Rena Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Na IG ma nájdete ako @mojkniznysvet ;)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Rena 
Môj wishlist Moje aktivity
Myslím, že dnes už snáď takmer nikomu netreba hovoriť o čom/kom Ove je - kto ešte nečítal knihu, tak videl minimálne jednu z natočených filmových verzií, či už tú švédsku alebo americkú s Tomom Hanksom.
Tentokrát som mala na výber: buď siahnem po klasickej knihe alebo stavím na audio. Konečný duel vyhrala audiokniha s interpretom Jánom Vlasákom, ktorý bol skvelý, ako inak.
Ak sa na príbeh o Ovem dívam ako na čistú fikciu, tak to bolo celkom fajn, hoc takého ufrflaného chlapíka (Česi majú na to pekný výraz - morous) ako Ove by ste mohli mikroskopom hľadať - nehovoriac o x pokusoch spáchať sebevraždu a nikdy to nedotiahnuť do konca kvôli nejakej malichernosti.
Z postáv som si najviac obľúbila Parvaneh - iránsku prisťahovalkyňu, ktorá asi najlepšie rozumela Ovemu a asi ako jediná, teda okrem jej dvoch dcér, sa mu dostala pod kožu.
Kostra príbehu je jednoduchá: 59 ročný Ove príde o manželku a vzápätí o prácu a keďže nevie čo so svojím životom, tak sa ho rozhodne ukončiť, čo nie je také jednoduché ak má človek takých susedov ako Ove.
Okrem susedov sa mu rozhodne “strpčovať” život aj jeden kocúr, ktorého Backman vykreslil miestami takmer ľudsky - ako tvrdohlavého zákeráka, ktorý si poradí takmer so všetkým, len akosi nedokáže hospodáriť so svojimi deviatimi životmi. Tu som mala i menšiu výhradu a dovolím si tvrdiť, že pán spisovateľ asi nikdy nevidel mačku robiť malú potrebu, lebo mačka nie je pes a preto neocikáva cedule, tak ako to bolo v príbehu.
Ako oddychovka to bol fajn príbeh, ktorého pridanou hodnotou bola práve skvelá interpretácia Jána Vlasáka.
Kde bolo tam bolo, bolo raz mestečko Glipovo a na jeho okraji žili tri deti - Janner, Tink a Leeli, so svojou matkou Niou a starým otcom Podom.
Nejak takto by mohla začať aj táto rozprávka. Namiesto toho vás autor hneď v úvode zasype rôznymi údajmi o svete Aerwiar, kontinente Skríria a zahltí vás množstvom exotických rastlín (rajmiaky, zebuľka…) a zvierat (zubaté kravy, rohaté psy, jaskynné škrekopiere, ostnaté bodavce, tľapovia - malé zvieratká, v podstate škodná, ale nemožno si ich nezamilovať).
Na základe množstva informácií môže vstup do deja trochu škrípať, ale akonáhle sa prehryziete počiatočnými kapitolami a naskočíte na vlnu príbehu, už sa len veziete a užívate si fantastické, občas i riadne strašidelné dobrodružstvá troch súrodencov.
“Do kočiara boli zapriahnuté štyri lesklé čierne kone s očami pripomínajúcimi prázdne hroby. Tátoše s roztiahnutými nozdrami hrabali hlinu, pohadzovali hrivami a chvostami. Navrchu kočiara sedela mátožná postava v dlhom čiernom rúchu s kapucňou, ktorá v pomalom vetre poletovala ako zástava. Na pleci jej sedela vrana. Tesák, človek alebo duch, či čo to vlastne bolo, sedel obrátený dopredu a v bledých kostnatých rukách zvieral opraty. Útroby koča vyzerali bezodné a okolo dverí sa ako stekajúca zaschnutá krv vynímali slizké čierne škvrny. Cez dvere dnu a von poletoval roj bzučiacich múch a z času na čas sa z nich vyplazil belavý červík, spadol na zem a skončil v zobáku niektorej z mnohých vrán poletujúcich naokolo.”
Život mladých Igibyovcov nie je vôbec jednoduchý - žijú pod nadvládou nadrozmerných jašteríc, ktoré terorizujú celý kontinent, vyrastajú bez otca a Podove nároky na najstaršieho vnuka sú obrovské, nebráni im to však v tom, aby občas dačo vyviedli.
V knihe sa mihne množstvo postáv, ich charakter je väčšinou buď čierny alebo biely, hoci pri niektorých človek môže len tipovať, ako sa dotyčný vyfarbí. Veľmi markantnou postavou je Podo - večne ufrflaný, všetko musí byť podľa neho, nič nie je dosť dobré. Napriek tomu má zlaté srdce, je obetavý a občas prekvapí bláznivými nápadmi. Veľmi mi pripomínal Backmanovho Oveho. Ďalšou významnou a veľkú časť príbehu aj záhadnou postavou bol Ponožkár Peet. Tak trochu pomätený, utáraný, ale oddaný rodine Igibyovcov. Tiež som si ho veľmi obľúbila.
Zo Ságy rodu Wingfaetherovcov som prečítala zatiaľ iba prvú časť zo štyroch, ale už teraz sa teším na druhú, pretože takýto nápaditý, vtipný, dômyselný a hlavne enormne dobrodružný príbeh som už dávno nečítala a veľmi som si ho užila.
Teraz by som si ešte chcela sňať pomyselný klobúk z hlavy a vzdať hold prekladateľke Jane Kyseľovej za jej skvele odvedenú prácu, pretože preložiť túto knihu musela byť riadna fuška - nájdete tu množstvo vymyslených slov, či rastlín alebo zvierat a nehovorím o Peetovej hatlanine, nad ktorej prekladom by som som si asi vylámala všetky zuby:
“Nemôžete ma navštevovať. Srozne hmrdím. Hrozne smrdím. Ste sladké vtáčatká, ktoré by mohol zožrať bvakajúci codavec - cvakajúci bodavec, mávajúci hlodavec, Igibyovci. Alebo zubatá krava! Ó, hrôza. A aj ja môžem byť nebezpečný – mohol by - som vám ublížiť.” A toto bola len malá ukážka Peetovych jazykových kotrmelcov, ktoré spestrovali už i tak farebný svet Skrírie.
Ak sa vám toto dielo ešte nedostalo do rúk a nemáte problém čítať aj literatúru určenú predovšetkým mladším ročníkom, tak vám Ságu rodu Wingfeatherovcov odporúčam všetkými desiatimi!
První osoba jednotného čísla je útlou zbierkou ôsmych poviedok. Niektoré boli celkom zaujímavé (Charles Parker hraje bossanovu, With the Beatles), niektoré miestami až príliš absurdné (Zpověď opice z Šinagawy) a niektoré, nechcem povedať, že úplne nudné, ale rozhodne sa nepričinili o to, aby si udržali moju plnú pozornosť (Básně o Yakult Swallows).
Celkovo knihu hodnotím ako priemernú a uzavrela by som to slovami samotného autora: “Přesto jsem četl dál, napůl z pocitu povinnosti a napůl ze zvyku. Odjakživa nerad odkládám rozečtené knížky. Třeba to na samém konci ještě vezme zajímavý obrat - jakkoliv bývá pravděpodobnost, že k tomu dojde, reálně jen hodně nízká.”
Moje druhé stretnutie s Murakamim nevyšlo podľa mojich predstáv, ale možno naozaj platí, že výnimka potvrdzuje pravidlo a tak toto malé nedorozumenie medzi mnou a autorom naberie ešte iný smer.
Aj keď je trilógia Therra (vydanie druhej časti je plánované na jún 2023) primárne určená skôr čitateľovi v teenagerskom veku, napriek tomu som ju i ja, “čitateľ senior” zhltla ako malinu.
Bavilo ma to od začiatku až po samý koniec a hoci pri 70% knihy mi bolo jasné, že rozuzlenia sa nedočkám a budem si musieť počkať na pokračovanie, napriek tomu som si užila každú jednu stranu. Rozprávanie bolo pútavé a nebola by som povedala, ale miestami to bolo aj napínavé, akčné a občas aj riadne nechutné. Hlavné postavy Zoe a Zoria boli sympatické a hlavne uveriteľné, neboli to žiadne vyumelkované kvetinky a viem si predstaviť, že minimálne každé druhé dievča vo veku 12-13 rokov by chcelo byť také ako oni dve.
Knihe nemám v podstate po obsahovej stránke čo vytknúť, hoci po grafickej by som uvítala zopár ilustrácií či potešila by aj mapka Therry pre lepšiu orientáciu, veď ústredné postavy príbehu podnikajú cestu naprieč celou krajinou.
Takisto sa mi veľmi páčilo prepojenie Therry a sveta, kde žijeme my - táto myšlienka nie je síce novátorská (prepojenie Zeme a inej dimenzie použil už aj slovenský spisovateľ Tomáš Galierik vo svojej knihe Linda a kľúč od Andary), ale toto spracovanie sa mi naozaj páčilo. Dokonca veľmi.
Mafiánska poprava? je prvý diel zo série Páchateľ neznámy. Autorom je bývalý policajný plukovník Peter Chudý, píšuci pod pseudonymom Peter Šloser. 14.03., teda včera, som mala tú česť stretnúť sa s p. Šloserom osobne na besede v Mestskej knižnici v Šuranoch. Je to veľmi príjemný človek, ktorému môžete položiť akúkoľvek otázku a takmer na všetky vám odpovie. Ale ako sám povedal, nepýtajte sa ho kto sa skrýva pod pseudonymom Dominik Dán! Na túto otázku zaručene dostanete odpoveď: “Zahrajte sa na vyšetrovateľa a potrápte Google!”
Pri príležitosti tejto besedy som sa i ja začítala do jeho prvotiny, veď sa nepatrí prísť na besedu a byť nepripravený!
Kniha Mafiánska poprava? je britkým zrkadlom nielen policajných zložiek, štátnych úradníkov či politikov, ale aj našej spoločnosti ako celku. Na to, že autor mal prvotný nástrel knihy napísaný behom troch mesiacov a potom ho ešte nejaký čas nechal dozrievať v zásuvke (písacieho stola), tak hodnotím túto knihu viac ako vydarenú.
Samozrejme sa tu nájdu i nejaké tie nezrovnalosti, ale nebyť toho, že ma na to upozornil sám autor, tak si to ani nevšimnem.
Veľmi pozitívne hodnotím jazyk - policajný žargón dodáva príbehu autenticitu a hoci v závere knihy nenájdete slovník použitých policajných skratiek a terminológie, vysvetlenie sa skôr či neskôr dozviete v samotnom príbehu. Kladne oceňujem aj absenciu dnes už takmer neodmysliteľných vulgarizmov v tvorbe (nielen) našich, slovenských autorov. Bolo celkom príjemné natrafiť na starú otrepanú nadávku alebo slovo štetka namiesto ku**a.
Pobavili ma i symbolické priezviská: Aneta Bystrá, šikovná novinárka, ktorá aj napriek svojmu menu môže byť občas nechápavá; Agáta Lacsná, poštárka poháňaná zvedavosťou; plukovník Vilo Strach, z ktorého občas naozaj išiel strach.
Postavy, teda predovšetkým tie kladné, boli sympatické a kriváci, nuž zostali krivákmi, hoci jeden sa nakoniec predsa len ukázal, že disponuje chrbtovou kosťou.
Zaujímavé boli aj názvy politických strán: Čistota a GÓÓL! No, Čistota nebola veru vôbec čistá a bol to teda naozaj gól!
Po obsahovej stránke tiež veľmi nemám čo reptať: úvod do deja bol promptný, čo bolo fajn, len to more postáv dávalo zabrať mojim šedým bunkám - už som si myslela že si budem musieť urobiť “pavúka”, aby som nestratila prehľad kto, kedy a s kým! Jadro príbehu sa na môj vkus trochu vlieklo a záver bol opäť TOP. Autor drží čitateľa takmer do poslednej strany v neistote a vy môžete len hádať, kto bude vrahom. Poviem vám, takéto rozuzlenie som naozaj nečakala. Nuž a epilóg bol síce stručný a strohý, ale autor myslel na všetko a dozviete sa odpovede na všetky otázky “čo bolo potom”.
Takže za mňa áno! Jasne o tom vypavedajú aj ďalšie 4 časti čakajúce na poličke. A pre tých, ktorí majú predo mnou náskok a prelúskali už všetkých 5 častí série Páchateľ neznámy, mám potešujúcu správu. Podľa autorových slov sa na jeseň môžeme tešiť na šieste pokračovanie - názov však Peter Šloser prezradiť nechcel.
