Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje aktivity
Keď som sa do knihy začítala, bola som trochu prekvapená, lebo to nebola beletria, ako som čakala. Je to totiž dokument/štúdia o osamelosti prepletená životom autorky a životom a dielami niekoľkých newyorských umelcov. Ťažko sa to charakterizuje a neľahko sa to aj číta. Lebo o osamelosti sa aj neľahko hovorí.
"Osamelosť pôsobí ako natoľko bolestivá, desivá skúsenosť, že ľudia spravia prakticky čokoľvek, aby sa jej vyhli. A čo je zvláštne, aj psychiatri sa stránia vedeckého skúmania tejto skutočnosti."
Olivia Laing v knihe rozoberá samotu z viacerých aspektov, sústredí sa najmä na jej prepojenie s umením: zo široka rozoberá diela a životné príbehy Edwarda Hoppera, Andyho Warhola, Davida Wojnarowicza a Henryho Dargera. Ak vám niektoré mená nič nehovoria, nič to, jednak sa o nich dozviete dosť veľa, jednak budete mat chuť googliť ďalej, čo ja teda beriem ako plus.
To, čo o ich životoch a dielach zisťuje a odhaľuje autorka potom preklápa do svojho života, svojej osamelosti, dopĺňa to viacerými výskumami, vyvodzuje a ponúka odporúčania a je to naozaj naozaj zaujímavé čítanie, ktoré zanecháva taký zvláštny pocit, miestami trpký inokedy horkosladký, čo možno viete plnohodnotne oceniť najmä v prípade, že ste niečo z toho sami zažívali. A možno ani vtedy nie, lebo ako sa v knihe tiež píše: "Osamelosť bráni empatii, pretože vyvoláva ochrannú amnéziu, a tak si človek, ktorý sa už osamelý necíti, len s ťažkosťami spomenie, ako mu bolo," - a toto je podla mňa dosť trefné.
Doslovy ku knihám často preskakujem, ale myslím, že tento (od Mily Haugovej) ku Sklenenému zvonu Sylvie Plath je veľmi trefný: "Kniha, ktorú držíte, vážení čitatelia, v ruke, sa nečíta ľahko a ani nie je k našim navyknutým pocitom práve najšetrnejšia. Jej hodnota sa skvie v tom, že ukazuje priepastné hĺbky ľudskej psychiky a boj s nimi, ktorý nie je vždy úspešný. Nemilosrdne odkrýva krehkosť bytia aj tú strašnú neistotu: každému sa hocikedy môže stať hocičo."
Za mňa naozaj silná kniha, ktorá nepriťahuje ani tak svojim dejom - ten naozaj stojí v úzadí - ale myšlienkami a prežívaním hrdinky/autorky, čo podľa mňa nejakým spôsobom pohne každým, kto sa niekedy v živote cítil ako pod skleneným zvonom.
V korona-dňoch som si niekoľkokrát spomenula na túto knihu a pomyslela si, že teraz je dosť aktuálna. Nie, že by mala vyslovene katastrofický námet, hoci, keď sa mladá žena s malým dieťaťom nečakane zobudí vedľa svojho mŕtveho muža, je to koniec sveta, aký dovtedy poznala. No myšlienka, na to, že človek spiaci vedľa vás sa niektoré ráno zobudiť nemusí, má v tomto období sužovala o niečo viac.
Keď som sa do knihy pustila, prekvapilo ma, akým jednoduchým spôsobom je napísaná: až príliš strohé vety, málo umelecký štýl. Zasiahla ma však hĺbkou, úprimnosťou, reálnosťou - nielen smrti, ale aj celého, nie práve ideálneho, vzťahu a vlastného opisu hrdinky=autorky, a to tak, že nakoniec sa mi zdala vhodná aj jej forma.
Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať je kniha plná smútku a melanchólie, zanecháva celkom ťaživý pocit a úzkosť, vyplavuje veľa vlastných vnútorných strachov, no dáva aj svedectvo, že život vždy ide ďalej.
Kniha s názvom Každý klame nehovorí len o prípadoch, kedy na internete klameme, ponúka nám najmä skutočný pohľad na to, čo o nás vypovedá to, čo na internete vyhľadávame, keď nás (zdanlivo) nikto nevidí.
Mám rada zaujímavé štatistiky, a preto som od začiatku tejto knihy len otvárala oči a usilovala sa čo najviac z nich si zapamätať. Bavilo ma sledovať spôsob, ako sa autor - analytik Googlu - zamýšľal nad rôznymi vecami, spájal mnohé dáta a vyvodzoval z nich zaujímavé zistenia. Kniha je nabitá informáciami a štatistikami na naozaj všemožné témy, je tam veľa veľa zaujímavo, no musím povedať, že čím viac som sa blížila ku koncu, moje nadšenie sa jemne vytrácalo. Asi to je dosť subjektívne, no vyrušovala ma (ne)logika (ne)nádväznosti jednotlivých tém. Alebo možno len tých tém bolo priveľa, ktovie.
Kniha však určite stojí za prečítanie, sledovanie toho, čo ľudia skutočne vyhľadávajú vie byť zábavné, nečakané a občas i desivé.
Sapiens je kniha, ktorú by som odporúčala prečítať asi každému, pokojne aj tým, ktorí sa o históriu špeciálne nezaujímajú. Podtitul Stručná história ľudstva by som možno ešte doplnila o prívlastok prehľadná. Kniha totiž veľmi zaujímavo hovorí o počiatku ľudstva, vzniku civilizácií až po moderné časy, pričom spája udalosti a odôvodňuje ich tak, že to pôsobí úplne samozrejme a jednoducho. Takto by pokojne mohla vyzerať učebnica dejepisu: nesústredí sa na konkrétne roky, ale súvislosti medzi tým, čo sa v našej spoločnosti s ľudským druhom Sapiens dialo.
Kým Sapiens bol knihou, kde som sa už počas čítania nadchýnala, knihu som kade-tade chválila a odporúčala a automaticky si objednávala pokračovanie, pri Homo Deus to už také jednoznačné nebolo.
Z nejakého dôvodu som očakávala, že Stručná história zajtrajška sa bude z veľkej časti venovať ekológii, tomu, kam sa rútime a ako to môžeme zvrátiť. A hoci sa ľudský vplyv na životné prostredie v knihe spomína tiež, nemožno povedať, že by to bolo témou.
Téma knihy je naozaj široká a komplikovaná, podtitul Stručná história zajtrajška mi k nej preto veľmi nesedí: stručná nie je, práve naopak, a tiež to už nie je ani tak história. Autor prepletá poznatky z mnohých odborov a ja v jednej chvíli žasnem, ako geniálne to spája; potom sa nechápavo snažím pochopiť to množstvo ťažkých hypotetických otázok, ktoré neustále kladie; vzápätí sa sama sebe sťažujem, že nad týmito témami sa zamýšľať nechcem...
Zjednodušene možno povedať, že kniha ponúka niekoľko pohľadov na možnú budúcnosť ľudstva, všetky možnosti smerujúce k tomu, že fungovanie sveta ako to poznáme dnes sa o niekoľko rokov zásadne zmení (a tých rokov nemusí byť nejak náramne veľa) a zároveň sa zamýšľa nad tým, akú úlohu a význam v tom budeme mať my, Homo Sapiens. Dosiahneme nesmrteľnosť? Nahradia nás stroje? Kde skutočne siahajú hranice nášho vedomia a etiky?...
Kopec tém, kopec podnetov k zamysleniu, moje pocity však vobec neboli jednoznačné, v skutočnosti sa mi niektoré časti zdali príliš zdĺhavé, istú časť knihy som dokonca mala pocit, že autor sa silou-mocou snaží spochybniť náboženské presvedčenia, čo mi v zásade neprekáža, miestami to však pôsobilo až príliš zaujato.
Tip na knihu, pri ktorej si budete do skorých ranných hodín hovoriť "ešte jednu kapitolu"... kým ju celú nedočítate. A pritom vôbec nie je nejax extra napínavá, hlavná zápletka sa črtá rýchlo a rovnako viditeľne sa od začiatku ukazujú miesta, o ktorých sa dá tušiť, že odhalia tajomstvo... A predsa, vďaka krásnemu štýlu písania a plynulému deju ostávate v takom príjemnom napätí od začiatku do konca.
Príbeh tínedžerky Amy a jej mamy Isabelle i príbehy ďalších obyvateľov malého mesta vytvárajú zaujímavý celok. Prvé lásky, zneužívanie, malomeštianske klebety, rozchody i smrť. Všedné udalosti sú často opísané celkom obšírne, no vôbec nie nudne; a tie ťažké témy zas s akousi ľahkosťou, nie však zľahčovaním.
Počas čítania som si poznačila, že mi kniha pripomína Prázdne miesto od Rowlingovej, je však viac emotívna, s menej komplikovaným dejom, ktorý však ide viac do hĺbky. Teda lepšia ako Prázdne miesto.
Ako zvyčajne, Absynt mi poodhalil ďalší kúsok toho, čo som o svete netušila. V tomto prípade, že Ku-klux-klan nie je len záležitosťou časov minulých. Skvele spracovaná, realistická, trochu desivá reportáž z prostredia Bible Belt v USA, ktorá hovorí o stále aktuálnej téme rasizmu a náboženského fanatizmu.
Série kníh veľmi nečítam, možno preto ma nelogické rozdelenie tejto knihy na viac časti prekvapilo - ja osobne by som napríklad pred ukončením prvého dielu ocenila aspoň objasnenie jednej z množstva záhadných vecí, ktoré sa v knihe dejú. V zásade vlastne ani nechápem, prečo by mal byť takýto román rozdelený na časti, ak kniha nie je vôbec dlhá a po skončení prvej časti sme sa stále k ničomu nedostali...
Čo sa týka obsahu, povedala by som, že toto je typický Murakami (a to som predtým od neho čítala len dve knihy, i to veľmi veľmi dávno) alebo možno typická japosnká literatúra (? neviem): množstvo bizarných situácií, ktoré hrdinovia prijímajú takmer bez rozmyslu, nijaké veľké emócie, zaujímavá hra so slovami, príliš veľa tém... Žáner a spôsob rozprávania nie úplne bežný, povedala by som, že nesadne práve každému... Mne asi neostáva nič iné a dočítať aj zvyšné časti a zistiť, či to vlastne sadlo mne.
Konečne!
V poslednej knihe Neapolskej drámy bolo konečne tej vzťahovej telenovely a drám o niečo menej, ale predsa, postavy stále liezli na nervy a veľa motívov bolo už tak veľmi pritiahnutých za vlasy, že som nechápala. S Eleniným návratom do Neapolu sa príbeh vracia k časti a ľuďom, na osudy ktorých som už nemala chuť: Elena a Lila, Nino, ale i ostatní sa za tie roky stávajú karikatúrami samých seba.
Napriek tej averzii k postavám (má to byť geniálne nastavené zrkadlo, v ktorom nás rozčuľujú veci, ktoré nemáme radi na sebe? a zároveň tie, ktoré nám na sebe chýbajú?) som túto knihu prečítala extrémne rýchlo, hnala ma pritom nie potreba to už uzavrieť, ale zistiť, kto je tá stratená dcéra - sľubovala som si od toho zaujímavý twist, a tak to aj bolo.
Otvorený záver dával zmysel, nič iné som popravde ani nečakala, ani by si to takýto príbeh nezaslúžil.
Po dočítaní ma aj pochytila zvláštna nostalgia, ako keby sa mám lúčiť s prostredím a postavami, ktoré mi dovolili spoznať ich tak dôverne, až som si k nim vybudovala averziu.
