi, ako poukazovala na dvojité myslenie u ľudí, ktorí sa niekedy vedome tvária, že o niečom nevedia, lebo sa vnútorne nedokážu stotožniť so skutočnosťou. A na druhú stranu bolo podľa mňa to zatajovanie pravdy elementom, z ktorého sa dalo vyťažiť viac.
Príbeh je čiastočne rozprávkový a z veľkej časti poeticky magický.
Čo mi kazilo dojem? Neustále opakovanie slov a viet. Vety typu, akým slovom skončím jednu, takým začnem druhú.
Tak isto pri takýchto knihách čakám napätie a tajomstvo, no keďže tento príbeh je súbežne rozprávaný všetkými možnými postavami, žiadne tajomstvo tu nie je a čitateľ len čaká, ako sa Luna dozvie všetko, čo on vie už od prvých strán. Častokrát sa mi stalo, že mi len oči behali po texte a po strane som si uvedomila, že som vôbec nevnímala, o čom sa tam píše (čítala som po anglicky, ale to nebude problém, lebo súbežne v tom jazyku čítam ešte jednu knihu a tam sa mi to nestáva). Na štýl, akým to bolo napísané, to bolo pridlhé.
Niekto by sa mohol hádať, že tam predsa tajomstvo bolo, ale ja som to vnímala len ako rozuzlenie vedľajšej postavy. A boli tam vôbec vedľajšie postavy? Alebo jedna hlavná?
Na obálke je prirovnanie k HP, čo však podľa mňa nesedí. Atmosférou mi to pripomínalo skôr trilógiu Bartimaeus.
Už dlho som si chcela prečítať nejakú klasickú detektívku bez deprimovaného vyšetrovateľa, ktorý len stojí v daždi a fajčí jednu od druhej. A tuto som dostala presne niečo také. Bolo to vtipné, svižné, plné duchov a tajomných bytostí.
Popri pátraní po nebezpečnom sériovom vrahovi zo záhrobia musí hlavný hrdina Peter Grant spolu so svojím čarodejníckym majstrom Nightingalom zmieriť Otca a Matku Temže. Peter svoje magické schopnosti objavil iba na začiatku tohto prípadu objavil, a tak sa musí rýchlo učiť.
