Moje knižné darčeky Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje knižné darčeky 
Urgentne potrebujem Moje aktivity
„Nie je čas na iné, len na lásku.”
Putovné kino pána Saita je výnimočná kniha s úžasnou atmosférou, v ktorej by som chcela ešte dlho existovať. Ľúto mi zostalo, keď mi došli stránky a už teraz viem, že sa k nej budem pravidelne vracať, zaradila sa k tomu najlepšiemu, čo som čítala.
Originálny životný príbeh okúzľujúcej temperamentnej Fabioly a jej dcéry Lity pretína pestrá zmes jedinečných postáv a bizarných okamihov, aké vie namiešať vari len sám život. A hoci Annette Bjergfeldt vytvorila román od reality trošku farbistejší, v dobrom slova zmysle naivnejší, ľudskejší, pohodovejší, práve v tom je kúzlo knihy.
S ľahkosťou, nevinnými detskými očami rozoberá každodenné aj náročnejšie témy, ukazuje, že každý, so všetkými svojimi slabými aj silnými stránkami má v komunite svoje nenahraditeľné miesto.
A autorkin jazyk, och Polovicu knihy mám v telefóne odfotenú, toľko krásnych viet mi pohladilo dušu.
Viete, ako vzniká polárna žiara? Alebo gejzír? A čo dúha? Tieto, ale aj mnohé iné fascinujúce prírodné úkazy môžete s trochou šťastia pozorovať napríklad na Islande. Mňa tento výnimočný ostrov priťahuje ako magnet, aj teraz mám pred očami niektoré scenérie, ktorými je povestný a raz by som ich veľmi rada videla na vlastné oči.
Ak máte chuť spoznať Island trochu inak, doslova od čias, kedy sa formoval do dnešnej podoby najmä z geologického hľadiska, mohla by vás zaujať kniha od Martina Pročku Island Jedinečný ostrov.
Dozviete sa, či bol vždy krajinou ohňa a ľadu s drsnými podmienkami na život, ale pozriete sa aj na to, čo túto krajinu pravdepodobne čaká v budúcnosti…
Možno aj vďaka nej lepšie pochopíte, čo sa v poslednej dobe na ostrove deje, keďže sa v spojitosti s erupciou teraz častejšie objavuje v správach.
Musím vyzdvihnúť aj krásnu obálku, samozrejme tiež vnútro plné krásnych farebných fotografií a ilustrácií.
„Život je prikrátky na to, aby sme ho premárnili náhlením.”
Kult rýchlosti ovládol snáď každú oblasť našich životov, diáre máme plné a ponáhľanie sa často vnímame ako jediný efektívny spôsob riešenia situácie, či už je to presun z bodu A do bodu B, varenie, v podstate hocičo….
Ozaj, a čo s tými pár ušetrenými sekundami, ktoré získame, keď prekročíme rýchlosť a riskujeme, že nebezpečnou jazdou možno skrátime niekomu život?
Nad touto, ale aj ďalšími otázkami súvisiacimi s časom a našim vzťahom k nemu sa zamýšľa Carl Honoré. Chvála pomalosti ponúka prierez históriou zrýchľovania od dôb, kedy sme začali merať čas a ako sme túto obrovskú zmenu vlastne vnímali, predstavuje filozofiu pomalosti naprieč celým svetom aplikovateľnú na viacero aspektov ľudského života: stravovanie, prácu, šport, voľný čas, výchovu detí, sex…
Dostanete plno podnetov na zamyslenie, možno inšpiráciu, že sa to dá aj inak a prečo sa to oplatí. Asi všetci si uvedomujeme, že čím rýchlejšie, tým lepšie nebude tá najideálnejšia cesta, ak berieme do úvahy napríklad zdravie, no dozvedela som sa aj nové veci, ktoré ma celkom prekvapili a nikdy mi vlastne nenapadlo nad nimi uvažovať (časť o vážnej hudbe, nejdem prezrádzať viac).
Za mňa príjemná letná oddychovka, ktorá sa oplatí prečítať.
Pre Olgu Tokarczuk mám slabosť, to vravím hneď na úvod, veď aha:
„Každý človek v sebe nosí počiatky rôznych osobností, sú to akoby klíčiace zárodky úplne iných, potenciálnych ľudí. Ľudský život rozvíja len ten zárodok, ktorý sa stáva nadradenou, kompetentnou osobnosťou. Tie ostatné v ňom však spočívajú ďalej, hoci sú nedozreté, neúplné, sotva načrtnuté, ale stále veľmi konkrétne. Keď táto vedúca osobnosť z nejakých dôvodov slabne, tie ostatné sa dostávajú do popredia. Preto vzniká šialenstvo, pocit pomätenosti, roztrieštenosti. Odtiaľ prichádza aj láska, lebo občas sa stáva, že osoby, ktoré v živote náhodou stretneme, sú nám prekvapujúco podobné, príbuzné zárodkom, ktoré nosíme v sebe.”
„Nejestvuje skutočné sebaodhaľovanie, keď sa v nás odhaľuje len dospelý. Byť dospelý znamená vždy zostávať v maske. Človek skutočne dospelý sa redukuje na dieťa, v ktorom je jeho počiatok. Len toto dieťa obsahuje celú našu pravdu, lebo celá naša pravda spočíva v samote, opustenosti, stratených ilúziách, detskom očakávaní pozornosti od celého sveta. Tu sa začína mudrc, veľký politik, obyčajný človek, každý. To, čo sa neskôr deje v živote, je dialóg ustavične vedený so sebou samým ako dieťaťom.”
Hoci Putovanie ľudí Knihy nepovažujem za jej najlepšie dielo, stále sa je na čo tešiť, lebo ona píše tak bravúrne a osobito, že aj jej nákupný zoznam musí byť literárny zážitok.
Vo svojom debutovom románe čitateľovi predostrela obrovské množstvo motívov a podnetov na zamyslenie, výsledkom je pútavý „road trip” poriadne rôznorodej skupinky ľudí odohrávajúci sa okolo roku 1685. Román nie je len o dobrodružnom putovaní za Knihou životných právd a tajomstiev, ale aj o vzťahu človeka k bohu, o láske, alchýmii, konflikte racionálneho a mystického, o existencii človeka, zmysle života…
Postavy ani dej vlastne ani nie sú dôležité, tvoria hlavne pozadie pre úvahy o predostretých témach a poukazujú na hlavné posolstvo knihy že podceňujeme cestu, keď sa snažíme niečo dosiahnuť, sústredíme sa len na to, či sa nám to podarí, nie na to, ako nás tá cesta vlastne posunula. No a záver, och, ten bol skvelý! Určite sa k nej opätovne vrátim.
„Čo je horšia predstava? Stratiť dieťa, alebo žiť s vedomím, že vaše dieťa je schopné vraždiť?"
Takmer desaťročná Ida, veselé, pohodové dievčatko, sadá na svoj nový žltý bicykel a ide si kúpiť sladkosti. Keď sa dlhšie nevracia, jej matka si začne robiť starosti. Obvolá známych, obchod, kam Ida išla, no nikto ju nevidel. Najhoršia nočná mora všetkých rodičov sa začína, zúfalá matka nahlási zmiznutie dcéry a rozbieha sa pátranie. Čas beží, no vyzerá to tak, že Ida sa aj s bicyklom vyparila bez stopy…
Karin Fossum v krimi príbehu Temné sekundy predvádza pôsobivú psychologickú štúdiu charakterov. Hoci postáv nie je mnoho, ani žiadne brutálne scény či krvavé drámy vám nevyrazia dych a podozrenie, čo sa stalo, sa u mňa dostavilo po pár stranách, napriek tomu som knihu nedokázala odložiť. Prečo? Ako? To sú otázky, na ktoré nebudete poznať odpoveď až do konca a budú vás držať v napätí.
Spisovateľské umenie Karin Fossum je vo vykreslení psychológie postáv, ponorenia sa do ich myšlienkových procesov a motívov zločinu. Výborná jednohubka a skvelý doslov!
