Rena Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Na IG ma nájdete ako @mojkniznysvet ;)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Rena 
Môj wishlist Moje aktivity
Hmmmm… - to bola prvá reakcia po dočítaní knihy.
Na úteku je celkom fajn letná oddychovka, kde netreba zachraňovať svet pred ekologickou katastrofou ani utekať pred sériovým vrahom - tzn., kniha sa číta ľahko a ani mozog neunavíte, max. tak oči, lebo knihu neodlepíte z rúk.
Zápletka jednoduchá ON chce ju a potom ONA jeho a potom ONA zase nie - jednoducho ženská na zabitie! V závere knihy by som jej strelila jednu výchovnú. Inak reč je o Júlii, mladej babe, trochu uletenej ale napriek všetkým chybám sympatickej. No a ten povestný alfasamec ON (málovravný a keď prehovorí tak uhundraný) je Adam alias VLK.
Dej sa odohráva v motorkárskom prostredí, ktoré autorka vykreslila celkom verne - neviem koľko percent je pravda a v akej miere autorka popustila uzdu spisovateľskej fantázii, ale členenie a i ostatné klubové pravidlá pôsobia hodnoverne.
Okrem hlavných postáv, Júlie a Adama, sa v príbehu pohybuje ešte zopár dôležitých i menej dôležitých, zato významných postáv. Jednou z nosných postáv je Betka, nebudem bližšie špecifikovať kvôli možným spoilerom, ale je to baba, ktorú je fajn mať za kamošku v časoch depky - určite vás nenechá sa utápať v sebaľútosti. V tých ostatných ohľadoch vie byť dosť, povedzme že, vyčerpávajúca.
Veľmi sympatický mi bol Lukáš - podrezaný jazyk, srdce na dlani. Fajn chalanisko. S Betkou by si sadli.
Babka… Aaach to bolo teda číslo! S tou by sa človek fakt nenudil! A tie jej hlášky!
*
„Si iná. Dospela si."
„Čo to znamená?"
Roztopašne mykne plecami. „Môžeš voliť, súložiť a šoférovať."
„To je poradie dôležitosti?"
„Samozrejme, vlasť by mala vždy zvíťaziť nad penisom."
*
Takže summa summarum - príbeh ok, postavy celkom ok, záver… Ešteže má kniha pokračovanie (Na love), lebo by som knihu za taký záver praštila o stenu - teda aj keď kniha za to nemôže.
Život sa mi nezmenil, ale niektoré tie úvahy naozaj stáli zato - niekedy pobavili, niekedy nastavili zrkadlo a niekedy ma prinútili zamyslieť sa a zriedkavo som si povedala, že takto určite nie.
Knihu môžete prečítať ako jednohubku počas jedného upršaného popoludnia, alebo si ju môžete dávkovať a ešte pritom ušetriť za návštevu psychológa.
Text je graficky prehľadne členený - na ľavej strane sa nachádza vždy nejaký výrok (s ktorým sa buď stotožníte alebo aj nie) a vpravo je vysvetlenie, resp. doplnenie tvrdenia z ľavej strany.
Medzi moje TOP výroky patria:
1. “Dnešok nie je jednoduchý a zajtrajšok bude ešte náročnejší. Ale pozajtra bude všetko úžasné.”
2. “Úprimnosťou prichádzate len o ľudí, ktorí si vás nezaslúžia.”
3. “Občas sa vám dobré veci vyhýbajú preto, lebo vy sami ste niečím skvelým, čo má postretnúť iných ľudí.”
4. “Ľudia nechápu, aká stresujúca je snaha vysvetliť, čo sa vám odohráva v hlave, keď to neviete pochopiť ani vy sami.”
5. “Netrápte sa, že vás ľudia za chrbtom ohovárajú - sú tam, kde majú byť. Za vami!”
A aká bude vaša TOP päťka?
Obálka je celkom crazy a taký je v podstate aj celý príbeh. Zaujimavý koncept - kombinácia vraždiacich “psychopatov” a milostného románika ma zaujal a teda som sa pustila do čítania.
Nuž a napriek vštkým úletom som sa bavila!
Síce ku koncu som si neodpustila a trochu som si pofrflala - veď však prečo by Rowan nebol zase výkonnejší ako chovný žrebec v národnom žrebčíne v Topoľčiankach, ale hold, taká je doba a asi sa to teraz tak píše…
Ale modus operandi akým títo dvaja experti “kuchali” svoje obete ma bavil (dúfam, že ešte nehľadáte číslo na psychiatra, aby ste mu dali tajný tip - mimo knižného sveta som celkom normálna, fakticky!).
Asi najviac som si užila príbeh s Thorstenom Harrisom (ešte teraz sa uchechtávam) a Harvey Mead, “chudák”, tiež nemal ľahkú smrť (hoci tu som šípila ako ho pošlú na onen svet).
Vážení, ak máte radi aké-také nechutnosti a nevadí vám ani romantická linka, alebo aj v opačnom poradí: máte radi lovestorky a nevadia vám nechutnosti, tak si toto dajte - hoc aj na večeru!
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Profesor Baumgartner starne. Stratil svoju životnú lásku Annu a je osamelý. Spoločnosť mu robia spomienky, ktoré prelínajú osobné momenty, vtipné a citlivé scény zo súčasnosti.
“Baumgartner stále cíti, stále miluje, zmyselne túži, chce žiť, ale najvnútornejšia časť z neho je mŕtva. Desať rokov je mu to jasné a desať rokov robí všetko, čo je v jeho silách, aby to nevedel.”
-
“Žiť znamená cítiť bolesť, povedal si, a žiť v strachu z bolesti znamená odmietať život.”
Po rokoch samoty nájde novú spriaznenú dušu - Judith a život zase začína mať zmysel. Avšak keď sa konečne rozhodne ju požiadať o ruku a ona odmietne, tak sa pre Baumgartnera zrúti svet ako domček z karát.
Až potiaľto sa mi kniha čítala výborne a stránky sa obracali takmer samé. Potom som začala mať pocit, akoby autor stratil niť svojho písania a do príbehu začali vstupovať rôzne postavy z minulosti, či už príbuzní, alebo príbuzní už spomenutých príbuzných… Jednoducho tu bolo zrazu toľko postáv a dejových liniek, že som začala strácať prehľad kto s kým a prečo.
V závere sa čitateľ a aj samotná hlavná postava, Baumgartner, zoznamuje s Beatrix Coenovou a život, ako inak, opäť začína mať zmysel…
“Človek nemá život, ak nie je spojený s inými, no keď má šťastie, že je hlboko spojený s druhým človekom, taký spojený, až ten druhý človek je rovnako dôležitý ako on, potom sa život stáva viac než možným, stáva sa dobrým.”
Koniec knihy ma prekvapil - tak trochu som čakala happy end, ale… Ak by autor žil, tak by som dúfala v pokračovanie, ale keďže autor minulý rok zomrel, tak sa budem musieť uspokojiť s otvoreným koncom.
Autor pracuje zaujímavým spôsobom s jazykom - chýbajú tu interpunkčné znamienka na označenie priamej reči. Teda, komu chýbajú!? Mne zo začiatku veru áno, ale po chvíli som si zvykla a už som to ani neriešila, len na prvý pohľad sa text zdá o čosi hutnejší. Zaujali ma ale Austerove opisy postáv. Azda najmarkantnejší bol opis samotného Baumgartnerovho otca:
“…vyzeral ako obyčajný kúsok ľudského mäsa, muž s ovisnutým bruchom a sivou tvárou, možno nižšie postavený úradník, pracovník banky alebo nejaký kancelársky zamestnanec, ničím zaujímavý typ tesne pred štyridsiatkou alebo krátko po nej, ale už zomletý prácou, životom alebo svetom a bez nádeje, že by sa niekedy znovu postavil na nohy.”
Po (zatiaľ) tetralógii Katja prichádza Natali s niečim novým. Podaj mi ruku, keď sa topím je románom z úplne iného súdka ako sme si pri fantasy Katja zvykli a pravdu povediac, toto ma chytilo ešte o čosi viac.
*
Príbeh sa spočiatku javí ako ľahká lovestorka, ale postupne sa dej mení na psychologickú drámu a prerastá až do trileru. Ku koncu knihy som sedela doslova priklincovaná o sedačku a temer som nedýchala od napätia. S kľudom môžem povedať, že touto knihou sa Natali teleportovala rovno na slovenské spisovateľské i čitateľské výslnie a myslím si, že kniha bude mať obrovský úspech nielen u mladých čitateľov.
*
A o čom to teda vlastne je? V prvom rade o láske. Nájdeme ju tu v mnohých podobách - od sebalásky, cez lásku k svojmu dieťaťu a samozrejme nesmie chýbať láska medzi mužom a ženou.
Priateľstvo - je niečo viac ako priateľstvo medzi dvoma ženami? Každá z nás vie a určite mi to aj potvrdí, že neexistuje nič lepšie ako sa môcť zdôveriť s kadejakými starosťami najlepšej kamoške - a také priateľstvo nechýba ani v tejto knihe.
Podaj mi ruku, keď sa topím je o dávaní druhých šancí, niekedy aj tretích, štvrtých a ešte nespočetne mnohých… Nie vždy je to však pre dobro veci. Čo mňa ale zasiahlo najviac bola téma domáceho násilia. Vieme že sa to deje, možno aj tušíme, že takáto obeť sa pohybuje v našom okolí, a? Kto z nás by nabral odvahu podať pomocnú ruku? Kto by nebol ako ten povestný pštros a nepichol radšej hlavu do piesku?
*
“Vzťah ale nemá byť obchodná dohoda."… „Sú chvíle, keď musí, lebo nie vždy bývajú emócie v prospech veci."
*
Podaj mi ruku, keď sa topím je kniha plná silných ženských hrdiniek: Saša, Laura, Sima. Každá je iná, každá má svoj život, starosti… Každá z nich je niečim výnimočná. Môžete s nimi súhlasiť a častokrát i nie, ale každá hrá iba s takými kartami, aké im osud (a niekdy i ich partneri) rozdal.
*
V knihe sa to hemží i charizmatickými mužmi, no nedajte sa obalamutiť drahé dámy. Niektorí z nich svoju charizmu používajú iba ako dobré maskovanie, kým iní vskutku takí sú.
*
Autorka v knihe zúročila mnohé svoje skúsenosti, nakoľko pracovala ako poradkyňa pre Národnú linku pre ženy a podľa jej slov pracovala nielen
so samotným násilím, ale aj s mnohými predsudkami, ktoré stále rezonujú v našej spoločnosti. A toto všetko robí tento román pre čitateľa ešte oveľa autentickejším.
Podaj mi ruku, keď sa topím je prudko čitateľná kniha a verím, že bude mať medzi čitateľmi úspech a samé pozitívne odozvy. Ja som si ju užila do poslednej strany, čo, do poslednej vety!
Všetkým, ktorí sa rozhodnú siahnuť po tejto knihe, želám ničím nerušené čítanie a výborný čitateľský zážitok!
