Prečítané v 2020 Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
O mne
Som knihomoľ odkedy som sa naučila čítať a bez mučenia priznávam, že trpím aj bibliosmiou. Milujem staré knihy, nové knihy a čítačku u mňa nenájdete. Potrebujem cítiť vôňu knihy :)
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Prečítané v 2020 Moje aktivity
Prekvapenie. A veľké. Stokrát som zvažovala odložiť ju a stokrát som sa k nej vrátila. Je to veľmi zvláštna kniha, určite nie pre každého. Prudencia príde do malého mestečka na inzerát. Veľmi skoro zistí, že je to podivné mesto. Zastal tu čas, ľudia žijú pomalšie a tichšie, deti čítajú Homéra a ľudia sa navštevujú a sedia spolu pri horiacom kozube :) Doteraz neviem, čo si o knihe vlastne myslieť, ale ostal vo mne po prečítaní dobrý pocit, takže to nebolo márne :)
Ale pár vecí ma iritovalo. Ako celé mesto riešilo všetko, aj intímne záležitosti. Prudencia ako nováčik je tam pár mesiacov a už so všetkými rozoberá svoju lásku ku konkrétnemu mužovi. Trochu skoro na také blízke vzťahy. :) A ešte ma štvalo, že muž z kresla bol len muž z kresla... zaujímalo by aj jeho meno :)
PS: Vzadu je niekoľko názorov z novín a v jednom z nich sa spomína, že je to príbeh napísaný štýlom ako v 19. storočí :) A je to tak :)
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Túto knihu som mala už dávno v pláne čítať, ale vždy som ju nejak obišla. Odkedy ale pracujem v knižnici a často knihy po deckách zrovnávam v policiach, natrafím na všeličo :) Tak mi do oka znova padol po dlhej dobe Elusion. Musím povedať, že som čakala niečo iné. Viac V Elusione a nie OKOLO Elusionu. Od začiatku sa totiž rieši to, aký je škodlivý a na môj vkus sa to veľmi ťahá. Akcia sa rozbehne až v druhej polovici. Regan som si nie len že neobľúbila, ale mi liezla na nervy. Na kamoša z detstva, ktorý ju potrebuje a vždy pri nej stál sa vykašle ani okom nemihne a za chalanom, ktorého pozná dva dni aj s cestou by šla na koniec sveta. Jediná postava, ktorá mi bola sympatická bola ten jej kamoš z detstva Patrick. Regan vlastne celý čas rieši iba to, že či je pravda, že Elusion škodí a čo sa stalo s jej otcom. Priamo v Elusion sa toho stalo dosť málo. V tomto je anotácia trochu zavádzajúca, človek čaká fantastický virtuálny svet. Napriek tomu knihu nezatracujem. Celkom fajn sci fi pre YA. Mrzí ma len fakt, že dvojka nie je a netuším, či bude u nás vydaná.
PS: Pozitívom je aj skryté posolstvo. Ak sa ľudstvo príliš upne na technológie, môže to znamenať jeho duševnú záhubu.
Táto kniha rozhodne stála za to. Spočiatku som si dlho musela zvykať na to, že kniha je viacmenej jednoliate rozprávanie, občas prerušené priamou rečou. Lenže Allendeova je geniálna rozprávačka. Vtiahla ma do príbehu medzi postavy do rodiny Valleovcov a neskôr Truebovcov a mňa zaujímalo, ako sa vyvinú ich osudy. Bolo to zvláštne čítanie a rozhodne si kniha zaslúži všetko pozitívne, čo je o nej popísané.
Príbeh Estebana Truebu a jeho rodiny je drsný, ale občas aj svetlý, vďaka ženám v rode. Clare, Blance, Albe... práve Albu som si najviac obľúbila. Dotkol sa ma osud všetkých a bolo mi ľúto, aký život žili. Lenže, ako poznamenala Alba v závere, všetky udalosti, boli ako oká reťaze, ktoré sa utvárali postupne. Udalosti plodili ďalšie a ďalšie.
Je to klenot v literatúre. Hoci mne prišla naozaj viac smutná ako plná nádeje, ale... Aj Andersen je fenomén a nie som si istá, či niekedy napísal originál veselú rozprávku :)
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Asi nie je človeka, čo by Vtáky v tŕní nepoznal :) Ja som o ňom vedela od detstva, dodnes si pamätám ako moja mama a jej kamošky vzdychali nad charizmatickým Richardom Chamberlainom, ktorý hral charizmatického Ralpha de Briccasart. Zo seriálu, ktorý bol vtedy natočený som aj ja čosi zahliadla a ostali mi v pamäti také nostalgické útržky - ako Meggie plakala, že zomiera a páter jej musel vysvetliť, že sa iba stáva ženou a ako sa ich pohľady stretli na večierku, Meggie bola krásne mladé dievča a on zostal načisto stratený...(mimochodom táto scéna je na obálke knihy)....jááj pekné spomienky. :) Možno preto som čakala pekný ľúbostný príbeh plný utrpenia. Dostala som oveľa viac – prirodzene :)
Kým som šla čítať obávala som sa toho, že keďže knihu písala autorka pomerne dávno, štýl písania bude iný ako dnes a bude to o to ťažšie čítanie. Mýlila som sa. Autorka napísala tento príbeh tak čitateľne, že som počula bzučať muchy, bľačať ovce (obidvoch tam bolo požehnane), cítila popukanú zem po dlhých suchách a žila som život s obyvateľmi Droghedy. Na základe spomienok som teda predpokladala, že je to príbeh lásky a na moju hanbu som to čítala až teraz. Je to smutná kniha, depresívna, ťažká.... miestami máte pocit, že život je pes a že všetko je na figu, nech sa snažíte ako chcete. Ale je to i kniha silná! Ja v knihe potrebujem emócie a táto kniha ich vo mne vzbudila požehnane. Hnevala som sa na Ralpha, že ničil život sebe i Meggie, hnevala som sa na jeho rod, že od mala v ňom vštepoval povinnosť byť kňazom, hnevala som sa na Megginu matku Fee, že sa nesnažila priblížiť k svojim deťom a často bola až krutá a necitlivá, hnevala som sa na Meggie, že napriek všetkému čo prežila uprednostňovala jedno svoje dieťa pred druhým....ale nič nie je čiernobiele a tento román má veľa vrstiev. Napokon ale musíte súcitiť so všetkými. (možno okrem Luka, ktorý možno ešte teraz seká trstinu a zarába na vysnívanú farmu :) :) )
Najvýraznejšie postavy sú samozrejme Ralph a Meggie....ich vzťah sa vyvíja od doby, kedy bola Meggie malým dievčatkom a sledujeme nielen jeho vývoj, ale aj Ralphov márny boj s dvoma láskami. Páčilo sa mi, že hoci prehral v oboch a porušil všetky kňazské sľuby vedel si to priznať. Čo však nič nemení na veci, že boli situácie, kedy som mala chuť knihu trhať zubami a svätého Ralpha de Briccasart nakopať do jeho cteného svätého zadku :) :) Ako napríklad po prečítaní závetu prefíkanej Mary Carsonovej, ktorá po ňom tak túžila (a on ju nechcel) že si ho poistila, aby ho nemala ani Meggie. Zmienka o tom, ako ju predal za 13 miliónov strieborniakov bola silnou... áno, zaslúžil by si kopanec... ale ktovie, ako by sa veci vyvíjali bez Marynho závetu.
Vzťah Meggie a Ralpha som doslova prežívala na vlastnej koži a nie som si istá, či som dokázala pochopiť jeho lásku k cirkvi....ale napokon aj on sám na konci svojho života cirkev odsúdil, napriek tomu, že v tejto oblasti sa dostal poriadne vysoko. Bolo to však vykúpené trápením, nie len jeho ale i Meggie, avšak on to zmeniť mohol, Meggie nie. Autorka nám však dovoľuje nahliadnuť aj do vnútorného sveta svojich postáv a tak vieme ako trpia aj čo ich vedie k ich konaniu.
Oni dvaja sú ústrednými postavami, ale je to v podstate rodinná sága začínajúca sa v roku 1915 a končiaca v 1969. Na pozadí príbehu autorka opisuje aj dôležité dejinné udalosti.
Kniha sa číta rýchlo, polovicu som prečítala dnes za niekoľko hodín, už sa nedala odložiť. Napriek všetkému, napriek môjmu postoju k cirkvi je postava Ralpha pre mňa jednou z najlepšie napísaných postáv, aké som dosiaľ spoznala vďaka príbehom. A asi si pozriem film :) A určite ju zaraďujem do mojich TOP 10.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Mám veľmi rada túto prvorepublikovú herečku. zaregistrovala som ju ako prvú zo všetkých hviezd, ešte pred Burianom, ako decko, keď som s babkou pozerávala v nedeľu poobede filmy pre pamätníkov. Očarila ma svojou eleganciou a niečím, čo mala v sebe :) Už vtedy mi pripadala zaujímavá. Dodnes si rada pozriem prvorepublikové filmy. Na túto knihu o Adine som sa veľmi tešila, napísala ju v 1975 na Malte, kde vtedy žila. Páči sa mi ako celý príbeh spísala s akýmsi nadhľadom a zmierením, ktoré sú typické pre človeka, ktorý sa odhodlá písať svoj životopis po veľmi dlhej dobe, kedy už neprechováva k nikomu nenávisť a vidí všetky svoje životné chyby. Takýto je aj ten životopis, Adina je ironická, sarkastická a nedáva si servítku pred ústa, nech píše o čomkoľvek zo svojho života. Zaujímavé bolo jej detstvo, jej otec ju nesmierne zbožňoval, tak veľmi,že keď sa narodila do tlupy chlapcov, boli všetci na otcov príkaz nútení malej princeznej vykať. Nezdravú pýchu v nej pestoval, až kým neumrel. Adina opisuje školské roky i to ako sa dostala k filmu, divadlu a človek z toho necíti žiadnu nadradenosť. Opisuje filmy či divadelné hry, kde ju kritika zniesla pod čiernu zem (a že sa to nestalo raz) aj také, kde ju naopak chválili. Ani jednému však neprikladá väčšiu váhu ako druhému. Bez obalu opisuje všetky svoje avantúry, sexuálne dobrodružstvá, manželstvá založené na prospechu, svoj búrlivý život a vyvracia mnohé fámy, ktoré sa okolo nej nabalili. Bolo mi jej veľmi ľúto, keď opisovala ako prišla o dieťa, alebo ako ju po vojne v rámci ľudových súdov poslali sedieť na Pankrác. Ľudia, ktorí jej kedysi tlieskali, alebo chodili na jej početné večierky, ju teraz osočovali a o rozširovali o nej klebety. Keď sa vracala s väzňami z prác do väzenia, často na ňu čakával rozzúrený dav, ktorý ju chcel kameňovať. Mnohí hereckí priatelia, ktorí kedysi okolo nej lietali s falošnými úsmevmi a hrali sa na priateľov, ju zavrhli a neskôr spisovali petície, aby si už v žiadnom filme nezahrala. Nemala problém ani menovať ľudí, ktorí stáli pri nej, i ktorí otočili kabát. Pekne to vyjadrila jedna z herečiek neskôr, keď povedala: "Když byla nahore, tak ste ji vsichni lezli do prdele, a teď, když je dole, tak do ní kopete."
Kniha je doplnená mnohými fotografiami z jej filmov i súkromného života a tiež listami, ktoré písala zo sanatória, keď sa liečila z tuberkulózy. Celá kniha je písaná v tomto duchu, že je zo všetkým zmierená a často si z mnohých vecí robí už len žarty, preto kniha dostala názov, podľa poslednej vety jej pamätí.
Avšak na konci knihy je zopár rozhovorov s ňou, ktoré urobili novinári v roku 1991, keď po dlhej dobe navštívila Prahu. Tam už cítiť smútok starej ženy, ktorá už nemusí všetko baliť do smiechu a sarkazmu, cítiť, aká je osamelá a citlivá. A možno taká bola celý život, len pri nej nebol nik kto by o túto stránku jej osobnosti stál. Zdalo sa mi, že jediný človek, ktorý sa možno skutočne dostal pod kožu Adine bol jej posledný manžel Ben.
Po dočítaní knihy som chvíľu musela uvažovať nad všetkým čo prežila, v akej dobe žila, s čím všetkým musela bojovať a ktoré boje neustála, aj keď ich prežila.
Myslela som tiež na to, že hoci už nie som novinárka, ak by Adina žila, veľmi rada by som sa s ňou stretla a urobila rozhovor :)
Autobiografiu odporúčam všetkými desiatimi. Okrem obálky prikladám aj jednu z častí knihy, kedy som musela odtrhnúť oči a zamyslieť sa nad tým, čo píše. Čo sa stalo počas čítania mnoho, mnoho krát...
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Kto by ho nepoznal? :)Ja ho zbožňujem a v telke si stý krát pozriem filmy s ním. Táto kniha vznikla s podporou Tomášovho otca a je to taká slnkom prežiarená nostalgická jednohubka samozrejme s trpkým koncom. Kniha líči Tomášov život dosť podrobne, vrátane rodičov, zázemia, školy, kamarátov, postupne prechádza celým jeho životom. Dozvedela som sa množstvo nových vecí a ani som netušila, že Tomáš bol živel :) Preháňal sa už ako decko s kamarátmi na dedine na motorke bez značky a užíval si život až do konca. Kniha je doplnená spomienkami ľudí, najmä spolužiakov a kamarátov na to, aký Tomáš bol a zhodujú sa, že nikdy nemal hviezdne maniere a nerád mimo besied rozprával o Tomášovi hercovi. V knihe je množstvo fotografií, nad ktorými som sa pristihla, že sa priblblo usmievam, lebo ukazovali Tomáša vo filmoch, ale aj mimo nich. :) Obzvlášť jedna ma dokonca čudne rozľútostila. Neviem odkiaľ tú fotku vzali, ale na nej bol odtrhnutý kúsok krabičky od cigeriet Petra a na ňom bolo napísané číslo Tomáša. To číslo dal jeho kamarát Lucke Bílej :) Aj ona si na neho v knihe spomína a bola aj krstnou mamou knihe.
Záver knihy je prirodzene smutnejší, Bol taký mladý, je tam vylíčené ako to prebiehalo, hovoria kamaráti a tiež je popísané, čo sa dialo po jeho smrti. Scénu ako doktor vyšiel zo sanitky, kde oživovali Tomáša a povedal, že je koniec, že je mŕtvy som mala pred očami a po tele mi prechádzali zimomriavky... je ho veľká škoda. Určite aj ako človeka, lebo tí, čo ho poznali sa zhodovali v tom, že to bol vtipný chalan, neskrotný živel, skvelý kamarát, dobrý a láskavý človek, ktorý všetko, čo zarobil ako detský herec odložil a neskôr postupne minul na ľudí, ktorých mal rád. Mame kúpil kožené kreslá, alebo strýkovi zaplatil po revolúcii vytúženú cestu do Ameriky.
Kniha je písaná akoby dvojakým štýlom. Je tam rozprávač a sú tam časti, ktoré rozpráva akoby Tomáš. Ja som ju zhltla. Ale ja zbožňujem Tomáša :) Čiže to odporúčam všetkým jeho fanúšikom :)
PS: Tento rok by oslávil 50tku :)
Nečítam bežne klasické historické romance, ale po Darinkinej som siahla, lebo ma zaujímalo, ako sa vysporiadala s témou o ktorej nikdy nepísala :) A teda... to bolo umelecké dielo!!!! :) Doslovne. Jazyk je krásny, čítate a užívate si každé slovo. Je to absolútne nepredvídateľné. Kniha vás do deja nestrhne žiadnym ťuťumuťu a sladkou hrdinkou v krinolíne... ale rovno mučením a ženou, ktorá vie čo chce a ide si za tým... žiaľ aj cez mŕtvoly. Príbeh Charlotte de Gries bol všetko len nie nudný a predvídateľný. Nečakajte klasickú romantickú zápletku, skôr netradičný príbeh na pozadí dramatických historických udalostí. Práve preto že bol totálne netradičný, ťahalo ma čítať ďalej. Čakala som, že Charlotte a Sebastien...lenže potom sa príbeh stáčal do uličiek, ktoré som vôbec nečakala. Do deja vstúpila Juliette a posledná kniha. Prečítala som príbeh za dva dni, lebo ma ťahalo dozvedieť sa, kam až zájde Charlotte vo svojej snahe získať všetko...
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Táto kniha ma zaujala v okamihu, keď o nej prvýkrát písali po jej vydaní u nás. Ťahala ma, ale už dlhé roky beletriu tohto typu nečítam. Stačí mi faktografická, ktorú študujem k vlastným knihám. Ale k tomu to ma niečo ťahalo. Veľmi som si to chcela prečítať, napriek tomu, že som vedela, že je to ťažké a desivé čítanie, nie vhodné, pre slabšie povahy. Nie som slabšia povaha, faktorgrafické knihy sú často ťažšie, ale viem, ako ťažko dostávam príbeh a postavy z hlavy. Film Pianista mám v hlave dodnes a mala som problémy so spánkom dlhú dobu po jeho pozretí, preto sa takým knihám skôr vyhýbam.
Tento príbeh som si však potrebovala prečítať, lebo ma zaujalo, že ide o osudy troch rozličných osôb počas vojny, na ktorých sa ukazovala celá škála zvráteností, ktoré cez vojnu bežali. Nie len koncentračné tábory, ale aj geto, lebensbornský dom, pokusy na ľuďoch, unášané deti na ponemčenie a tiež pohľad nacistického lekára.
Elsi žije v Lodžskom gete, prišla o otca, má postihnutú sestru. Matilda je Rumunka, ktorú odviedli od jej rodiny na germanizáciu a Willem je nacistický lekár, ktorý v gete pracuje ako gynekológ. Vďaka tomu, že každý rozpráva svoj príbeh v prvej osobe dozvedáme sa toho veľmi veľa. Bežný, každodenný život v gete, ktorý je príšerný, život malej Matildy, ktorá sa odmieta podrobiť a preto je, okrem iného, týraná zatváraná do maličkého domčeka za trest, a tiež cez Willema vidíme pokusy na ženách v Osvienčime, na ktorých testovali nové metódy sterilizácie.
Príbeh je desivý, deprimujúci, miestami vyslovene nechutný, ale sú to veci, pred ktorými netreba zatvárať oči, lebo sa diali.Je tam množstvo scén, ktoré vám v celej svojej desivosti ožijú pred očami... ako napríklad nahá matka, ktorá nesie v náručí vlastné mŕtve dieťa smerom k plynovej komore, lebo už nemá čo viac stratiť, alebo mučenie odbojárov, ktorí sa pokúšali pomáhať ľuďom v gete, či nahú tehotnú ženu na špinavom osviečimskom stole, do ktorej zavádzajú nové testovacie lieky na sterilizáciu.
Príbeh ťahá, vyše štyristo stranovú knihu som prečítala za dva dni. Máte pocit, že musíte čítať ďalej a ďalej a vedieť, čo sa stalo potom...Príbehy troch zlomených duší sa pretínajú, avšak s totálne neistou vyhliadkou na budúcnosť. Príbeh vojnou nekončí, odhaľuje dôsledky vojnových zločinov, ktoré sa podpísali nielen na potavách, ktoré ich priamo zažili, ale aj na ich deťoch, či ľuďoch, s ktorými neskôr prišli do kontaktu.
Zvlášť smutne vyznieva pred koncom časť o hľadaní a navracaní unesených detí späť do ich domovov... lenže... kde majú domov? Aj samotná žena, čo túto prácu robí si uvedomuje, že tieto deti si to so sebou ponesú navždy. Čítala som o mnohch takýchto deťoch, ktoré sa až do konca života potácali medzi tým, či sú Nemcami, alebo majú národnosť, s ktorou sa narodili.
Nie je to ľahké čítanie a ja oceňujem snahu autorky spojiť všetky nacistické zverstvá, lebo druhá svetová, to nie je iba holokaust.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Včera som ju začala čítať a včera som ju aj dočítala. Inak sa nedalo. Moranovú mám veľmi rada, vždy viem, že jej kniha bude zážitok.
Sítá žije v 19. storočí v dedine, v kráľovstve, ktorá dnes patrí do Indie. Spoznávame svet, v ktorom žije, pravidlá, ktorá sa dodržiavajú, svet žien oddelený od mužov, kastovníctvo, ale aj to, že dievčatá často odnášajú vlky. Autorka ponecháva rôzne exotické názvy častí odevov, jedál, modlitieb... a tak je príbeh veľmi autentický.
Sítina matka bude rodiť, otec je veterán, ktorý prišiel o sluch, žije s nimi slúžka, o ktorej pohnutom živote sa dozvedáme tiež a krutá stará mama. Narodí sa ďalšie dievča, čo je v tej dobe, na tom mieste pre mnohých tragédia. Sítin otec sa dievčatku však teší. Jeho matka má však iný názor a po čase sa pokúša predať malú Sítu ako prostitútku do chrámu. Možno táto zlá udalosť poznamená celý ďalší vývoj Sítinho života, lebo jej otec sa rozhodne, že jeho dcéra sa stane jednou z osobnej gardy rání. Síta neprotestuje, lebo ak by to dokázala, zarobí malej sestre na veno a ona sa bude môcť slušne vydať i mať deti. Ibaže napokon všetko vyjde celkom inak a jej sestry Anú mi v konečnom dôsledku bolo asi najviac ľúto.
Príbeh je pútavý, čarovný, drsný, drastický, autorka úžasne vykreslila atmosféru doby, medziľudské vzťahy aj pravidlá doby a krajiny, ktorú my nemôžeme pochopiť.
Príbeh vo mne zanechal hlboký smútok. Lebo keď idete čítať o Mengelem, či o koncentrákoch, viete, do čoho idete, čo vás čaká... ale v tomto prípade to tak nie je. Príbeh vychádza zo skutočnosti, opisuje skutočnú rání Lakšmí, ktorá vládla v Džhánsí, ktoré si tak ako mnoho ďalších v Indii, nárokovala Veľká Británia. Čo ma asi najväčšmi šokovalo (okrem toho, že v príbehu tečú potoky zbytočnej krvi civilistov žien a detí na oboch stranách) bolo Cirkulárne memorandum, na základe ktorého sa po dedinách dom od domu zbierali najkrajšie dievčatá do 14 vyššie, aby ich sústredili v dome neresti a aby tam boli po vôli britským vojakom. Chcelo sa mi zvracať, dejiny sú plné špiny, smrti a krvi.
Táto kniha bude vo mne ešte veľmi dlho rezonovať. Kto by čakal sladký, farebný príbeh z Indie, bol by sklamaný, toto je síce beletria a podaná drsne realisticky.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Tragédia rodiny Romanovovcov mi nie je neznáma, prečítala som na tú tému už niekoľko kníh, zaujal ma osud tých, ktorým sa chrbtom otočila celá Európa a dodnes je pre mňa nepochopiteľné, ako sa čosi také mohlo stať.
Kniha ma pritiahla v prvom rade obálkou, ktorá je naozaj veľmi pekná, v druhom rade ma samozrejme pritiahla téma. Musím priznať, že vniknúť do deja očami Alexandry boli veľmi zaujímavé. Príbeh pekne prechádza od jej detstva cez dospievanie až po jej smrť. Dozvedela som sa mnoho nových vecí, o ktorých som nevedela. Zaujal ma príbeh cárovnej a som rada, že autorka sa nebála historických faktov a toho, že nitky viedli k Leninovi a že všetko, čoho sa dopátrala vložila do knihy. Vďaka mnohým faktom som dokázala pochopiť v mnohých ohľadoch konanie Alexandry. Keď ju ruský dvor neprijal, keď si po narodení každej dcéry šuškali, že je neschopná dať dvoru následníka, akoby to bola iba ženina vina - čo mimochodom nebol problém iba cárskeho dvora, na mnohých európskych dvoroch bola vždy žena na vine ak dieťa neprichádzalo, alebo ak prišla dcéra. Koľko urážok, skrytých narážok a ponižovania a výsmechu si museli tieto ženy vytrpieť. Keď sa konečne narodil syn, zasahuje rodinné prekliatie a do deja vstupuje známy Rasputin. A ja som z pohľadu matky úplne a celkom stála na strane Alexandry. Matka by sa v jej situácii spriahla i s diablom, len aby uľavil od hrozných bolestí jej synovi.
Dej čitateľa prevádza i poslednými rokmi života rodiny, čím všetkým si prešli, čo museli vytrpieť od väzniteľov až kým sa všetko náhle neskončilo v Ipatievovom dome. Tú scénu mám živo pred očami odkedy som si ju prvý krát prečítala. Už vtedy bolo pre mňa nepochopiteľné, že sa všetci otočili rodine chrbtom a kvôli tomu si musela vytrpieť strašné veci a napokon hroznú smrť, ktorou však ponižovanie cárskej rodiny nekončilo.
Veľmi sa mi páči spôsob vyjadrovania autorky, dej plynul a nútil čítať a čítať. Knihu som zvládla za pár hodín. Čím sa zároveň dostávam k jedinej výčitke, ktorú voči knihe mám. Rozsah. Z toho, čo som si prečítala som si viac než istá, že ak by autorka rozšírila túto verziu, mohol z toho byť skvelý vážny 500 stranový historický román, čo by s táto téma rozhodne zaslúžila.
Navyše napísanie z pohľadu Alexandry príbehu dodalo nový rozmer, nakoľko sa väčšinou rozprával z pohľadu Anastázie, či Tatiany, alebo v tretej osobe o celej rodine. Tento pohľad mi spôsobil skutočné dojatie najmä na trpkom konci, keď musela Alexandra sledovať smrť svojich detí... a následné stretnutie so zosnulými bolo ako povestná čerešnička na torte. Dokonalo uzavrelo príbeh, ktorý sa skutočne stal.
