Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilO mne
“Niektoré knihy stačí ochutnať, iné prehltnúť, iba niekoľko málo je hodných prežutia a trávenia. Pri niektorých knihách si stačí pozrieť iba jej časť, niektoré stačí preletieť, a niekoľko málo treba prečítať starostlivo s plnou pozornosťou.”
In order for me to be offended, I must first value your opinion of me.
“Naše životy sú ako domy. Niekedy spadnú a majú prečo, inokedy spadnú úplne bezdôvodne.” Stephen King
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
V porovnaní s prvou časťou si u mňa autorka nespochybniteľne napravila reputáciu. Kniha ma bavila, bola temná, dobrodružná, niektoré postavy miestami nemastné neslané, ale hlavná postava Rachelle bola sympatická, zaujímavá, nevšedná a hlavne sa odlišovala od stereotypov hlavných ženských postáv - nezjedla všetku múdrosť sveta.
Samozrejme knihe musím vyčítať takmer to, čo každej takejto romantickej fantasy "rýchlovke" - svet bol načrtnutý zaujímavo, bol surový a temný, no nedotiahnutý - hlavne čo sa týka schopností hvozdňanov. Nedalo sa celkom jasne pochopiť z obsahu rozsah ich sily a schopností, iba že sú silnejší ako ľudia...
História sveta či kráľovstva bola jemnulinko načrtnutá v legendách, z ktorých sme si nevedeli predstaviť svet ako celok, kniha neobsahuje mapku a vlastne by bola zbytočná, keďže autorka dokázala vymyslieť dve mená miest, kde sa dej odohrával. Ďalej sa autorka veľmi neobťažuje opismi výzoru postáv, minimálne tej hlavnej, čo mi až tak veľmi nevadí, lebo sa sústreďuje na jej charakter, no ťažko si ju popri čítaní predstaviť.
Veľké plus sú myšlienky a dilemy hlavnej postavy, no veľké mínus je romantická dejová linka, ktorá sa v istých aspektoch nápadne ponáša na prvú časť - láska prišla z čista jasna, nebola ničím podložená, postavy nemali žiadnu chémiu a vlastne ani čas či príležitosť zblížiť sa. Ich vzťah a náklonnosť som im neverila. Ale jej vzťahu s Erecom som bola schopná uveriť všetko a tam mala autorka sústrediť svoju pozornosť.
Inak som s knihou spokojná, autorka ma prekvapila svojou miestami surovosťou, príbehom opradenom legendami a akčnou shady hlavnou postavou.
Veľmi slabučký odvar romantasy inšpirovaný klasickými rozprávkami, ak keď ja som podobnosť našla ozaj mizivú. Zato podobnosť s inými romantasy knihami je tu viac než porovnateľná - Nyx od svojich deviatich rokov vie, že keď dovŕši sedemnásť rokov, bude sa musieť obetovať ako pre rodinu, tak pre ich krajinu. Síce nie je žiadna princezná, ale jej rodina patrí k spolku, ktorý sa už dvesto rokov pokúša o jedno - prinavrátiť modrú oblohu do Arkádie a zbaviť ľudí nebezpečných démonov. V rámci dohody sa Nyx s jedným takým démonom (rovno ich kniežaťom!) musí vydať a stať sa jeho manželkou.
Keď to takto napíšem, aj to znie zaujímavo, ale je to písané únavnou nudnou formou, kde sa autorka na jednej strane zbytočne venuje opisu každého krôčika, ktorý hlavná postava urobí, a na druhej strane pri dôležitých udalostiach opisuje toho čo najmenej. Postavy nie sú detailne premyslené - ani hlavné ani vedľajšie. Chémia medzi Láskavým pánom a Nyx neexistuje, ich vzťahu som absolútne nerozumela, ich spoznávanie sa sa vlečie a ich city musia mať nejaký turbomotor, lebo ich láska prišla znenazdajky, ničím nepodložene, proste už sa začala hodiť do príbehu, tak ju tam chytro šupnime.
Príbeh sa od polovice (kde sa v tej prvej polovici vlastne nič zaujímavé nestalo), začína príliš komplikovať a tým myslím, že nie je ťažké na pochopenie, čo autorka zamýšľa, ale je ťažké pochopiť, prečo.... Mágia sveta je nevysvetlená a čitateľom nedáva veľmi zmysel, a predsa na nej autorka skúša stavať dobrodružnú dejovú linku.
Nie som fanda kníh, ktoré sú zbytočne zahustené erotickými scénami a popravde, nikdy som si nemyslela, že málo erotiky či romantiky budem knihe vyčítať, ale je to tu - autorka nás necháva chladnými, postavy nemajú spolu žiadne pekné romantické citlivé chvíle, ktoré by ich zblížili. A práve preto sa z nich stáva tá najnudnejšia a najmenej sympatická ústredná dvojica, o ktorej som za posledný čas čítala. Veľmi kostrbaté čítanie.
S autormi mám skúsenosti (prečítaná kniha Lode mŕtvych), takže viem, akou formou píšu a ako sa snažia priblížiť k objasneniu nevysvetliteľného.
Každý, kto má rád hory a turistiku vie, že hory môžu byť veľmi zradné. K tým našim horám sa dokonca viažu nemilé legendy a povesti a o mnoho z nich som sa dočítala v tejto knihe vôbec po prvýkrát, o to záživnejšie čítanie som mala.
Autori sa v knihe venujú všeobecne tragédiám - zmiznutým ľuďom bez stopy,; nezvestným ľuďom, ktorí sa našli živí/ mŕtvi; po letecké a potápačské katastrofy.
Najviac ma zaujala Babia hora a jej tajomné podzemné tunely a samozrejme Tatry a desivé nálezy kostier, jej zvláštne tragédie a ukradnutý čas ľudí, ktorí prišli do kontaktu s fenoménom, ktorému nemožno porozumieť. Autori sa venujú aj horským prízrakom a tzv. sprunggeist (duch skoku) a tieto kapitoly boli veľmi dobre napísané.
Napriek tomu, že sa autori čitateľa nesnažia vystrašiť a navnadiť desivú atmosféru ako napr. autori hororu, je čítanie strašidelné a napäté, keďže veľa záhad, ktoré sa na území hôr stali, ostanú už navždy nevyriešené.
Kniha ma neprekvapila, nevystrašila, neohúrila, nenadchla, ale ani neurazila. Kniha vzdáva hold hororovým klasikám z 70tych aj 80tych rokov a tak je písaný aj dej, ktorý sa točí okolo rôznych mladých postáv, ktoré sa rozhodli privyrobiť si strašením v strašidelnom dome.
"Strašidelný dom" je lákadlo pre mnoho ľudí, hlavne pred Halloweenom - dom je medzi obyvateľmi známy, povrávajú sa o ňom rôzne historky a povesti spájané s čarodejnicou a satanskými rituálmi. Tým je marketing je vybavený a dom môže čakať na dlhý neprerušovaný zástup ľudí /obetí.
Pointa nebola zlá, ale začali sme ju tušiť hneď od prvej časti knihy, ktorá sa venovala osamelému tesárovi, ktorý mal na starosti práce na dome. Druhá časť sa miestami naťahovala až konečne dospela do tretej finálnej časti knihy, kde je koniec za mňa určite najlepšia pasáž.
Upíri a vlkolaci sú vďačná téma, ktorá bola omieľaná už aspoň tisíc ráz. Autorka sa snažila túto tému trocha zmodernizovať a odlíšiť od tradičných popisov - upíri nemajú spoločné s tými tradičnými strašidelnými upírmi okrem pitia krvi takmer nič a vlkolaci majú podobu veľkých huňatých vlkov a zelenú krv a nechodia pri splne mesiaca loviť bezbranných ľudí. Dej zasadila do súčastnosti a sveta, kde každý druh obýva svoje územia.
Misery je sympoška, ale paradoxne svojou nekomplikovanou povahou kazí dej. Od upírky chceme jednoducho viac. Videla som v recenziách ovácie na jej sarkazmus, ktorý bol za mňa celkom slabý rovnako ako jej detektívne schopnosti. Postava ma teda ničím neprekvapila ani neliezla na nervy, čo je samozrejme vždy plus.
Lowe je tiež strašný sympaťák, preto sa mi nehodí do pozície alfy. Vytratilo sa napätie z medzidruhového manželstva, ich vzťah je veľmi priamočiary a miestami silený až tínedžerský.
Celý príbeh sa sústredí na romantickú linku a tým celá zápletka trpí. Dôvod, pre ktorý Misery uzavrela manželstvo postupne ustupuje do úzadia až sa pomaly stráca a nám neostáva nič iné ako čítať o rozdieloch v sexe medzi upírmi a vlkolakmi, ktoré autorka dosť zhovadila. Ak bude aj ďalšia časť ako posledná kapitola naznačuje, ja s touto potencionálnou sériou radšej skončím pri tejto časti.
Druhá časť je rýchla, dobrodružná a je tu viac cestovania na oblakoch, takže mňa určite nesklamala, som z nej nadšená rovnako ako z prvej časti.
Ani po roku od posledných udalostí prvej knihy nemajú nebeskí vládcovia Singjin v láske. A už vôbec nie nový generál Wu, ktorý vďaka nej oslabil pozíciu princa Liweja na nebeskom dvore. Jej domov jej napadnutý, na dolapenie Singjin a jej matky je vypísaná odmena. Liwej a Wenči sa rozhodnú jej pomôcť a svoje spory dať bokom. Táto netradičná skupinka musí prekonať veľa prekážok, aby splnila svoj cieľ.
Síce má Singjin vo svojich pocitoch zmätok, ktorý dokazuje vďaka svojmu ustavičnému (trocha moc otravnému) vnútornému monológu, čitateľ začne tušiť, ku ktorému princovi ju to ťahá viac.
Postavu mám rada, ale od začiatku som tušila, že jej hrdosť môže byť aj jej pádom.
Autorka doteraz hlavnej postave dosť dopriala - takmer všetky jej plány sa jej vždy podarili, no v druhej časti sa nebojí byť k nej surová a zanechávať obete.
Záver bol napísaný dojemne - nie len Singjin dostala druhú šancu na šťastie, ale aj jej milovaní a všetky kráľovstva Ríše Nesmrteľníkov a aj tých pod nimi.
Mám rada netradičné a dobrodružné fantasy - táto kniha to rozhodne spĺňa hlavne vďaka nádychu čínskej mytológie. Autorka sa konkrétne inšpirovala legendou o bohyni mesiaca.
Mágia a stavba sveta mňa osobne očarila - od Ríše smrteľníkov po Ríšu nesmrteľníkov s ich kráľovstvami, príšerami, bájnymi drakmi a hlavne cestovaním na oblakoch.
Singjin je dcérou bohyne mesiaca a smrteľníka, známeho lukostrelca, ktorý zostrelil deväť detí slnečnej bohyne a tým zachránil smrteľníkov.
Singjin sa ako hlavnej postave nedá vytknúť takmer nič okrem jej nerozhodnosti či hrdosti, ktorú stavia aj pred svoje vlastné šťastie. Ako ženská postava je celkom inšpiratívna - jej charakter sa v priebehu deja pekne vyvíjal a čitateľ je svedkom premeny dievčaťa, ktoré muselo narýchlo a v strachu opustiť svoj domov a matku, v ženu, ktorá nie je iba romantická hrdinka, ale aj bojovníčka a stratég. Každá postava má svoje slabšie stránky a medzi Singjine patrí chaos v pocitoch a ich zapieranie a ignorovanie. Máme tu ľúbostný trojuholník, ktorý bol zakomponovaný do deja veľmi prirodzenie a nenápadne, vôbec tam neprekáža.
Kniha je rozdelená na tri časti a každá opisuje etapu života hlavnej postavy - od jej osamelého detstva na mesiaci po dôvody, prečo a ako sa ocitla v Nebeskom kráľovstve, ako vyrastala v paláci a vytvorila si puto s Liwejom po jej dobrodružnú cestu za dosiahnutým toho, po čom prahne jej srdce - slobodu pre svoju mamu uväznenú na mesiaci.
Kniha skončila otvorenie napriek uzavretiu niektorých dejových liniek a ja sa teším na druhú časť.
Kniha, ktorá je napísaná ako keby podľa nejakej fantasy osnovy. Číta sa dobre, ale bohužiaľ nie tak rýchlo, ako by som chcela, lebo napriek tomu, že táto kniha všetky fantasy kritériá spĺňa, nudila ma.
Je pravda, že toho, kto má načítaných viacero serióznych fantasy kníh neostane touto knihou ohúrený. Charaktery postáv tiež ničím neprekvapia.
Hlavná postava ako skôr Mrs. Perfect má všetko, čo hlavná postava musí byť - prehnane výnimočná, statočná, inteligentná, tak trošku rodinne traumatizovaná, ale hlavne má srdce na správnom mieste. Autorka jej nezabudla odfarbiť časť vlasov na bielo, takže tu máme aj výnimočnú krásku, ktorú je ľahko rozpoznať v dave.
Tak prečo mi Violet niekedy tak veľmi nesympatická? Možno zrejme preto, lebo autoka mi nikdy nezabudne na každej druhej strane pripomenúť to, aká je Violet slabá a malá, aká je krehká a ľahko sa jej zlomia kosti, ako je fyzicky znevýhodnená oproti....no všetkým. Ďalej je mi dosť nesympatické, ako premýšľa - desí sa smrti a toho, že to nezvládne, no ani jednu šancu na záchranu nevyužije lebo zrazu keď to neskúsi, nebude vedieť žiť sama so sebou?? Takže Mrs. Perfect je aj Mrs. Proud. A nezabúdajme na jej podvádzanie, ktoré autorka tak umne nazvala inteligenciou...
Hlavný hrdina je NAJkrásnejší, NAJsexy, NAJľúbezneznejší, NAJveľkolepejší, NAJohromujúcejší, NAJsilnejší...no proste prototyp neexistujúceho chlapa, akí žijú iba v našej fantázií a ničím sa nepribližuje realite. Dodajme mu tajomnosť a fakt, že Xaden nie je vôbec taký zlý ako sa na prvý pohľad zdá a máme tu silný, nepremožiteľný pár...
Dosť mi vadí, že autorka napočíta so silou ľudských citov a postavy ich túžbu a lásku musí priživovať akési puto, ktoré celý proces zamilovávania sa preskočí. (nie som fanda romantických príbehov ale keď je už medzi ústrednými témami knihy láska, tak nech je napísaná poriadne).
Na predstavenie sveta a politiky mala autorka priestoru dosť, tak prečo ho nevyužila? Sústredí sa na puto drak- človek, ktoré mne osobne nesadlo od štýlu komunikácie po čudesný výber jazdcov a signety. Školský systém tiež nemá nejakú logiku a dalo by sa o tom, čo všetko je na ňom nelogické, napísať sloh.
Zrejme nie som cieľová skupina, kniha ma nebavila, neočarila a drvivú väčšinu času ma strašne nudila.
Z doposiaľ všetkých Mellickových kníh, ktoré som prečítala (Strašidelná vagína, Plyšákolypsa) ma Lidožrouti bavili najmenej, čo však neznamená, že som sa nudila či nezabavila pri čítaní.
Mellick je známy svojou kreativitou, ktorou nešetrí ani na Lidožroutoch z Lízatkova - sladkých príšerách, ktoré žijú podľa vlastných divných pravidiel a majú ešte divnejšie chúťky - malé deti.
Hlavná postava Franklin je sympatický hlupáčik, ktorému sa na päty lepí smola (či skôr cukor?), ale taktiež je jeden z mála, ktorým sa podarí dostať do ich sveta. Niektoré situácie, v ktorých sa úbohý Franklin ocitne, sú humorné, bizarné a nečakané.
Kniha nenudí, aj keď gradácia deja stagnuje Franklinovým príchodom do Lízatkova.
Na knihe ma pobavil najviac jej záver. Mellick vie zakončovať knihy naozaj veľmi dobre a uspokojivo.
Niektoré pasáže ma veľmi bavili, niektoré mi prišli veľmi nudné, čo je úplne normálne pre človeka, ktorý nie je až tak zanietený do jazykov / lingvistiky, ale rád si o nich prečíta zaujímavosti. Drvivú väčšinu času ale moju pozornosť kniha mala.
Autor ku každému opisu jazyka pristupoval inak a síce písal zaujímavou zábavnou formou, netýkalo sa to každej kapitoly o danom cudzom jazyku. Napríklad taká ruština v porovnaní s inými bola dosť odfláknutá, keďže celá kapitola o nej je kvázi dokazovanie ako veľmi si je na istej úrovni s angličtinou a inými indoeurópskymi jazykmi podobná. K azbuke sa veľmi nevyjadroval, zato nás v kapitolách o mandarínčine, japončine ci bengálčine zahlcoval pravidlami tamojšej nie zrovna najľahšej abecedy.
Španielčina bol taktiež nedotiahnutá. Ako človek, ktorý vie po španielsky ma sklamalo, že sa tam venoval iba slovesám ser/ estar (bohvie že zrovna toto v španielčine nie je to najťažšie)... autor sa ani len nezmienil o histórií písmena alebo v používaniu ll, rr či dokonca pre španielčinu netypické písmenko ü ako v slove "vergüenza"...
Arabčina bola taktiež narýchlo zhrnutá pritom je to zaujímavý jazyk.
Za mňa najlepšie kapitoly o jazykoch: vietnamčina, perzština, ruština s odretými ušami, angličtina a portugalčina. Najhoršie sa mi čítalo o bengálčine a hindustánštine.
