Rena Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Na IG ma nájdete ako @mojkniznysvet ;)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Rena 
Môj wishlist Moje aktivity
“… žijeme ako ťažné kone a kvalita nášho života sa stráca.”
*
Kto by to nepoznal. Ráno vstať, ísť do práce, cez deň vybaviť tisíc vecí, vyzdvihnúť deti zo školy, krúžky, domácnosť a večer si líhame do postele k niekomu, komu sotva rozumieme, koho už takmer nespoznávame.
K partnerovi, manželovi, pred x rokmi spriaznenej duši…
*
Rutina, odcudzenie, nuda, absentujúca empatia, rezignácia… Zavítali i k nám, medzi štyri steny nášho bytu, usídlili sa v obývačke na gauči, každý večer si líhali medzi nás do postele. A čo bolo najhoršie, nikto zo zúčastnených, teda nás dvoch - manžel a ani ja, sme si to roky nechceli pripustiť.
*
“Rezignácia nastupuje vtedy, keď dlhodobo necháme vznikajúce problémy neriešené a iba ich zúfalo prežívame.”
*
Medzičasom sme prešli už celkom slušný kus cesty, poopravovali sme čo sa dalo a v mnohých ohľadoch nám bola nápomocná aj táto kniha: UMENIE BLÍZKOSTI.
Čítali sme ju obaja. Obaja sme si z nej veľa odniesli (snáď stovka použitých lepiek hovorí sama za seba), prisvojili, pretavili do nášho každodenného života.
Malá, milá a poetická kniha o prírode, jej neskrotnej sile a divokosti, o kopcoch a údoliach v Strážovských vrchoch a Malej Fatre, o vlkoch, rysoch, jeleňoch a nás - ľuďoch.
V Denníkoch domorodcov spoznávame Sveťa, takzvaného “posledného mohykána”, ktorý bojuje za vlky, rysy a iné lesné zvieratá, bojuje proti zberatelom trofejí - poľovníkom. Na ceste divočinou mu robí spoločnosť Naďa a občas jej dcéra.
Denníky domorodcov poukazujú na rôzne ekologické problémy, ktorých pôvodcom sme my, ľudia - častokrát bezohľadní mamonári, bez hlbšieho vnímania celku, bez vízie budúcnosti…
-
“Všetko, čo nás učili, bolo falošné. Zem musí byť slobodná, ak ľudstvo nechce úplne zošalieť.
Len v najhlbšej divočine sa môžeš stať plne človekom. Rozkvitnúť, vzlietnuť, zapustiť korene. Prúdi ti v žilách.
Noc aj deň majú nadelené rovnako.
Nikdy nás nedostanú. Počúvaj.
Vzdor. Láska. Odvaha. Prosté bytie. Dobrosrdečnosť a súcit.
Sme kmeň divochov.
Pred nami sú táboriská. Svieže rána. Domov je tam, kde sa prikrývaš hviezdami.”
“Dá se skutečně láskou omluvit cokoli?”
-
Pošťákova snoubenka patrí k tým smutno-krásnym príbehom, ktorých sú tisíce, pripomína vám stovky iných a predsa sa od ostatných líši v mnohých aspektoch.
-
Pošťákova snoubenka začína tam, kde končí Podivuhodný život osamelého pošťáka, vracia čitateľom postavy z prvej časti románu a dovoľuje im druhýkrát vstúpiť do sveta lyrickej prózy, japonských haiku…
Tanja je mladá servírka, ktorá sa už v prvej časti zaľúbila do Biloda a Pošťákova snoubenka je príbeh vyrozprávaný z jej pohľadu. Autor sa však neobmedzuje iba na udalosti z prvej knihy, rozvíja ich ďalej, občas zachádza do krajnosti, či ešte kúsok ďalej. Niektoré momenty sa môžu zdať pritiahnuté za vlasy, ale povedzme si na rovinu - nebýva niekedy láska sebecká ba až šialená?
V druhej časti tejto duológie sa haiku nachádza už v menšej miere ako v prvej časti, napriek tomu majú silnú výpovednú hodnotu. Hlavne záverečné haiku uchváti čitateľa svojou ponurosťou a nezvrátiteľnou jasnozrivosťou. A hoci by som pre tentokrát dopriala hlavným postavám happy end v americkom štýle, autor mal s nimi iné úmysly…
-
“Kolu šťasteny
které se věčne točí
nelze uniknout
Vířící jako voda
když potká kámen
čas jde ve smyčkách”
Gothikana sľubuje príbeh o tajomnej, morbídnej, strašidelnej a hlbokej láske, ktorá prekvitá na tých najnepravdepodobnejších miestach. Človek by si myslel, že je to kniha ako stvorená na obdobie Helloweenu: temná atmosféra, záhadne miznúci ľudia a študenti páchajúci nezmyselné samovraždy a do toho temný Vad Deverell, ktorý vyzerá ako zosobnenie dievčenských tajných snov.
Tu však prichádza moje ale…
Strašidelný faktor 10% vs. červená knižnica 90%.
Óóóó môj bože.
Ak už kniha dostane nálepku NA resp. pre dospelých, tak očakávam, že obsah ponúkne aj niečo viac ako len (vopred sa ospravedlňujem za neprístojný slovník) šukačku od začiatku po koniec! Autorka urobila z knihy brak typu Harlequin!
-
„Drž se ode mě dál, malá vráno," utrousil a bezmála ji svlékal pohledem. „Můžeš si myslet, že jsi siréna, která vábí námořníky do záhuby... ale já nejsem žádný obyčejný plavec. Jsem krvežíznivý pirát a ze všech sil se snažím tvé písni odolat. Pokud přistanu u tvého ostrova, nemilosrdně ho vyplením a připravím tě o vše, na čem ti záleží. Dobře se rozmysli, než se na mě znovu dlouze zadíváš."
-
Toto je jeden monológ z mnohých, kde sa Vad Deverell prezentuje ako nafúkaný alfa samec a pri ktorých ma obchádzala ľahká nevoľnosť. Do toho som sa musela pousmiať nad autorkinou nedôslednosťou - v kapitole č. 11 Vad tvrdí že je zdravý a podstúpil vazektómiu a o pár strán ďalej Vad naplnil Corvine ústa až po okraj svojim semenom!
*
Čo chválim je prepracovaná obálka a oriezka CZ verzie, ktorej dcéra dala prednosť pred SK verziou. Čo ma však celkom nemilo “prekvapilo” bol český preklad univerzity - “Nikdyvíce”! Asi nikdy nepochopím túto obsesiu a snahu českých prekladateľov prekladať akékoľvek názvy, či už zmysluplné alebo aj úplne nezmyselné do češtiny. Kniha by bola celkom fajn, keby autorka viac vybudovala temnú atmosféru, ktorá sa v knihe nachádzala len ako chabá kulisa a viac popracovala na mysterióznych prvkoch, ktoré mali svoj pôvod v histórii hradu. Myšlienka bola skvelá, len ako som už spomínala vyššie, tak príliš veľa sexuálnych scén knihu vážnym spôsobom degradovalo na úroveň brakovej literatúry.
Ako pozitívum vnímam rozuzlenie príbehu, ktoré som nečakala a kladne prekvapilo.
Necelé tri mesiace dozadu som od Fitziho čítala Pozvánku - vtedy ma jeho krkolomné zvraty neveľmi nadchli, ale odfajkla som si to ako oddychovku, ktorá sa číta takmer sama a ak čitateľ nemá potrebu vŕtať sa v deji ako v pohánkovej kaši, tak si príbeh relatívne aj užije.
Nuž a inak to nie je ani pri Darčeku, kde sa dej vyvíja sľubne.
Milan Berg stojac na semafore zahliadne vystrašené dievča v aute. Všetko nasvedčuje tomu, že sa jedná o únos. Avšak Milan nie je schopný si prečítať volanie o pomoc, ktoré dievčina pritláča na okno auta. Milan je totiž analfabet…
A v tomto bode začína šialený boj s časom a o život neznámeho dievčaťa. Fitzek buduje príbeh, kameň po kameni stavia, tvorí, ťahá múry veže. Táto sa však čoraz viac podobá tej šikmej veži v Pise, kde hrozí, že sa každú chvíľu zrúti. Nuž a inak to nie je ani s príbehom. Keď si poviete, že už teraz to musí prísť, že rozuzlenie trileru je na dosah ruky, tak autor nechá vežu spadnúť, vystavaný príbeh rozdrví na prach a kocky hodí znovu… To čo bolo biele je odrazu čierne a čo bolo čierne je odrazu šedé. Cca 50 strán pred koncom som sa cítila ako Alenka v ríši divov a nestíhala som oči otvárať. Všetko bolo inak. Len neviem či to bolo aj dobre.
S Fitzekom mám taký ten “love-hate relationship” - každú knihu začínam čítať s nadšením, ale v poslednej dobe sa mi stále zriedkavejšie stáva, že ju s rovnakým nadšením aj dočítam. Občas mám pocit, že Herr Fitzek má potrebu tromfnúť sám seba a v snahe ohúriť čitateľa zachádza do takej kombinatoriky, že aj matematickí savanti by sa zapotili pri jeho knižných zvratoch.
Ale aj napriek tomu, že pri každej ďalšej Fitzekovej knihe krútim hlavou ako sova a obočie mám permanentne vystrelené až pri korienkoch vlasov, tak aj napriek tomuto opätovne siaham po jeho knihách. Sú oddychom, aj keď teda čím ďalej uletenejším.
