Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
prial by som si viac paperbackov od slovenských vydavateľstiev :)
Obľúbené literárne žánre
Moje srdcovky
Moje aktivity
Holandský dom, na moje prekvapenie, má s Holandskom spoločného len málo, avšak nizozemská duša domu pretrváva akoby bola jednou z postáv románu. Je to veľmi pekná rodinná historická fikcia o súrodeneckej láske, vyrovnávaní sa s nespravodlivosťou, odpúšťaní, stratách a o putách nie len medzi ľuďmi. Príbeh sa odohráva v rozpätí takmer 50tich rokov minulého storočia a navnadzuje príjemnú atmosféru prelínania prítomnosti a prerozprávanej minulosti.
.
Dobre mi padla táto kniha s obálkou dievčaťa z Holandského domu, o ktorú keď som zavadil pohľadom, zavše som si vravel, že si ju raz prečítam.
.
Vy ste ju už prečítali?
Ak ešte nie, tak si ju skúste nachystať na sviatočné dni. Myslím, že takýto typ knihy sa presne hodí na vianočné papučovanie alebo obdarovanie.
Emmanuel Carr?re sa napísaním tejto knihy podujal na husársky kúsok a musím povedať, že sa mu to vyplatilo.
Čítať o časti dejín, v ktorej sa ranné kresťanstvo na úrovni sekty vyformovalo v náboženstvo definujúce Cirkev na nasledujúcich 19 storočí, a to očami agnostika s podrezaným jazykom, je spracovaním nie len lákavé, ale do istej miery aj trúfalé.
(Náboženstvo ako sci-fi?)
Aj keď nerád pri opise dojmov používam slovo zaujímavý, túto knihu to však naozaj vystihuje. Označiť ju druhovo sa nedá úplne jednoznačne a je to hádam aj zbytočné, no ak by som ju mal typovo priblížiť, má prvky autobiografie, historickej faktografie a najmä filozoficko-esejojisticko-historickej fikcie. Veľmi ma bavili autorove alternatívne a špekulatívne interpretácie, s ktorými sa nadmieru priznáva. Téma náboženstva sa mu v mnohom javí ako abstraktné fantasy a náboženské výjavy ako mytológia alebo sci-fi. (Opätovne poukazoval na podobnosti v tvorbe svojho obľúbeného sci-fi autora Philipa K. Dicka).
(Ako to všetko začalo)
Hneď v úvodnej časti sa Carr?re svojim typickým odzbrojujúcim priamym jazykom prihovára čitateľovi a predostiera svoj zámer k napísaniu tohto diela. Odhaľuje v nej svoju skúsenosť s vierou v čase, keď sa sám na niekoľko rokov stal dočasným a značne (pre)motivovaným kresťanom. Reprodukuje svoje staré zápisky a listy. (Neobišlo sa to bez opakovaného zdôrazňovania, že už veriaci nie je, čo pôsobilo trochu ospravedlňujúco). Napokon sa po jeho opätovnom obrátení sa k raciu a skepticizmu sa začal zaoberať otázkou, čo je za fascináciou tohto náboženstva a o aké prisľúbené Kráľovstvo tu vlastne ide.
(Skutky apoštolov)
Ďalšie časti knihy sú venované osobnosti Ježiša a obsiahlemu sledovaniu krokov Pavla a Lukáša od 50teho roku prvého storočia nášho letopočtu. Nechýbajú v nich citácie a výklady evanjelií, no zavše sú sprevádzané prehodnocovaním autora, čo je aj dobre, lebo výpravy do minulosti tak vďaka nej nie sú ťažkopádnym náboženským turizmom, ale hĺbavým pátraním. Hľadanie Kráľovstva medzi reálne možným a nemožným tak bolo fascinujúce, analyticky podnetné, miestami vtipné, ale aj trochu vyčerpávajúce.
A ako to s tým záhadným Kráľovstvom je? Odpoveď môžete vyčítať v knihe a možno vám napovie jeden prerozprávaný minipríbeh:
“-Jeden indický mudrc rozpráva o sansáre a nirváne. Sansára je svet zložený zo zmien, túžob a súžení, v ktorom žijeme. Nirvána je svet, ktorý dosahuje prebudený: oslobodenie, blaženosť. Indický mudrc však hovorí, že “kto robí rozdiely medzi sansárou a nirvánou, nachádza sa v sansáre. Ten kto ich už nerobí, je v nirváne.”
-
Myslím, že s Kráľovstvom je to rovnaké.”
Carr?rov nezameniteľný štýl v Kráľovstve sprostredkoval svieži preklad Kristíny Svrčkovej. Z tvorby autora môžete taktiež okúsiť knihu Limonov (v dostupnom preklade Igora Navrátila), o kontroverznom ruskom spisovateľovi, básnikovi, publicistovi, disidentovi a politikovi Eduardovi Limonovi. Aj tento biograficky ladený román vydalo vydavateľstvo Absynt v prenikavej edícii 100%.
V príbehu hlavnej postavy Kataríny sa hladkosťou zamatu elegantne prelínajú partnerské, rodinné a kamarátske vzťahy.
Intimitu deja lemuje politicko-spoločenské dianie na pozadí - rozdelenie Československa na prelome roku 1993, ktoré na mňa pôsobilo mierne nostalgicky (teda okrem temného mečiarizmu a predchádzajúceho komunizmu). Nežný rozvod dvoch krajín je akoby paralelou Kataríninho života. Pri pohľade z blízka však táto analógia stráca zamatovú noblesu a javí sa čoraz smutnejšia.
.
Kniha je čítavá vzťahová chuťovka (v mojom prípade dvojhubka) o prehodnocovaní, spomínaní, porovnávaní kultúr a najmä o hľadaní samého seba po osamení, vytrhnutí vlastných koreňov, straty identity či neprítomnosti rodiny.
Je to veľmi vydarený debut napísaný Slovenkou v talianskom jazyku. Kniha Jany Karšaiovej - Divorzio di velluto (org.) sa z 12-miestneho longlistu uchádzala o prestížnu taliansku literárnu cenu Premio Strega 2022.
.
Dajte si.
Do tejto knihy som sa pustil po dlhom váhaní. Svojou obálkou a názvom roky priťahovala moju pozornosť, no napriek tomu som ju pre protikladnosť názorov čitateľov odsúval medzi čakajúce knihy s otáznikom.
Napokon to nedopadlo až tak zle.
.
Námet prepleteného ekopríbehu s odkazom na klímu, vzťah k prírode a významnosť stromov pokladám za výborný, podobne ako aj Powersovu spisovateľskú obratnosť. Opisy prírody (aj vzletné) mi prišli pekné, tie ja naozaj môžem a kľudne mohli byť ešte poetickejšie, úvahovejšie a thoreauskejšie (milovaný Walden).
Pri čítaní som mal pocit akoby autor v románe vsádzal na zrozumiteľnosť (čomu pre čitateľský dosah takejto témy rozumiem, ba až kvitujem, kniha sa čítala naozaj ľahko) a na postavy, ktoré ma teda na tom celom bavili asi najmenej. Niežeby mi boli nesympatické, len sa u mňa neprehlboval záujem o ne a miestami mi pripadali patetické.
Napriek tomu knihu hodnotím ako príjemné (hoc občas zdĺhavejšie) čítanie. Myslím, že ak by som túto knihu čítal dávnejšie, prišli by mi spomínané mínusy zanedbateľné alebo nepovšimnuteľné.
.
Spomínam si, že som mal podobný dojem pri knihe Greenwoodovci od Michaela Christieho. Stromový námet s rodinným časopríbehom sa mi dosť páčili, ale niečo mi tam proste chýbalo, niekde ubrať, niekde pridať. Každopádne som rád, že sú aj takéto ekologicky ladené romány.
V korunách stromov by som pokojne odporučil ako neplytké oddychové čítanie. Ak by som mal svoje slová premeniť na hviezdičky (čo nerobím veľmi rád), bolo by ich aspoň 3,5 (z 5) práve pre spracovanie naturálneho námetu ekofikcie.
Tie jedno-dvoj hviezdičkové hodnotenia typu, že je to príšerná či zbytočná kniha, na mňa beztak pôsobili radikálnejšie ako samotný aktivizmus zachytený v knihe a dobre som spravil, že som na ne nedal.
Pôsobivá zbierka poviedok Omera Friedlandera je zmesou jedenástich smutných, usmievavých aj zvláštnych, no najmä dojímavo ľudských príbehov súčasného a minulého Izraela. Citlivo nazerá do rôznych kútov krajiny a skrz ne sa vnára do epizód jednotlivcov počas rôznych okolností života, značne podmienených miestom kde žijú.
.
V tejto útlej knihe sa nájdu spomienky na odcudzené izraelsko-palestínske priateľstvá a na zabudnuté pomarančové sady.
Nájdu sa v nej príbehy o vojakoch a nenavrátených synoch, o aktivistke na kontrolnom stanovišti či príbehy o starinároch, holokauste, stratách, snoch, medúzach či o vysokých opätkoch.
Príbehy od kočovných beduínov piesočného juhu po deravú dušu Bejrútu, od pobreží Mŕtveho mora po nášľapné pásmo.
Príbehy lásky aj bolesti. Príbehy krajiny, ktorá je obklopená tŕňovou korunou z ostnatých drôtov.
.
Je to veľmi uvážlivo napísaný a povšimnutia-hodný debut. Poviedky na mňa účinne pôsobili najmä človečenstvom, ktoré ako podstatný prvok vzájomného prepojenia a porozumenia výrazne prevyšovalo politické a kultúrne pozadie.
