Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
Literárni nadšenci. Čítame s rôznymi stupňami frekvencie, ale s rovnakým zápalom. Pretože horíme vášňou pre literatúru.
P.S.: Naše nadšenie demonštrujeme na horlivých stretnutiach raz mesačne.
12ks: An, AO, Bri, bt, Fox, Kik, LS, Luc, Q, R, RB, Sid, Val
Moje srdcovky
Moje aktivity
Knihu hodnotíme veľmi pozitívne.
Príbeh je krátky, štýl písania magický, postavy komplexné a asi najlepšie je to, že počas čítania cítime a vidíme, kto sú vlastne naši hrdinovia.
Väčšine kŕdľa sa kniha čítala dobre a napr. Plameňjak Z musel každý odsek predýchať a utrieť plameňjačie slzy.
Tento príbeh, nie je o komplikovanosti Alzheimera, presnom opise jeho priebehu a prežívania, ani o čo najdôveryhodnejšom zobrazení vzťahov, ktoré ako vieme, vedia byť komplikované. Piliere príbehu, ktorými sú smútenie, strach a hlavne láska, dostávame prefiltrované do najčistejšej podoby a to tak, že sa môžu zdať až zidealizované. Niektorým plameňjakom prídu osudy našich hrdinov o to dojemnejšie, pretože strácajú práve niečo dokonalé, čo už nikdy nedostanú naspäť.
(Z)
Kniha Tahiti nás veru neohúrila. Pôsobila ako učebnica dejepisu, neupútala a jedinou motiváciou na čítanie bol pocit, nech už to skončí. Je nám to veľmi ľúto, keďže námet (Slováci odvedení Štefánikom na Tahiti) bol podľa nás geniálny. Príbeh pôsobil skôr ako kostra k reálnemu románu, než ako hotová kniha.
Čítali (pokúšali sa čítať): Z, bt, Val, Q, Luc
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Čítali sme vtedy asi 4 (bt, Z, Q, Val) a testovali sme, či nám to spolu bude fungovať. Po dvoch rokoch vidíme, že založiť čitateľský klub, bolo veľmi dobré rozhodnutie.
(Z- 5 Val-5 R-5 bt-3 Q-3 Luc-3)
Kniha je rozpamätávaním sa bezmenného hrdinu v strednom veku, ktorý prichádza do svojho rodiska, aby sa zúčastnil pohrebu. rozmýšľa nad svojou dávnou kamarátkou Lettie, pamätá si však o nej len to, že sa presťahovala do Austrálie. Nostalgia ho zavedie k domu, v ktorom kedysi bývala. Následne sa začne odvíjať príbeh z minulosti, pričom spoznávame 7-ročného hrdinu a 11-ročnú Lettie. Autor nás prevedie svetom, kde sa prelína realita s čarovnými schopnosťami, temnými bytosťami a silou magického jazera, ktoré môže byť pokojne aj oceánom.Text je napínavý, magický a miestami aj dojemný.
Bavilo nás to a myslíme si, že je to jedna z Gaimanovych lepších kníh. Príbeh nás chytil za srdce a navyše sme zistili, že o jednej knihe sa dá rozprávať aj tri hodiny vkuse.
Nájdete nás aj na Instagrame a Facebooku.
Zhodli sme sa, že kniha bola strašne nudná a niektoré z nás ju nezvládli ani dočítať. Hovorili sme o tom, že vety majú čudný slovosled (asi kvôli Japonsku). Jediná zaujímavá vec bolo, ako rozvinul teóriu o politike, aj keď práve od tohto sme čakali viac. Napínavých momentov bolo veľmi málo, prevládali filozofické, ktoré boli zväčša ťažkopádne a nezaujímavé. Plus za trefné pasáže, v ktorých zobrazoval nacistickú ideológiu.
V klube sme mali na túto knihu rôzne názory. Prevládala spokojnosť, ale našli sa aj znudenci.
Pozitívny názor:
The Handmaid's Tale je fascinujúcim (v pozitívnom aj negatívnom zmysle) príbehom ženy, ktorá slúži v takej bežnej elitnej americkej domácnosti. Akurát, že to už nie je USA, ale Gilead. A Offred neupratuje, ale je každý mesiac legálne znásilňovaná (she does the shopping, though). Podľa vodcov Gileadu je to však kóšér, lebo je to v Biblii, spolu s ďalšími legalizovanými činnosťami zriadenia. Náboženský fanatizmus, patriarchizmus, žena je ničím. Mne osobne vyhovoval aj štýl písania alá stream of consciousness, vďaka tomu som sa cítila do príbehu viac vtiahnutá. Knihu možno vnímať aj ako akýsi budíček, mnoho vecí, ktoré autorka v príbehu opisuje, sa totiž už v rôznych častiach súčasného sveta deje.
Negatívny názor:
Mňa teda kniha vôbec nebavila. Téma bola zaujímavá, ale po všetkých moderných distópiách, kde je oveľa rozvinutejšie prostredie a akcia, už toto pre mňa bola nuda. Téma je ťažká, ale keď som priamo čítala knihy z dôb alebo siekt, ked boli, či sú ženy utláčané alebo niečo o krajinách, kde sú džihádisti, bolo to pre mňa emotívnejšie.
Zhodli sme sa, že kniha literárne nebola nejaký skvost. Pre niektorých to bolo OK na také oddychové fantasy čítanie. Autorka je zároveň aj zakladateľkou tohto vydavateľstva, ktoré dáva šancu mladým fantasy autorom. Napriek všetkému sme našli aj zaujímavé časti, ako napr. geto vo Vrakuni a politickú situáciu v poslednej poviedke. No a svorne sme sa pozastavili na fekalistických scénach. Takisto sme sa zhodli, že fantasy je v tejto knihe napchané nasilu a autorka nie vždy využila potenciál postáv, resp. prostredia.
Na diskusii sme sa zhodli, že nás kniha nejako neohúrila. Príbehy bohov boli síce zaujímavo načrtnuté, ale vyfučali akosi naprázdno. Zistili sme, že sme celý čas napriek nudnému deju čakali na super záver, no ten neprišiel. Zachraňovali to asi len zaujímavé myšlienky a témy, ako napríklad, že bohovia žijú len pokiaľ v nich ľudia veria a obetujú im niečo. Oceňujeme vytvorenie nových bohov, ako je napr. Televízia.
Zhodli sme sa na tom, že kniha nemala silnú gradáciu deja a celkovo nepôsobila depresívne, ale veľmi apaticky. Na druhej strane sa ale depresia prejavuje práve absenciou emócií, čo v podstate cítiť aj zo Skleneného zvonu. Prínos tohto diela v dobe, kedy vyšlo, bol pravdepodobne veľký, no v dnešnej dobe už knihu samú o sebe nevieme úplne oceniť (teda aspoň niektorí z nás). Z knihy silno cítiť feminizmus, ale aj neschopnosť tento feminizmus dosiahnuť skutkami, resp. neschopnosť hlavnej postavy dosiahnuť po určitých skutkoch uspokojenie.
Osobný názor č.1 (Val):
Mňa osobne kniha nebavila, čo mi je ľúto, keďže je autobiografická a autorka skutočne spáchala samovraždu.
Osobný názor č. 2 (Bt).
Ja osobne som nadobudla vrúcnejšie pocity voči knihe až po podnetnej diskusii, inak sa mi sebecky viac páčila prvá polovica príbehu, kde autorka dosť verne zobrazila "stratenosť" mladého človeka na prahu dospelého života #allthethingsIcannotdo
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Ak očakávate od knihy zimomriavky vyvolávajúci horor, budete prekvapení.
Frankenstein, alebo moderný Prometeus jednoznačne patrí medzi klasiku a má viac filozofický ako hororový rozmer.
V knihe sa vynímala téma viny, pomsty a zaslepenosti, ale aj strachu, nádeje a odpustenia.
Centrálne postavy, Viktor Frankenstein a jeho monštrum alebo démon, sú obaja záchvatení v búrke nenávisti, sklamania a strachu, ktorú sami začali.
Viktor, vychádzajúca hviezda vedy, zaslepený slávou a vášňou, vdýchne život Monštru, ktoré je ale tak šeredné, že ho vydesený vedec zavrhne a nechá napospas osudu. Osamelá a vydesená bytosť spozná krásu sveta a získa nádej, ktorá je zničená odmietnutím zo strany ľudí. Tých desí jej vzhľad nehľadiac na jej dobré úmysly. Ako dieťa, ktoré nepoznalo lásku, Monštrum zničí všetko, čo bolo Viktorovi drahé.
Viktor nedokáže priznať svoju vinu, Monštrum nedokáže odpustiť. Zúfalstvo pohnalo oboch do nezmyselného života hnaného pomstou.
Na stretku sme mali každá iný postoj ku knihe. Na jednej strane bol postoj, že je to dobrá kniha, na druhej sa našli nedostatky. Ako napríklad nudný dej, takmer žiaden vývoj postavy grófa, či neuveriteľné situácie.
Osobný názor č. 1 (Val):
Pre mňa osobne tam boli fajn vety, bolo to dobre napísané, ale nebavilo ma to na toľko, že by som zatúžila mať to v polici.
Osobný názor č. 2 (An):
mne sa kniha velmi pacila, este stále mi chyba poslednych 20 stran :D ale praveze mi vyhovovalo pomale tempo, pacilo sa mi ako bola vykreslovana postupna zmena Ruska a ludi v nom zijucich z pohladu ovplyvnovania malo sa meniaceho prostredia hotela a jeho obyvatelov, ale aj tam sa prejavila postupna zmena doby a uprostred toho vsetkeho grof pre ktoreho zastal cas... resp. nie ze zastal ale on bol este z tej starej skoly, pre ktoru uz nebolo v Rusku miesto. Pacili sa mi myslienky, narazky na politicku situaciu, poznamky pod ciarou, jednotlive charaktery, ktore sa sice nevyvijali, ale boli pekne zachytene, atmosfera stareho velkeho hotela a nadych nostalgie za carskymi casmi a ich noblesou, rusky nacionalizmus a ich hrdost na svoju prislusnost, trochu som bola v pomykove pri porovnani s Amerikou, nie som si ista na co chcel autor poukazat, ale ak aj to všetko, co bolo na grofovi ruské, bolo mozno prehnane, mne sa to pacilo, od opisov vyletov na saniach cez otcove hodiny a vsetky pribehy k tomu sa viazuce...
