Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Elena, Lila a Nino (prečo zas Nino?!) ostávajú rovnako nesympatickými, samoľúbymi a často nepochopiteľnými postavami ako v predošlých knihách, istá vzťahová dráma ostáva, ale tentoraz sa dopopredia dostávajú myšlienku feminizmu, obraz spoločenskej a politickej situácie v Taliansku. Ferrante prostredníctvom Eleny formuluje skvelé zamyslenia sa nad postavením ženy v spoločnosti, opisuje rozdielnosť dvoch svetov - toho, z ktorého Elena pochádza a toho, kam by chcela patriť, a neutíchajúcu snahu zaradiť sa, písať a žiť život podľa seba.
Bavilo ma to viac ako predošlé časti.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Ferrante píše nepochybne skvele - tak svele, že hoci ma postavy iritujú a smerovanie deja hnevá, nedokážem knihu len tak ľahko odložiť a napriek všetkému čakám, čo sa stane. Pri Príbehu nového priezviska to platilo ešte viac ako pri prvej časti ságy.
Príbeh pokračuje tam, kde Geniálna priateľka skončila: Lila sa vydala, Elena pokračuje v štúdiu na gymnáziu. A pokračuje aj v zabehnutom správaní postáv: Lila je stále večne nespokojná, stále robí prekvapivé a nečakané rozhodnutia a stále sa okolo nej (pre mňa trochu nepochopivo?) vznáša aura femme fatale, Elenin život sa vo veľkej miere točí okolo školy, nekonečného porovnávania s Lilou a snahe vytvárať si svoju osobnosť. K dvojici postáv, ktoré je mimoriadne ťažké si obľúbiť, sa pridávajú ďalšie nepríjemné osoby, predovšetkým Nino, ktorý si v tejto časti zohrá významnú rolu. Ale nie takú, ako by sa na konci prvého dielu mohlo zdať...
Príbeh o dievčenskom kamarátsve, ktorým začala Geniálna priateľka, vyzrel do príbehu dvoch mladých žien. Opäť tu možno nájsť mnoho krásne vyjadrených myšlienok, zamyslení, opsiov, ktoré vznikajú na základe vyzretej pozorovacej schopnosti. V mnohom však príbeh stráca na dynamike, dej často postupuje pomalšie, mnohé udalosti sa mi zdajú opisované príliš rozvláčne. Navyše som postavám akosi prestávala veriť: Elene jej záujem o vzdelanie (zo začiatku veľmi sympatická a tvrdá drina pri učení prerastá do snobského chvastúnsta plného prázdnych slov), Lile tú schopnosť očariť každého jedného muža...
Už prvých pár strán (moja prvá Ferrante) ma presvedčilo, že píše naozaj krásne: texty sú plné detailných opisov, zamyslení, peknej hry so slovami.
Geniálna priateľka sa po krátkom intre zo súčasnosti vracia k príbehu z 50-tych rokov v Taliansku. Príbeh toho obsahuje mnoho, no predovšetkým ide o pekné opísanie dievčenského priateľstva. Pozor, nie však nejakého pekného laskyplného kamarátskeho vzťahu, ide skôr o veľmi podrobne opísaný príbeh žiarlivosti, rivality, ale aj obdivu a istého druhu závislosti na tej druhej. Hlavné postavy Lila a Elena nie sú hrdinkami, ktoré si zamilujete, práve naopak, môže sa stať, že vám budú celkom kvalitne liezť na nervy, čo však nemá žiaden vplyv na to, ako dokáže príbeh čitateľa pohltiť. Ide naozaj o ten typ príbehu, kedy si budete celý čas hovoriť "ok, ešte jedna kapitola..." - a že sú tie kapitoly primerane dlhé!
Geniálna priateľka je prvou zo štyroch kníh série, bod strhávam za fakt, že aspoň formálne ukončenie prvej knihy mi tam naozaj chýbalo. Takisto za to, že niektoré situácie a postava Lily mi prišli miestami až príliš málo uveriteľné a uchopiteľné; pri Lile som občas skĺzala do toho, že mi pripomínala hrdinky magického realizmu - výnimočné ženy, s takmer nadprirodzenými schopnosťami - a nech mám magický realizmus akokoľvek rada, tuto mi to úplne nesedelo.
O knihe Normálni ľudia by sa dalo písať komplikovane, jej dej je však v zásade veľmi jednoduchý. Výnimočnou ju však nerobí samotný príbeh dvoch (spočiatku) tínedžerov, ale to, že je podaný spôsobom, ktorý vám pri čítaní umožní /donúti cítiť sa ako jej hlavné postavy: nepochopene, osamelo, bezradne.
Anotácia Normálnych ľudí okrem iného hovorí, že kniha "podáva svedectvo o tom, aké ťažké je zmeniť sa, stať sa tým, čo považujeme za „normálne“," a to je asi to najpresnejšie zhrnutie pocitu, ktorý si z knihy odnášam.
Nedajte sa odradiť zdanlivo banálnym príbehom ani postavami, ktorých správanie sa zdá často nepochopiteľné. Jediné, čo trochu zamrzelo bol záver, ale v konečnom dôsledku len zhŕňa celkovú myšlienku knihy: úplne sa zmeniť nie je jednoduché, niekedy priam vyslovene nemožné.
Moc faktov je kniha, ktorá je v mori negatívnych informácií a prognóz o našom svete, naozaj potrebná. Ukazuje totiž nielen to, ako skreslene svet vnímame, ale i to, že mnoho vecí, ktoré pokladáme za fakty (napríklad poznatky o krajinách tretieho sveta) sú už pomerne prekonané a v mnohých oblastiach sa svet zlepšuje (spoiler alert: klimatická otázka to však nie je).
Dôležitejšie, ako toto uvedomenie, je už len návod na to, ako nahliadať na fakty, ktoré sa nám ponúkajú a ako hľadať pravdu - a práve tomu sa autor venuje naprieč celou knihou. Povedala by som, že je to taká názorná učebnica kritického myslenia, ktorá vám rozšíri obzory. A za mňa ďalšia kniha z kategórie "pre každého".
"Môj drahý Germán, dnes o dvanástej na obed Generál de Gaulle opustil Elyzejský palác a ako jedinú batožinu si odniesol jedenásť miliónov deväťstoštyridsaťtritisíc dvestotridsaťtri NIE vhodených do urien jedenástimi miliónmi deväťstoštyridsaťtritisíc dvestotridsiatimi tromi Francúzmi, ktorí ho tým odmietli. Vlny emócie, ktoré v nás správa vyvolala, mi pripomenuli najvzdialenejšiu spomienku z detstva..."
Týmito slovami začala autorka písať príbeh svojho detstva a tieto slová ma presvedčili o tom, že to bude mimoriadne čítanie. A veru že bolo, hoci trochu inak, ako by som podľa úvodných viet čakala.
Emma Reyes sa narodila v Kolumbii v 20-tych rokoch. Po strastiplnom ranom detstve sa so staršou sestrou dostali do kláštora, kde sa s nimi opäť nikto nemaznal a odkiaľ napokon ako 17 ročná ušla. Našla si prácu v hoteli, naučila sa čítať a písať, vydala sa, trpela, cestovala, vyštudovala a stala sa známou maliarkou. Jej nevšedný rozprávačsky talent si všimol jej priateľ Germán, ktorý ju presvedčil, aby mu príbeh svojho detstva napísala v listoch. Hoci Emma naliehala, aby si ich nechal pre seba, ukázal ich G. G. Márquezovi, ktorý bol z nich rovnako očarený. Presvedčiť ju, aby v nich pokračovala, im trvalo niekoľko rokov, napokon však súhlasila s ich vydaním, ale až po jej smrti...
Toto nie je spoiler, je to príbeh Emmy a vzniku tejto knihy, nájdete ho v doslove, chcela som sa s ním podeliť, pretože mi prišiel veľmi zaujímavý, no ešte zaujímavejšie je jeho prerozprávanie v 23 listoch. Nejde o typické memoáre, o detstve hovorí Emma veľmi autenticky, s detskou naivitou, explicitnými výjavmi a napriek prežitým hrôzam aj bez ľútosti, trpkosti či hnevu. Kniha je doplnená jej vlastnými obrazmi, ktoré jasne ilustrujú to, čo si prečítate medzi riadkami: že to dieťa v nej sa nikdy nestratilo.
Z "písmenkovej" edície vydavateľstva Inaque je zatiaľ toto moja najobľúbenejšia.
Autor s juhoamericky znejúcim menom, názov i obálka knihy mi akosi evokovali, že pôjde o magický realizmus - a ja som sa na to nastavila a tešila sa na čítanie. Lebo čítať magický realizmus je radosť, zážitok. Po chvíľke som však začala tušiť, že to nebude to, čo som čakala. A hoci šlo o príbeh s niekoľkými generáciami jednej rodiny, v menách a osudoch ktorých sa dalo ľahko stratiť, podobnosť s Márquéuzom či Allende tu za mňa končí.
Čo samo o sebe nemusí byť zlé, jasné. Lenže kniha z mexicko-americkeho pohraničia o umierajúcom patriarchovi veľkej rodiny sa na môj vkus tak veľmi zaoberala starnutím, nevyliečiteľnou chorobou a smrťou, že to nezachránili ani vtipné či nostalgické momenty, ktoré rozplietanie zamotaného rodinného príbehu prinieslo.
Dočítala som to extrémne rýchlo, lebo som to chcela mať čím skôr za sebou.
V jednej zo svojich náhodných úvah Ferrante cituje Gogoľa, ktorý vravel: dajte mi úplne jednoduchú banálnu vec a ja z nej spravím drámu v piatich dejstvách. K tejto myšlienke som sa počas čítania niekoľkokrát vracala. Nemohla som sa totiž ubrániť pocitu, že keby k témam, ktoré Ferrante od Guardianu dostávala, písala celé drámy, výsledok by bol určite skvelý. Na krátke, rozsahom limitované stĺpčeky v jej podaní som si však musela hodnú chvíľu zvykať. A aj keď ma bavili tie z nich, ktoré sa venovali jej písaniu či feminizmu, a hoci úvahy, v ktorých odkrývala svoje negatívne stránky boli doslova príjemným pohladením, stále mám pocit, že tie dlhšie žánre jej svedčia viac.
Autorku som pred čítaním tejto knihy nepoznala, v doslove však píše, že doteraz sa venovala najmä romantickej literatúre. A je to naozaj cítiť.
Ak od knihy tohto žánru očakávate najmä napínavý príbeh, ktorý budete hltať stranu za stranou a čakať na rozlúsknutie (ktoré vás pravdepodobne prekvapí), pravdepodobne sklamaný nebudete.
Treba sa však pripraviť aj na to, že tento triler je zaobalený do romantickej dejovej línie a nekonečných explicitných sexuálnych scén, kde nechýbajú ani klišé dialógy a naivná hlavná hrdinka. Čo vás môže baviť, nehovorím, že nie. Len ja som si od toho sľubovala asi výdatnejší literárny zážitok.
